Po večeri Zuzana si sadla na gauč s nohami pod seba a vzala si knihu. Len čo sa ponorila do dobrodružstiev hrdinky románu, do izby vošla mama s vibrujúcim telefónom v ruke. Na celú obrazovku sa usmiala Blanka Horváthová.
Zuzana neochotne odložila knihu a zdvihla telefón, výrečne sa pozrela na matku. Ta konečne pochopila, že prekáža, a vyšla z izby. Zuzana vôbec nepochybovala, že mama bude stáť pri dverách a načúvať.
Päť minút sa s kamarátkou rozprávali o ničom. Potom Blanka povedala, že ju pozýva na narodeniny, oslava sa bude konať v sobotu na chate.
“Tie boli pred mesiacom, nie?” prekvapene spytala sa Zuzana.
“Čo na tom záleží? Som pripravená oslavovať každý deň. Je to len zámienka, aby sme sa stretli.”
“Prečo? Môžeme sa prísť pozrieť aj bez dôvodu,” povedala Zuzana.
“Nie, musí byť napätie, očakávanie. Prichádza kamarát môjho Miška z Nemecka. Nevie, kedy mám narodeniny. Chápe, že k nemu budú mať zvýšený záujem, a môže odmietnuť obyčajné stretnutie. Ale narodeniny – to je už vážne. Viky, moja kamarátka, pamätáš si ju? Úplno vyvreskala, keď sa dozvedela, že príde. Je to režisér alebo čosi také, to nie je dôležité. V každom prípade je spojený so svetom filmu. A Viky veľmi chce hrať. Drží sa ho ako prísavka, nedá mu pokoja. Už ma unavuje.”
“Takže to je jasné. A na čo som ja?”
“No predsa! Sú to narodeniny.” Blanka začínala byť podráždená z kamarátkinej pomalomyseľnosti.
“Pre masovosť?” konečne sa dovtípila Zuzana. “A prečo na chate? Sneh ešte neodtal.”
“Nehovor hlúposti, Zuza. Aby neuschádzal,” zasmiala sa Blanka, spokojná so sebou. “Tak ideš? Zabavíme sa, upečieme šišky. Ešte tam máme vianočný stromček. Po Vianociach sme sa nestihli vypraviť. A snehu napadlo veľa, ťažko by sme prešli. No tak, prosím ťa, kvôli mne,” povedala Blanka a Zuzana si ju predstavila s našpulenou spodnou perou.
“Dobre,” vzdychla si Zuzana.
Súhlasila, pretože do soboty zostali ešte štyri dni, za ten čas sa mohlo stať čokoľvek. Napríklad by mohla ochorieť ona alebo Blanka, alebo niečo iné, a výlet by sa zrušil.
Zuzana odložila telefón a hneď do izby vošla mama.
“Kam ťa pozývala?”
“Mami, veď si počula,” pousmiala sa Zuzana.
Mama sa vôbec nezmiatla.
“Tak choď. Inak stále len sedíš doma. Čoskoro budeš mať štyridsať a nie si vydatá. Nedožijem sa vnúčat.”
“Mami, ženíchy nerastú na lúke ako prvosienky,” zasmiala sa Zuzana. “Mám ešte tridsaťdva, celých osem rokov do štyridsiatky. A deti by mali byť plné lásky, nie preto, že ty chceš vnúčatá…”
Mama stiahla pery, mávla rukou a vyšla z izby, ale za chvíľu sa vrátila a znova sa postavila pred Zuzanou.
“Celé dni čítaš. Žiješ cudzími životmi, zatiaľ čo tvoj uteká. Knihy ti nepomôžu vydať sa. Čas letí…”
“Veď si počula, že idem. Priveziem ti vnúčatá odtiaľ,” znova si utrhla Zuzana.
Mama sa urazene zakývala hlavou.
“Prepáč, mami.” Zuzana vyskočila z gauča a objala ju.
V piatok znova zavolala Blanka, pripomenula výlet, povedala, že treba sa obliecť slušne, aby pred zahraničným hosťom neztrapnili, že s manželom na ňu budú čakať presne o siedmej pred domom.
“Prečo tak skoro?” nahnevala sa Zuzana.
“Cesta, treba zatopiť na chate, pripraviť všetko… Do večera by sme to stihli.”
O šiestej ráno zazvonil budík. Zuzana si nemohla spomenúť, prečo si ho nastavila tak skoro vo voľný deň. Potom vošla mama a povedala, že raňajky sú hotové.
Zuzana si spomenula na chatu, narodeniny a zastoZuzana sa pretočila v posteli, zatienila si oči vráskou a v tichosti povedala: “Dobrá, pôjdeme do toho.”
