Čo si myslela, zamumlal manžel. Klamal som ťa? Priateľka, povedal som, že deti nie sú pre mňa!
Ľubka zakričala: Marek, ako môžeš neľúbiť svojho vlastného syna? To je tvoj pokračovateľ! Dokonca ho nikdy nevoláš menom Aký je ten ten?
Mladý Tomko, ročný blbček s rozliatu ústami od kaše, vyhodil z rúk dupko.
Chlapček na chvíľu zamrzol, nadýchol sa čo najviac a zakričal tak hlasno, že Ľubke v ušiach zazvonilo.
Rýchlo sa vyhrabala k stoličke, zdvihla syna do náručia a pozerala sa na muža.
Marek pokojne pokračoval v raňajkách.
Už, už, malý, spadol a spadol, šuľkala Ľubka. Otec ho hneď zdvihne. Marek, podaj mu prosím, leží pri tvojej nohe.
Marek znížil pohľad. Žltý žirafík ležal centimetre od jeho nohy, obutý v domácej papuče.
Opatrne ho špičkou odsunul bokom a namaľoval chlieb maslom.
Marek! už nemohla vydržať. Prečo ho kopaš? Ťa ťažko ohýba?
Muž tiše vstal, šiel ku kávovaru, stlačil tlačidlo, čakal, kým čierna štrbina naplní šálku, a potom sa otočil k žene.
Meškám, Ľuba. Mám schôdzku o štyridsiat minút a ešte som nejedol.
Ráno, všade zápchy. Vezmi si tú dupku sama! A nechcem sa k dieťaťu približovať biela košeľa, nechce ma ešte špinavú.
Čo má biela košeľa do toho? Syn plače, a ty akoby ti to bolo rovné
Plačí ti celý deň, pokojne odpovedal Marek. To je jeho zábava rozdrví mi nervy. Dobre, idem.
Pobozkal Ľubku na líčko a vyhol sa lepkavým rúkám syna.
Papa! roztiahol bezzubý úšik širokým úsmevom, prečítal Tomko.
Marek si ho vôbec nevšímal.
Zatiaľ, povedal a vybehol z kuchyne.
O pár minút zaklopala dvere. Ľubka sa zhrnula na stoličku a rozplakala sa nahlas.
Prečo s ňou tak zachováva? Čo zle urobila? A čo spravil syn pred otcom?
Tomko, cítiac maminu náladu, umlčal sa a začal lepiť zvyšky kaše po stoličke.
Ľubka sa snažila upokojiť, lebo nechcela ďalšie raz rozplať syna.
Náhle jej pribudla spomienka na rozhovor po svadbe, keď jej Marek povedal:
Ľuba, úprimne, deti nemám rada. Vôbec. Vysraďujú ma svojím hlukom, špinou, neporiadkom a neustálym brečom
Prečo to chceme? Poďme neplodiť.
Zasmiala sa a odvrátila: Hej, Marek, všetci chlapci tak hovorí, kým svoju rukou nezdvihnú. Inštinkt sa prebudí ani si to nevšimneš.
Uňho žiadny inštinkt nevstal a svojho vlastného syna nenávidí.
Doobeda prišli Ľubkiní rodičia. Marina, matka, vstúpila do bytu prvá, za ňou potichu šlabol otec Peter s krabicou nového stavebníčka.
Kde je náš kráľ? Kde je náš riaditeľ? zakričal Peter z prahu. Ideme k dedkovi!
Tomko radostne zakričal a nasledujúce dve hodiny v dome panovala idylickosť.
Ľubka konečne mohla len sedieť na pohovke s šálkom čaju a sledovať, ako otec stavia veže, a matka kŕmi vnúča ovocným pyré, recituje nejaké veselé rýmovačky.
Ľuba, vyzeráš bledá, všimla si matka. Marek včera zase neskoro prišiel?
Nie, včas, Ľubka odvrátila pohľad. Len som unavená.
Marina stiahla pery. Všimla si, že v dome nie je žiadna spoločná fotografia s dieťaťom, okrem tých z vydania, kde Marek vyzerá, akoby bol v zajatí.
