Žiaci, počúvaj, je to trošku trapasové priznať, povedal Damián lenčivo a poklepal prstami po stole, ale zabudol som peňaženku doma, všetky karty sú v nej. Môžeš zaplatiť? Fakt mi to robí nepríjemnosť
Alena zavzdvihla plechú, vzdychla prekvapene, natiahla sa po taške. Šesťsto eur za večeru pre dvoch nie je nič fantastické, ale ani sa nerobí z toho veľká vec. Už dosť zarábala, aby sa takým sumám nedražila.
Jasné, žiadny problém.
Čašník priniesol terminál a Alena priklopila kartu. Obrazovka mrnula zelenou, platba prebehla. Damián podakovne prikývol a pomohol jej vstávať, držíac ju za lakeť.
Vonku bol chladný vietor, ktorý sa dotkol kostí. Alena sa zachvelela a upravila šál okolo krku. Damián kráčal vedľa nej ticho, akoby premýšľal. Zastavil sa pri lampáši a obrátil sa k nej.
Vieš, musím ti niečo priznať začal, a v jeho hlase sa ozvali čudné tóny. Peňaženka je vlastne so mnou. A karty.
Alena zamrzla. Chlad sa plazil po nohách ako nepríjemný had.
Čože?
Bolo to testovanie vybral z vrecka koženú peňaženku a pootočil ju v rukách. Chcel som sa uistiť, že sa so mnou stretávaš nie pre peniaze. Rozumieš? Teraz viem, že nie si materialistická a vieš si poradiť sama.
Alena pomaly vydýchla. Vnútri sa všetko sťahovalo do úzkeho gobľu. Smiech sa zachytil medzi hrtom a hrudníkom, ale snažila sa uvoľniť tvár a nasimovať úsmev.
Rada, že som prešla tvojím testom povedala čo najjemnejšie.
Damián sa úľavo zasmejal a objal ju po ramenách. Alena sa k nemu prikryla, schovávajúc tvár, aby nevidel, ako jej čelové kosti napnuté. Vnútri sa všetko točili. Bolo to ponižujúce. Malé. Aj keď je dospelá žena, on ju skúša ako školáčku.
Nasledujúce týždne plynuli v bežnom tempe. Potom Damián urobil návrh. Všetko bolo pekne a romanticky. Alena súhlasila.
Prípravy na svadbu začali takmer hneď. Alena si kúpila šaty v butiku krémové, s čipkovými rukávmi. Zarezervovali reštauráciu na štyridsať hostí. Poslali pozvánky.
Matka Damiána, Gáborina, chodila každý víkend. Chválila syna ako keby ho predvádzala na trhu.
Damián je taký zodpovedný, švitala, nalievajúc čaj do tenkých, takmer priesvitných šálok. Vždy pomáha, nikdy nezabúda na mamu. Alena, raduj sa, že si vybrala Damiána.
Alena prikývla a usmiala sa, aj keď slová Gábory preleteli okolo a nezachytili sa v hlave. Naučila sa vypnúť, keď budúca svokriná začala svoje monológy.
Dve týždne pred svadbou Damián navrhol Alene presťahovať sa k nemu. Do novostavby na pätnástom poschodí, s panoramatickými oknami a výhľadom na rieku. Alena súhlasila, hoci v hĺbke duše niečo proti tomu cítila. Začala baliť veci. Krabice rástli, zapĺňajúc jej malý jednopokojový byt.
V deň presťahovania Alena niesla prvú krabicu s dekoračnými vankúšmi a fotorámami. Damián ju privítal pred výťahom a pomohol preniesť náklad do výťahu.
Byt voňal po čerstvej farbe a novej nábytku. Alena položila krabicu na podlahu v predsieni, narovnala sa a masírovala bolavé chrbtové svaly.
Damián ju chytil za ruku a potiahol za sebou.
Poďme na balkón. Ukážem ti, aký výhľad je odtiaľ.
Vyšli na úzky balkón. Vietor šialo vlasy Aleny a ona zatvorila oči od jasného slnka. Rieka nižšie sa trblietala, odrážajúc oblohu. Mesto sa rozprestieralo až po horizont.
Damián náhle požiadal:
Daj mi telefón. Chcem ťa odfotiť pred touto krásou.
Alena sa pohrnula v kapsách džín a podala mu čierny smartfón. Damián ho vzal, pozeral sa na obrazovku a potom náhle roztočil a hodil telefón cez zábradlie.
Alena zamrzla. Čas sa zastavil. Pozerala dole. Malá bodka zmizla v kríkoch pri vchode. Vnútri sa rozplývalo ľadové pokoj.
Čo budeme robiť, milá? usmial sa Damián a prekrížil ruky na hrudi.
Alena pomaly presunula pohľad z podlahy na neho. Vnútri nebola panika, len chladná, odmeraná pokojnosť.
Musíš ísť dole a priniesť mi SIM kartu povedala rovno, takmer lhostajne.
