Príbeh je založený na skutočných udalostiach, aj keď je neuveriteľný!
— Chodila som na 35. školu, a ty?
— Aj ja, — Tomáš zdvihol obočie a pozrel na dievča. Neobyčajná náhoda, ale v živote sa také veci stávajú.
Prekvapilo ich, že majú rovnaké mená. Tomáš a Tonka, akoby neexistovali iné mená na svete. Ale to predsa nemôže prekážať zamilovaným byť spolu!
Tonku spoznal len nedávno v obchode. Nečakaný príbeh, no zrejme osud nemal lepší plán, ako ich dať dokopy práve tam. Tomáš nevedel, ktoré olivy si vybrať a Tonka, prechádzajúc okolo, mu poradila tú správnu značku. A tak sa dali do reči a vymenili si kontakty. Kto vie, kam ich každé stretnutie privedie, preto Tonka súhlasila, keď Tomáš navrhol rande.
Tomáš už raz bol ženatý, poznal domáci život i neveru, zatiaľ čo Tonka na nič neponáhľa, verí, že šťastie ju si nájde. A teraz majú piate rande.
Tomáš na svojich 35 rokov vyzeral primerane, s malým bruškom a plešinou, za čo mohla genetika po otcovi, kde muži začínali plešivieť už od 30-tky. Zvyšok hlavy mu orámovali tmavohnedé vlasy, bol vysoký asi 180 cm a, ako hovorila jeho bývalá žena, bol celkom sympatický, čo jej nebránilo začať si románik inde. So vzdelaním, humorom a dobrými spôsobmi bol dobrým úlovkom.
Tonka bola o dekádu mladšia. Prekrásna žena s hustými hnedými vlasmi po plecia, štíhlou postavou a výraznými hnedými očami. Úsmev, ako hovorila, bol jej poznávacou značkou a Tomáš to potvrdzoval. Naivnosť, ktorú mal rád, ale zároveň rešpektoval jej bystrosť. Druhou jej značkou bola schopnosť reči, v ktorej sa Tomáš strácal a chcel viac.
— Pamätáš si na Máriu Novákovú? — začal Tomáš.
— Áno, áno, — usmiala sa Tonka, — ešte mala také lupiny, — naznačila buchtou rukou na hlave, a smiali sa.
— Tomáš Pavlovič?
— Neviem, — nechápala Tonka.
— Ten učiteľ ručných prác, — prikývla dievčina. — Áno, chlapci ho mali radi.
Krátko si užívali prechádzku v parku, držiac sa za ruky, rozprávali o svojich plánoch. Tomáš miloval, ako Tonka rozprávala o živote, o snoch, a ako si obľúbila literatúru. Ukázalo sa, že Tonka nielen číta, ale má aj svoje vlastné knihy, ktoré majú v internetových čitateľoch úspech.
Je úžasná: žiarivá, nežná a odhodlaná. Tomáš cítil, že jeho strach zoženit sa opäť pomaly mizne, chápe, že nie všetky ženy sú rovnaké.
Jedného dňa, keď sedeli u Tonky doma, rozhodli sa prezrieť staré fotoalbumy.
— Aká si bola rozkošná, — robil komplimenty Tomáš.
— A teraz? — skúšala ho Tonka.
— Teraz si nádherná!
Tonka sklonila zrak, jeho lichotenky ju príjemne zahriali pri srdci. Dočítala ho. Rozdiel medzi nimi nevnímala, lebo s Tomášom sa cítila pohodlne a doma. Nechcela predstierať, byť sám sebou.
— To nemôže byť pravda! — Tomáš bol tak ohromený, že neveril vlastným očiam. Pred ním bola jeho fotografia zo začiatku školského roka, keď nastúpil do 11. ročníka. Skoro identická, ale z iného uhla, na snímke bol on s neznámym dievčatkom. Vyšumelná fotka navodila spomienky z dávnej mladosti, keď mal 17 rokov. Triedna učiteľka oznámila, že na Tomáša pripadla česť niesť prváčku. Medzi piatimi triedami maturantov vybrali len jeho: výborného študenta, ktorý dával veľké nádeje. Sledoval Romana Horáka, jeho večného súpera, ale napokon vybrali jeho. Hľadiac na zabudnuté dojmy, Tomáš nevedomky ťahal spomienky.
Deň bol pekný, teplý. Biely nažehlený košeľ, čierne nohavice s pukom pri páse, čierne lesklé topánky. K nemu priviedli dievčatko, samozrejme, si ju absolútne nepamätá, bola malá, chudučká a trochu vyplašená. Hľadela naňho zdola, zatiaľ čo on hľadal v dave Evku Marekovú, spolužiačku, ktorá sa mu už dlho páčila, a začiatkom septembra sa odvážil vziať byka za rohy. Smeje sa a odmieta, ale skúsil to.
A teraz pred ním bola fotografia. Na ľavom ramene mu sedí dieťa v bielej blúzke, v rovnako bielych pančuchách, veľkých čiernych topánkach. Dve veľké mašle.
— Kto je to? — Tomáš nemôže odtrhnúť zrak od snímky, stále nechápe, ako sa sem dostala.
— Ja, — odpovedá Tonka, nechápe, čo ho tak prekvapilo.
Hľadel na detskú tvár, a potom sa pozrel na dospelú ženu.
— A to som ja, — jeho prst sa zastavil na sedemnásťročnom chlapcovi, na tvári sa objavil zvláštny úsmev.
— Ako to? — nechápala Tonka, posúvajúca album bližšie.
Starostlivo skúmala chlapca, v ktorého črtách spoznala Tomáša.
— To nie je možné! — teraz už zvolala s prekvapením, pohľadom fixovaným na mužovi. — Tak…
— To je osud, — pokrčil plecami, stále neverí v zázrak.
A osud si to chcel, že Tomáš si to Prvý september predstavoval ako významný deň jeho života. Aj keď ho Evka Mareková odmietla, a osud ho nechal tápať toľko rokov, teraz pochopil, že toho dňa niesol na ramenách svoju budúcu ženu. Tonka roztriasala zvoniaci zvonček, čo sa šíril okolo s melódiou.
Vezmú sa. Bola to jednoduchá, ale šťastná svadba. Ako sa patrí, nevesta plakala, ženích jej sľuboval večnosť: tak tú, ktorú osud pridelil. Druhýkrát za svoj život Tomáš niesol nevestu na rukách, no tentoraz s rozdielom — poznali sa.
Teraz majú Tonka a Tomáš dvoch chlapcov, 14 a 13 rokov. Tonka zostáva pri literatúre, darujúc čitateľom nové romantické svety, veď to, čo sa stalo s ňou, je samo o sebe dobrým príbehom…