Vedela, že svokor nikdy nekládal otázky o zúbkoch a vakcínach nikdy sa nezaujímal o svojho syna. Dcéra si to už niekoľkokrát sťažovala
Pristupuje k nemu vôbec? tiše sa spýtal Peter.
Oci, nezačínaj. Má prácu, je unavený.
Práca! pískol Peter. Ja som pracoval na dvoch pracovných miestach, keď ste s bratom vyrastali. Ale aby som sa nedostal k jeho postieľke? No, nocou som strážil, aby matka spala! A tento barin.
Peter, ticho, zakričala matka. Ľubo, možno s ním prehovoriť? Nemôžeš takto. Chlapec rastie, potrebuje otca, mužský vzor.
Hovorila som, mami. Stovky krát som hovorila.
Ľubka sa zatiahla rukami. Cítila hanbu pred rodičmi za manžela. A ešte viac ju trápilo, že si vybrala zlého otca pre syna.
A čo o ňom?
Hovorí: Nech vyrastie. Keď bude človek, môžeme spolu rozprávať. Zatiaľ je to tvoja zodpovednosť.
Iba tvoja?! matka dokonca prevrhla uterák. A nepridali ste ho, prosím, do procesu? Nejaký blázon, bože milý!
Večer, keď rodičia odišli, Ľubkine nálade opäť poklesla. Čoskoro príde manžel a ešte treba pripraviť večeru, upratať hračky, aby na ne nešlápol a nevykríkol.
Marek sa vrátil o ôsmej.
Ahoj, hodil kľúče do kľúčenky. Máš niečo na zub? Hladný som ako vlk.
Škvarky v rúre, šalát na stole, Ľubka vyšla do chodby, utierajúc si ruky. Tomko dnes povedal dva nové slová: baba a daj.
Úžasné, odpovedal ľahostajne, vyzliekačsi saka. Dúfam, že daj neznamená moju mzdu? A peniaze naň chýbajú.
Zasmial sa nad svojím vtipom a šiel do spálne prebaľovať. Ľubka stála zamrznutá.
To nie je len hrubosť, je to úplná ľahostajnosť voči jedinému dedičovi. Keby syn povedal slovo alebo zahľadel, reakcia by bola rovnaká.
Tomko sa drásali zuby. Malý hnydel od rána, celú noc nebola spánok v rodine.
Ľubka ho nosila v náručí, mazala mu ďasná gélom, pustila kreslené, ale nič nepomáhalo.
Marek mal voľno.
Sedel v obývačke pri notebooku, snažil sa pozerať seriál v slúchadlách, ale dieťačký pláč prenikol aj cez potlačenie hluku.
Kolem dvoch popoludní Ľubka šla dať syna na denný spánok. To bola jediná šanca na oddych, sprchu a chvíľu ticha.
Ale Tomko sa bránil. Vytáčal sa v oblúku, hádzal cumlíka a kričal tak, že sa štruktúra svietidla trasla.
Dvere spálne sa rozleteli na prahu stál muž.
Ľuba, koľko ešte?! zakričal. Už štyri hodiny počúvam túto koncert! Bolí ma hlava!
Tomko, vystrašený krikom, začal hystériu, a Ľubka vybuchla:
Myslíš, že mi to baví?! Má zuby! Bolesť je!
Urob niečo! Stíš ho, neviem Daj liek!
Dala som! Musí spať!
Marek vstúpil do miestnosti a zakryl ženu.
Počúvaj, dosť ho mučíš. Nechce spať neklad ho. Nech sa poťahuje, krúti v inej miestnosti. Vyhoď ho do kuchyne a zavri dvere!
Si v poriadku? Ľubka ani nevedela, čo povedať. Má len rok! Nemôže šetriť denný spánok.
Ak teraz nespí, večer tu bude peklo. Nervová sústava ani tvoja, ani moja, ani jeho to neznesie.
Mne je to jedno! Nech spí cez deň večer to roztrhne. Logické, že? Logické.
Už ma nebaví počúvať tú sťažnosť. Chcem doma odpočinúť, rozumieš? Už ma to otravuje!
Odpočinúť? Ľubka pomaly vstala, držiac plakalaťa syna. Chceš odpočinúť? A ja? Vieš, že som dnes nejedla? Nemôžem ísť na záchod bez neho?