Damián sa zasmial, vybral z džínov jej telefón a predviedol ho pred jej nosom ako kúzelník, čo vyťahuje králika z klobúka.
Prekvapenie povedal, užívajúc si okamih. Vidím, že ti to nevadí. Tu máš. Chcel som len otestovať tvoju reakciu, a môj starý telefón vzlietol do vzduchu.
Alena vzala svoj smartfón, všimla si škrabinu na ochrannom skle a pretrhla prstom po displeji. Vnútri sa vznášalo podráždenie, tmavé a ťažké, zapĺňalo celý priestor. Pozrela na Damiána.
Nie som domáca spotrebič, ktorý by prešiel tvojimi testami povedala tiše.
Damián prestal smiať. Jeho tvár sa natiahla, obočia sa naprechli nahor.
To je len žart začal zmierňujúc. Nezlob sa. Ja ťa milujem.
Alena si z prsta sundala prsteň zlatý, s malým diamantom a podala ho Damiánovi.
Čo robíš? Damián sa odtiaľ odtrhol, akoby mu podala had.
Vraciam Alena položila prsteň na jeho dlaň. Takéto testy ubíjajú moje sebavedomie a hrdosť. Nechcem sa oženiť s takým infantilným a malicherným chlapom.
Alena, to je vážne? Kvôli jednej šprýmu? v hlase mu zazneli zúfalé tóny.
Obrátila sa a vošla späť do bytu. Krabice zostali v predsieni nedotknuté. Alena sa potešila, že ešte nič nevybalila. Vezla kľúče od auta, chytila tašku a poslednú krabicu a smerovala k východu.
Alena! Stoj! Damián bežal za ňou po chodbě. Poďme si porozprávať!
Nie je čo tu riešiť odvrátila cez rameno. Ale môžem ti vysvetliť svoj jazyk. Ty, Damián, si test neprešiel.
Alena naložila krabicu späť do auta, ticho nastúpla a naštartovala motor. Damián stál pri vchode, stratený, pozerajúc sa za ňou. Ale Alena odrazila a odrazila sa domov.
Doma vôňa známa káva, staré knihy, levanduľový osviežovač. Alena si zložila topánky, šla do kuchyne a položila varnú kanvicu. Telefón vibroval. Damián. Zrušila hovor. Po minúte prišla správa: Prepáč, že som ťa ublížil. Stretneme sa a porozprávame sa.
Alena ho vymazala bez odpovede. Potom ďalšiu. A ďalšiu. Zablokovala číslo a stíchla zvonenie.
Nasledujúce dni Damián volal z cudzích čísel, písal na sociálnych sieťach, prosil spoločných priateľov, aby jej preniesli, že sa zmení a je veľmi ľutuje.
Alena všetko ignorovala. Bolo jej jedno, koľko peňazí sa minulo na svadbu, na rezervovanú reštauráciu, na pozvánky poslané hosťom. Hlavné, že sa nebude ponižovať pre niekoho, kto si myslí, že je nad nimi.
Krémové šaty viseli v skrini, zabalené do ochranného obalu. Alena ich vybrala, vyhlaždila čipkové rukávy. Neter Katka nedávno požiadala o pomoc s výberom šiat na promóciu. Takýto kus by jej perfektne sadol, lepšie ako pre nevestu, ktorá nikdy nevyjde.
Alena si sadla na gauč, objala kolená a pozerala z okna. Obloha sa stmavovala, posledným slnkom zapadajúceho dňa. Mesto dole šumelo, živo a nezaujímané o cudzie drámy. Niekde ďaleko Damián asi sedel vo svojej novej bytke a nechápal, prečo všetko tak náhle odrezal. Necháral sa nepochopiť, že testy ho ponižujú. Že láska a dôvera nejde merať experimentmi.
Telefón znovu vibroval. Neznáme číslo. Alena neodpovedala. Zapla hudbu, zakryla sa dekou a zatvorila oči. Vnútri bolo pokojné. Prázdne, ale pokojné. Ako keby po dlhéj ceste spustili ťažký batoh.
Po dvoch dňoch prišla Katka, vtrhla do bytu s výkrikom radosti, keď uvidela šaty.
Teta Alena, to je naozaj moje? držala čipkovú látku pri hrudi, točiac sa pred zrkadlom.
Áno, prikývla Alena, sledujúc, ako jej oči žiaria.
Nepotrebuješ ich viac?
Nie. Mám iné plány.
Katka ju objala, šírila vôňu kvetinového šampónu a mladosť. Alena odpovedala, hladila neter po chrbte. Dobre, že šaty nezmiznú. Dobre, že stihla včas zastaviť. Dobre, že vnútri nezostala žiadna ľútosť len jemná smútok nad stráveným časom a roztratenými nádejami.
Ale to je minulosť. Je slobodná. A to je dôležitejšie než všetky testy sveta.
