Mala som najlepšiu kamarátku, volala sa Želmíra. Priateľstvo nás spájalo od detstva a veľakrát mi hovorila, aký ťažký má život. Už dvadsať rokov žila so svojím mužom a so svojou matkou v Bratislave, kde všetky dni splývali do jednej šedivej prítomnosti.
Jej matka, Ľubica, bola práve ten zvláštny typ ženy, čo rada využíva druhých, nedbajúc na to, že je to jej vlastná dcéra. Pre ňu bolo všetko navôkol stále zlé, nikdy nič nebolo dosť dobré. Ľubica mala už 85 rokov, a napriek tomu bola stále prekvapivo čiperná, akoby kráčala po chodníku len v najpodivnejších snoch.
Ľubica neustále tvrdila, že jej dcéra je jej dlžníkom, že jej dluží celý život. Keď bola mladá a nosila pod srdcom Želmíru, jej muž ju opustil a našiel si inú ženu v Košiciach. Celú svoju zlosť vylievala na dcéru, ktorá bola svojmu otcovi akoby z oka vypadla.
Želmíra nikdy nebola dcérou, ktorú by matka objala bola skôr slúžkou, upratovačkou, a otrokyňou, nikdy nie skutočnou dcérou. Pracovala tvrdo v dvoch zamestnaniach a keď prišla z práce domov, hneď vytierala podlahy či varila bryndzové halušky. Jej matka doma odmietala pohnúť prstom, a ešte robila naschvály, keď Želmíra uvarila niečo, čo nechcela ako keby jej to vyčarovalo s nepríjemným tichom cez kuchyňu.
Raz sa dokonca stalo, že si Želmíra dala výpoveď z práce len preto, aby mohla matke na druhý koniec mesta uvariť to, po čom túžila – ako v podivnom tancovaní cez ulice plné mlhy.
V ten deň mala Želmíra narodeniny. Zišli sme sa okolo stola a ona pripravila tradičné pohostenie z domácich koláčov, ale všimla som si, že je smutná, akoby jej oči boli zahalené zásterou. Ako sme si pripíjali na zdravie, potichu mi povedala, že s matkou sa opäť pohádali. Návšteva sa rozpustila skôr, než sa večer stihol rozvinúť.
A na druhý deň ráno som sa zobudila s pocitom, že niečo nie je v poriadku. Želmíra bola preč, stratila sa vo vlastnom byte ako sen, ktorý sa vytratí do ranného svetla. Neskôr som zistila, že po našom odchode Ľubica znovu rozpútala škandál kričala, hádala sa a hnev rozlieval nocou. Želmíre zlyhalo srdce, nikto nezavolal záchranku, nevytočil číslo, bolo ticho, len tikot hodín v prítmí. V noci odišla, akoby ju odvial podivný vietor a matka ostala sama vo svojich snoch.
Takto sa matka stala matkou noci, spravovala dom, kde tichem spali všetky nenaplnené túžby. Slnko vyšlo nad Bratislavu, premiešalo sa s mlhou a nikto už nevedel, čo bolo skutočné a čo padlo na kraj snového sveta.