Ak nespí, spadnem, Marek. Potrebujem tú hodinu. Mne!
Tak to sa začalo, zakrútil oči. Hrdinkamatka. Všetci rodičia rodia, všetci vychovávajú, a ty si u nás najnešťastnejšia.
Daj mu voľno na podlahu, nech hrá. A sama choď variť alebo čo máš robiť Zabaví sa sám.
Chápeš, čo hovoríš? hlas Ľubky trasol. To je tvoj syn. Má bolesť, vyrastajú mu zuby. Navrhuješ mu vziať spánok, aby si mohol sledovať svoj seriál?
Navrhujem riešenie! zakričal Marek. Nespí neťahaj ho! Jednoducho!
Tomko znovu plakol, schovával tvár pod matkinu hruď. Ľubka sa pozerala na muža s odmietaním.
Vyjdi, povedala potichu.
Čo? nepochopil Marek.
Vyjdi z izby a zatvor dvere.
Marek stál sekundu, zamučal a vyšiel, hlasno zatvrdil dvere.
O dvadsiat minút neskôr Tomko, vyčerpaný, konečne zaspaný, ťažko dýchal v spánku.
Ľubka vyšla do kuchyne. Marek sedel za stolom, jedol sendvič a prezeral telefón.
Volala som tvojej matke včera, povedala Ľubka, opierajúc sa o dvere.
Marek sa napäto postavil, odložil telefón.
Prečo?
Snažila som sa zistiť, čo sa medzi nami deje. Pýtala som sa, aký si bol, ako ťa rodičia vnímali.
Povedala, že tvoj otec ťa nedal z ruky. Od troch rokov ťa bral na ryby, čítal knihy.
Rástol si v láske, Marek. Odkiaľ máš takúto…
Marek sa pomaly otočil k nej.
Ešte raz, zdôraznil, budeš sa sťažovať mojej matke, tak sa poriadne rozprášime.
Nesťažovala som sa, žiadala som radu.
Radu? usmial sa. Vieš, čo mi potom povedala? Že som tvrdý suchár, že rozrázam rodinu.
Premenila si ma na monstra, Ľuba. Dostať si to?
A ty nie si monštrum? pojemne spýtala. Pozri sa na seba. Žiješ s nami ako sused z paneláku.
Nikdy si v týždni nepomenoval syna menom. On, chlapček, ten. Nenávidíš ho?
Marek mlčal.
Ne nenávidím, nakoniec vyznel. Ja len neviem, čo s ním robiť.
Kričí, páchne, požaduje, požaduje!
Keď prídem domov chaos, a ja chcem ticho, rozhovor, film.
Namiesto toho plienky, hračky pod nohami a tvoja večne kyslá tvár.
To je prechodné, Marek. Deti rastú
Dlho rastú, Ľuba. Príliš dlho. Varoval som ťa, úprimne: nenávidím. Myslela si, že som si robil vtip? Alebo že tvoja veľká láska ma zmení?
Myslela som, že si dospelý človek. A že nemám rád deti a nemám rád svojho syna sú rozdielne.
Ukázalo sa, že sú rovnaké, vstával, hádzal polovičný sendvič do koša. Idem sa prejsť. Potrebujem čerstvý vzduch.
Choď, Ľubka sa obrátila k drez. Choď. Nie je nám s Tomkom pohozené.
Muž sa zbalil a odišiel, a Ľubka zavolala rodičom. Nutne musela niečo riešiť.
Večer Tomko vstalo v dobrej nálade. Bolesť zubov ustúpila, šťastne sa plazil po koberci, snažiac sa chytiť mačku, ktorá sa skrývala pod pohovkou.
Marek sa vrátil po dvoch hodinách. Ľubka nič nehlásila. Muž si sadol do kresla a natiahol sa po diaľkový ovládač.
Tomko uvidel otca. Malý sa široko usmial a s legnúcimi kolienkami sa priblížil k kreslu. Postavil sa, držal Marekove nohavice a pozeral mu do tváreMarek sa zhlboka nadýchol, pozrel na svojho syna a po prvýkrát v rokoch povedal: Ďakujem, že ma učíš milovať.
