Sedela som na autobusovej zastávke pri svojom dome v malom slovenskom mestečku a nevedela som, kam sa teraz mám pohnúť. Na lavičke ležala stará bavlnená taška a plastový vrecko, do ktorých sa zmestili takmer všetky moje bielizeň a drobnosti.
Vyžrala si Ríku, nebála si sa nikoho, a tak povedala choď preč, stará, z týchto dvorov sa už nevracaj, ozývala sa mi v hlave, keď som si spomenula na Ríku, novú učiteľku z účtovníctva, ktorá sa pred tromi rokmi presťahovala z mesta do nášho sídliska.
Bolo to ešte vtedy, keď sme všetci päť bývali v jednej trojizbovej byte: ja, moja dcéra Zdenka, syn Ivo s manželkou Ľubomírou a ich syn, môj pravnuk Marek.
Všetko sa rozpadlo, keď sa do Ivovho zamestnania zapojila nová účtovníčka Romana. Kamarátka z Bratislavy, ktorá prišla očakávať lepší život, dostala izbu v internáte a zamestnanie v účtovníctve. Myslím, že si jej mala dovoliť žiť pokojne, ale ona nevedela ožiť. Začala si pozerat na mužov a vybrala si Iva. Žena nie je stena, šepkala si pre seba.
Jedného aprílového rána Ivo prišiel domov, zebral svoje veci a odchádzal. Na rozlúčku mi povedal:
V štyridsiat päť som konečne pochopil, čo je pravá láska a skutočný život!
Ľubomíra, jeho manželka, nič nepovedala. Počakala, kým Marek nedokončí skúšky, a tiež sa pripravila:
Pojedeme do mesta, Marek chce ísť na univerzitu, a budeme bývať v starom dome mojich rodičov. Ten už tri roky stojí zamknutý, ale nič, opravíme ho. Ak sami nezvládneme, pomôže nám brat. Ja si v škole rýchlo nájdem prácu.
Za dva dni sa vybrali, brat odvezol veci v dodávke a odíšli. Marek pevne objal starú babku na rozlúčku:
Neboj sa, babička, budem ťa často navštevovať.
A navštevoval dvakrát, kým Zdenka ešte žila. Keď však Zdenka zomrela, Ivo a Romana sa nasťahovali do bytu a Marek už tu viac neukazoval.
Život sestry Marianny (mojej staršej sestry) sa zhoršil. Romana si začala stanovovať pravidlá. Najprv sa hanbila a volala ma k stolu, kde mi prinášala to, čo varila pre seba a Iva. Potom mi prikázala, aby som nevychádzala z izby:
Máš na kuchyni veľa drobností, radšej raz za týždeň upracím tvoju izbu, než trikrát denne lejať podlahy.
Odvtedy mi Romana každodenne varila kašu ovsenú, jačmennú alebo krupicovú a ja ju jedla ráno, na obed aj večer, zapíjajúc ju prázdnym čajom.
Nedávno mi oznámila, že za týždeň príde jej syn. Rozhodovali sa s Ivom, kde ho zamestnať po internáte mu nenájdú nijakú prácu.
Ráno Ivo odišiel do práce, a Romana ma naplánovala:
Tu máš adresu domova starých ľudí. Choď tam a poď mi poďakovať, že som ťa nevyhodila na ulicu.
Strčila mi do ruky papierik s adresou a zatvárala dvere bytu.
Došla som až k autobusovej zastávke, ale ďalej som nevedela, kam ísť slabé oči nečítali adresu. Zrazu tam stál mladý chlapík. Požiadala som ho:
Synku, prečítaj mi, prosím, adresu a povedz, akým autobusom tam ideť.
Pozrel sa na mňa a odpovedal:
Kam to ideš, babka Mária? Arťom prišiel, hľadá ťa. Hneď mu dám vedieť.
O päť minút neskôr priletel Arťom. Ukázalo sa, že včera Ľubomíra dostala telefon od bývalej susedky, ktorá pracovala ako opatrovateľka v domove starých ľudí. Povedala, že Romana chce babku poslať do internátu. Susedka im prezradila adresu. Mamička tak rýchlo zavolala Arťoma, aby priniesol starú sestru do sídla.
Arťom vzal svoje veci a povedal:
Teraz ťa, stará, vezmem taxíkom do mesta, kamarátka už má pripravenú izbu. V záhrade práve kvitnú jablone krása!
Keď Romana a Ivo zistili, že Arťom odváži babku do mesta, potešili sa. No radosť netrvala dlho. Pri preberaní dokumentov sa ukázalo, že byt od začiatku patrí Marianne. Dokonca manžel mal právo trvalého pobytu. Romana a Ivo tak museli znova nasťahovať do internátu.
Marianna predala byt a peniaze dala pravnukovi, aby si kúpili svoje bývanie v centre Bratislavy. Ceny v hlavnom meste sú vyššie, takže si kúpil jednopokojový byt, ale v novom bloku a s veľkou terasou. Teraz už plánuje svadbu konečne má strechu nad hlavou pre mladú rodinu.
