Mária Semenová Repniková, stará osemdesiatštyri rokov, sedela na autobusovej zastávke pri svojom dome v Banskej Bystrici a netušila, kam ďalej má ísť. Na lavičke vedľa nej ležala látková taška a kartónový balík, do ktorých sa zmestili takmer všetky jej veci.
Vyhodila som Rímu, nebojácne som mu povedala choď preč, babka, a nevracaj sa viac, pomyslela si nahlas.
Pred tromi rokmi žili päť ľudí v trojizbovom byte: Mária, jej dcéra Ľubica, synovec Ivan so svojou manželkou Natália a ich syn, pradedko Máriinho Artem.
Všetko sa rozpadlo, keď do Ivanovej práce nastúpila nová účtovníčka Ríma. Przyjela z mesta Košice do ich malého sídliska a nikto nevedel, prečo. Dali jej izbu v internáte, zamestnali ju do firmy. Čo viac by si mohla priať? Žiť si pokojne. No Ríma nemala žiadny pokoj! Začala si všimnúť mužov a vybrala si Ivana. Ženatý? Ako sa hovorí, žena nie je múr.
Jedného aprílového dňa Ivan prišiel z práce, nabral svoje veci a tak ho videli len tak. Na rozlúčku povedal:
Vôbec som nedozrel štyridsaťpäť rokov, kedy som pochopil, čo je pravá láska a skutočný život!
Natália mu nič neodvetila. Počkala, kým Artem skončí skúšky v škole, a tiež sa chystala:
Pôjdeme do mesta, Artem musí ísť na vysokú školu, a budeme bývať v starom dome mojich rodičov. Ten už tri roky stojí zamknutý, ale nič, opravíme ho. Ak nebudeme vedieť, pomôže nám brat. Ja si v škole rýchlo nájdem prácu.
Zbalila sa za dva dni, brat jej priviezol kufre v dodávke, a odjeli. Artem pevne objal starú babku na rozlúčku:
Nebudeš mi chýbať, babka, budem ťa navštevovať.
A navštevoval, dvakrát, kým žila Ľubica. Keď však Ľubica zomrela, Ivan s Rímou sa nasťahovali do bytu a Artem už sa nevracal.
Život Márii sa zmenil na nočnú moru. Ríma si začala ustanavovať vlastné pravidlá. Najprv sa ešte hanbila, volala Máriu k stolu a kŕmila ju tým, čo pripravila pre seba a Ivana. Potom prikázala, aby neodchádzala z izby:
Na kuchyni máš príliš veľa drobností, radšej raz týždenne urobím úklid u teba v izbe, než trikrát denne utráčam čas nad podlahou.
Odvtedy Ríma varila babke kašu ovsenú, perlovú alebo pšeničnú a Mária ju jedla ráno, v poobedí aj večer, vždy so šálkou prázdnej čaju.
Nedávno Ríma oznámila, že za týždeň príde jej syn. Spoločne s Ivanom premýšľali, kam ho dať do práce po kolonii už ho neberú na žiadnu pozíciu.
Ráno Ivan odišiel do práce a Ríma Márii prikázala:
Tu máš adresu domova pre seniorov choď tam a povedz im ďakujem, že si ma nevyhodila na ulicu.
Strčila Márii do ruky papierik s adresou a zatvárala dvere.
Mária sa dostala k autobusovej zastávke, ale ďalej neviedla zle videla, adresu nečítala. Zrazu stoja mladý chlapec.
Synček, prečítaj mi adresu a povedz, ktorým autobusom sa tam dostanem, prosím.
Chlapec sa na ňu pozrel a povedal:
Kde to chcete, babka Mária? Artem práve dorazil, hľadá ťa. Hneď mu zavolám.
O päť minút skutočne pribehol Artem. Ukázalo sa, že Natália išla včera k bývalej susedke, ktorá pred odchodom na dôchodok pracovala ako opatrovateľka v domove pre seniorov, a poviedala jej, že Ríma chce Máriu poslať do internátu. Susedka im poskytla adresu. Artem rýchlo naplánoval cestu späť do sídliska a priniesť starú babku.
Artem si zbalil veci a povedal:
Teraz ťa, babka, vezmem taxíkom až do mesta ako kráľovnú. Mama už má pripravenú izbu. A v našom záhrade práve kvitnú jablone krása!
Keď Ríma a Ivan zistili, že Artem odvezie babku do mesta, potešili sa. Radosť netrvala dlho. Pri preberaní papierov sa ukázalo, že vlastníčkou bytu od začiatku bola Mária Semenová. Jej manžel má právo na doživotný pobyt, a tak museli Ríma s Ivanom opäť ísť do internátu.
Mária predala byt a peniaze odovzdala pradedkovi, aby si mohol v meste kúpiť domov. V regiónálnom centre sú ceny vyššie, takže Artem si kúpil jednopodlažný byt malý, ale v novom stave a so širokou terasou. Keď sa oženil, mal už strechu nad hlavou pre mladú rodinu.
