Mária, chceme niečo zjesť! Už dosť ležíš! znejal pod úchom nahnevaný hlas manžela.
Hlava mi triasla, hrdlo bolí, nos je upchatý! Skúšala som vstát telo sa mi zdalo ako bublina. Nie je prekvapením, že som nakazila.
Celý týždeň držala horúca jar, a včera, keď sa deň chýlil ku koncu, začalo snežiť s dažďom. Na taxík som nezavolala, v takejto zime to nie je prekvapivé. Musela som sa dopracovať z práce na autobusku. Nacestovala som 30 minút na plný autobus, sotva som sa vtláčala do vnútro. Potom som musela ešte chvíľu prejsť pešo od zastávky.
Aj tak som požiadala manžela, aby ma vyzdvihol po ceste.
Míla, ja s Petrom sme už zastavili u mame. Doručíme to neskôr, povedal Viktor.
Ako vždy.
Nakoniec som domov prišla neskoro, celá premočaná a zamrznutá. Pozrela som sa na hodiny 8:00 ráno, sobota.
Viktor, prinies mi, prosím, teplomer! požiadala som.
Čože? Ochorená? prekvapil sa Viktor. A čo raňajky?
Uvaríš si ich sama? spýtala som sa.
Čo? nepochopil muž. A Peter?
Peter má už 10 rokov! A ty si dospelý muž. Urob si vajcia na smaženku, nech ti syn pomôže. Už som ho učila variť, je už dosť veľký.
Učila si ho variť? zvolal manžel.
Áno. A čo na tom? Celý deň sedí na telefóne, nič nechce robiť, pokrčila ramenami Mária.
Si úplne chorá? On je muž, muž nemusí variť, to je ženská práca! zlostne odpovedal Viktor. Dobre, poďme k rodičom, ak si na nás nemáš čas. Zajtra večer sa vrátime.
A tak Viktor so svojou mamou odišli. Mária sa s ťažkosťou postavila, našla teplomer, zapnula konvicu a zamyslela sa…
Prečo sa to všetko zmenilo? Kedy som stratila ten okamih, keď by mohol pokojne pripraviť jedlo nielen pre seba, ale aj pre mňa, keď sme sa navzájom starali pri chorobe? Prečo sa domáce povinnosti náhle stali len mojou záležitosťou?
Teplomer ukázal 39,2°C.
Popila liek a išla spať.
O chvíľu ma prebudil telefón volala mama:
Mária, prečo neodpovedáš? Zvykla som si, že ráno voláš stratila som ťa. sťažovala sa Viktória.
Mami, len som trochu chorá. Vypila som liek a späť som zaspala, pískla som.
Aha, trošku! A kde je Peter? S mamou zase? zamračená mama.
S Petrom sme odišli, aby sme sa nenakazili, odpovedala som zhrbne.
Veríš tomu? Neboli ste preč, aby sme neboli chorí Hovor, aby som nebola preťažená, lebo inak budeš musieť sama umývať riad! nahnevala sa.
Mami! chceli som odvetiť, ale ona mi nedala slovo. Vlastne som vedela, čo má na mysli.
Nechoj! Mám právo sa rozčúliť. Dala som ťa k sobě za manželku, nie za otročku! Zmerala si teplotu?
Áno, ráno bola vysoká, teraz je lepšie, len už nemám sílu, povedala som.
Lež! Otec ťa čoskoro vyzdvihne, pomôže ti vstát! Nie je to dobré, keď jedná vieš sama. ukončila Viktória hovor.
Položila som sa, umyla a zbalila si veci notebook, oblečenie a čakala som otca.
Ôh! zachvátil otca srdce, keď ma uvidel.
Čo je, tati? Čo sa deje? prekvapila som sa.
Aha, to si ty! pokojne mi odobral tašku. Myslel som, že som už blízko smrti, biely som ako kostra!
Tati, prečo ma tak strašíš? usmiala som sa a povedala: Poďme?
Poďme. Drž sa ma, lebo vietor ťa odfúkne, starostlivo ma pomohol dostať do auta. Vážne, vyzeráš úbohým, vyčerpaným. Žena má právo, ale ty vyzeráš…
Nehovorila som mu nič, som už unavená.
U rodičov bolo teplo, jedlo chutné a všetko pekné. Viktória sa o mňa postarávala a večer som sa cítila trochu lepšie. Zavolala som Viktorovi, aby som ho varovala, že nie som doma, a počula som len:
Čo chceš povedať? Nemôžem ti priniesť lieky. Vypili sme s otcom pivo. A čo? Je sobota! Pozeráme futbal. Mama chce s tebou rozprávať, Viktor odovzdal slúchadlo mame.
