Bol som vždy introvertný človek, ktorý uprednostňoval samotu pred hlučnou spoločnosťou. Keď som sa oženil, cítil som, že v manželke som našiel všetko to teplo, pochopenie a oporu, ktoré mi možno predtým chýbalo. Bolo mi dobre v tomto útulnom svete len pre nás dvoch. Priateľstvá som mal vzácne, no pevné – s dvoma kamarátmi sme žili v rôznych mestách, občas sme sa volali alebo písali. Mali sme to pravé: zriedkavé, no úprimné. A to mi stačilo.
Ale bola ešte jedna. Zdenka.
Ako sa objavila v mojom živote – neviem vysvetliť. Stretli sme sa náhodou, pokecali, vymenili si čísla. Najprv to bolo nevinné: gratulácie k sviatkom, nečakané úsluhy, starostlivosť. Zdenka sa akoby vplietla do môjho života, ale vytiahnuť tento uzol bolo nemožné – všetko vyzeralo tak milo. A potom som si uvedomil: nie sme na tej istej ceste. Bola človekom iného kruhu, a medzi mojimi priateľmi a kolegami jej familiárnosť ma niekedy uvádzala do rozpakov. Po jej “vtipoch” nastala mŕtva ticha, ktorú som rýchlo musel prerušiť smiechom alebo slovami. Vždy som sa ospravedlňoval rovnakou vetou: “Zdenka je úžasná žena. Nesúďte človeka podľa správania.”
Akoby cítila, keď mám hostí, a objavila sa presne vtedy. Bez pozvania. S nezmenenou fľašou šampanského. Aj keď v dome boli ľudia, ktorým takéto pohostenie pripadalo nevhodné. A vždy – prípitok. Dlhý, slávnostný, v ktorom som vyzeral takmer ako boh v ľudskej podobe: “…ja a Janko, hoci sme neboli z jednej matky, ale ako koláče z rovnakého cesta…” Hanba, nepríjemné, trapné.
Manželka ju nemohla vystáť. Hovorila, že sa nechám manipulovať kvôli slabému charakteru. Odsekávala jej výlevy rovnako okázalými komplimentami, potom odišla, nechávajúc ma samého s týmto “divadlom absurdity”. Kvôli Zdenke sme sa často hádali. Obviňoval som ju z povýšenectva, ona mňa zo slepoty.
Ale teraz k veci. Zdenka bola v mojom živote 12 rokov. A zdalo sa, že počas tých rokov sa nestalo nič tragické. A potom to začalo.
Na jedny meniny mi darovala krásne nylonové spodné prádlo. Po prvom dni nosenia som mal po celom tele vyrážku. Diagnóza – alergia na syntetiku. Odvtedy len bavlna. Vtedy som si to ešte so Zdenkou nespojil.
O pár mesiacov neskôr moje mierne kučeravé vlasy začali byť kudrnaté ako u cigánky. Zamotávali sa, vypadávali v chumáčoch. Trápil som sa, kým som nevyhodil hrebeň – tiež dar od Zdenky. Vlasy sa začali zotavovať.
Potom – zmizla väčšia suma peňazí z peňaženky. Tá, ktorú mi darovala na Deň žien. Manželka vtedy prvýkrát priskŕkla: “Kto iný by si vybral takú škaredú peňaženku?!”
Naša dcéra Anička sa začala cítiť zle po každej Zdenkinej návšteve. Nevoľnosť, horúčka, zvracanie. Manželka žartovala: “Aničku zo Zdenky zvracia.” Smial som sa. Nadarmo.
Náš mačko, Miško, žil s nami 7 rokov – maznáčik, kastrovaný, flegmatický. Raz sme dva dni neboli doma. Zdenka sa ponúkla, že sa o neho postará, a vzala si ho k sebe. Po návrate sa mačisko nečakane vrhol na mňa – roztrhal mi rameno do krvi. Odvtedy bol agresívny. A vždy, keď sa správal čudne, zaznelo: “…po tom, čo bol u Zdenky…”
Ešte stále som nič nechápal. Až kým sa nestalo to rozhodujúce.
Keď som Zdenku vyvádzal, automaticky som vzal ovládač a prepol televízor na kameru v schodisku. Kamera bola zamaskovaná – nikto okrem rodiny o nej nevedel.
Na obrazovke som videl: Zdenka sa kráči pred našimi dverami a… čistí rohožku. Potom vytiahla z tašky niečo, postavila sa na špičky a strčila to nad dvere. Odišla.
Keď som, strnulý, prišiel a prešiel rukou po vrchu dverového rámu – pichol som sa. Tŕčali tam tri hrdzavé ihly. A pod rohožkou – zrnká usporiadané podivným vzorom. Nikdy by som ich nevidel – upratovačka pravidelne umýva podlahu aj pod rohožkou.
Zabalil som ihly a zrnká do papiera a nechal to do večera.
Manželka ma vypočula a prvýkrát za 15 rokov manželstva ma nazvala hlupákom. Nebolo to urážlivé – malOdvtedy som sa naučil, že niektoré “priateľstvá” sú ako trn v oku – čím skôr ich vytiahneš, tým menej ťa bude bolieť.