Mária! Si žena! Nemôžeš si dovoliť len tak odpočívať a nechávať mužov hladovať! Čo je dôležité v rodine? Aby boli muži nasýtení, v teple a ticho! A ty? Ochorená Vypila si tabletku a je to všetko! posmešne ju učila Ksenia, susedka.
Okolo prechádzala matka a prebrala slúchadlo:
Moja drahá svokra! Čo chcú muži? Slabí? Chorí? Alebo aby boli v teple, nasýtení a nič nerobili? rozčúlená Viktória.
Prečo slabí? Rodinní! Všade sú muži takí svokra očividne nečakala takú odpoveď. Viktor, ako to je?
Ahoj som v poriadku, pomáham dcére vstát. Pravý muž by sa o ženu nestaral? Ani si nemôže kúpiť lieky vypil pivo! svokra zrazu zmlkla.
Konečne telefon ztlmnel.
Dcéra, to je ti naozaj potrebné? Si ešte mladá! To je prehnané, mama sa hnevala.
Potom prišla správa od manžela:
Mária, pošli peniaze, niečo mi chýba do výplaty. Peniaze som minul na Petra.
A ja som celý mesiac platila nájom a potraviny. Je to v poriadku? šokovala som sa nad jeho drzostou.
Áno, byt je tvoj, pošli rýchlo, idem do obchodu! naliehal.
Nemám peniaze, išla som na lieky, som klamala.
Čože? Tvoja choroba nás draho stojí! Požiadaj rodičov. prišiel nečakaný návrh.
Požiadaj svoju mamu, prekvapila som ho.
Áno, ona nepochopí, kam som minul výplatu, Viktor.
Ja tiež neviem, odpovedal.
Som dospelý muž, mám svoje výdavky. Nemusím sa niekomu vysvetľovať! Idem do obchodu, pošli peniaze! hneď.
Nepošlem! stručne som napísala.
Keď si prečítala, že som zlá, nevděčná, zlá matka a manželka a ďalšie, napísala som mame:
Nie, mami, už ma to nebaví.
Celú noc manžel a svokra posielali hnevlivé správy. Vypol som zvuk.
V nedeľu ráno, keď sme raňajkovali, zavolal mi manžel:
Mária, zostaneme s Petrom u mamy. Ona nás miluje a stará sa o nás! Keď som ignoroval slová, že ešte nie je isté, akou bude matkou Ty si nič, len kukla! skomíval Viktor a zložil.
Čo na to hovoríš? spýtal sa Igor, bratr otca.
Vidím iba rozvod! povedala som smutne, pozerajúc na rozprádaný omelet s bylinkami. Všetko som už rozhodla.
Ale bola to ťažká voľba!
Skvelé! Mami, odchádzam. Dovtedy nestihnem obed, zakričal otec, keď odchádzal.
Mária, vypij liek, vypni telefón a choď spať. Potrebuješ sa vyliečiť, povedala mama s láskou.
A tak som to urobila. Dnes je nedeľa, zajtra idem do práce. Môžem si dopriať trochu spánku.
V poobede som sa zobudila, otec práve prišiel.
Tu, to sú tvoje veci. Môžeš tie odhodiť! podal mi nový kľúčový zväzok.
Čo? nevedela som, čo má na mysli.
Zmenil som zámky v tvojom byte, zbalil som veci Vitya a Petra a odniesol ich k svokre, potom im to vrátiš. vysvetľoval otec. Bývaj u nás dovtedy? A nepamätaj si telefón, bude bezpečnejšie.
V kuchyni šťastná mama šúpala. Dlho snívala s otcom o tom, ale nechteli zasahovať dcéra má prísť na to sama.
Mária podala rozvod.
Sohla sa na ňu hromada výčitiek: hlúpa, zničila rodinu, kukla, žena, nič neznáša, nevděčná a to bol len začiatok.
Napriek tomu bola šťastná, po prvýkrát po dlhý čas! Rozvod prebehol rýchlo, lebo nemali deti ani spoločný majetok. O rok po svadbe Viktor rozhodol, že je lacnejšie vziať syna k sebe, než platiť výživné. Bývalý manžel s tým nesúhlasil, ale nič mu nevadilo. Zapomínal, že syn potrebuje peniaze a oblečenie, a že byt, kde syn býva, patrí Márii. Všetko zabudol, vrátane manželky. Prečo? Lebo sa mu to hodilo.
Ale sudy spravodlivo rozhodli! Viktor s ostatnými zostal u svojej mamy, ktorá kontroluje výdavky a učí ich domácim prácam. Trojka mužov, nie jeden!
Mária je šťastná! Kúpila si auto, aby už nikdy nečakala na zlé počasie. Čo má robiť vo svojich 27? Po ťažkom rozvode? Jednoducho milovať samú seba!
