11. november
Sedím v kuchyni na sídlisku v Ružinove a zrazu mám pocit, že svet je menší, ako si pamätám. Pozerám na modrú oblohu za oknom, kde padajú ťažké, mokré vločky presne ako tento rozhovor. Dnešný deň začal tak typicky, až to bolí.
Paulína, čítala si ten zoznam vôbec? hovor Anny Valkovičovej, mojej svokry, znel, akoby som bola malé dieťa. Veď som ti jasne napísala: aspik z troch druhov mäsa. Nie z dvoch, z troch!
Anna teta, jasné, že som ho čítala, odpovedám jemne, nechcem sa hádať. Len som sa chcela opýtať… Oslava je až o týždeň, rozmýšľala som, že by sme…
Ty si rozmýšľala. Zastavila ma tak, aby bolo jasné, aký veľký hriech som spáchala. Ja ti hovorím: aspik z troch druhov mäsa, pirohy s kapustou a hubami, ryba v želé, šalát treska, francúzsky šalát, ten krabí, plnené vajíčka, palacinky so smotanou, kačka s jablkami, zemiakové rolky, tvarohový nákyp, torta Doboš a ešte medovník. Minimum, Paulína. Príde štyridsať ľudí.
Zložený zoznam leží pod soľničkou. Pätnásť riadkov, pri každom poznámka: domáce, zo surovín, nie polotovar, lepšie ako posledne. Minule bola oslava okrúhlin mojej švagrinej Janky. Tri dni som vtedy nestíhala dýchať, spala som po troch hodinách, nohy ma bolela ako po túre na Kriváň, ruky rozmočené od večného umývania. Juraj, môj muž, sa vždy vrátil, niečo zjedol a zaľahol k televízoru. Raz sa ponúkol pomôcť, ja som len zamumlala: Netreba. Odišiel bez urážky.
Na oslave mi svokra pošepkala: Aspik je presolený. Viac ani slovko. Hostia chválili, dojedali, velebili moje pirohy, Anna Valkovičová len prikyvovala, že to sú naše tradície. Nie Paulína sa narobila, len naše.
Keď som sedela za kuchynským stolom v byte, kde s Jurajom bývame už devätnásť rokov, rozmýšľala som: v jej ponímaní znamená tradícia niečo veľmi konkrétne. Nevesta varí. Nevesta upratuje. Nevesta je vďačná, že ju volajú k stolu.
Zavibroval mobil. Janka.
Paulína, rozprávala si sa s mamou? Bola vraj divná, hovorí.
Bola som len unavená, odpovedám.
No veď vidíš. Oslava je o týždeň, musíme ísť na veľký nákup. Ja môžem ísť v stredu… vlastne vtedy mám kozmetiku… vo štvrtok?
Janka, ja si to nakúpim sama.
Pozor, kačka musí byť s jabĺčkami, ale nie hocijakými, musí byť boskopka. Tá robí tú kyslastosť!
Viem.
A aspik nech je pekne číry, minule bol akýsi zakalený…
Zavrela som oči. Aspik z troch druhov mäsa. Boskopky do kačky. Dve torty. Štyridsať ľudí.
Jasné, Janka, postarám sa.
Schovám mobil, pustím sa do večere. Juraj príde o siedmej, bude hladný, a ak nebude večera, opýta sa bez výčitky, len s tým jeho úžasom, keď na zastávke zmizne autobus: Ty si dnes nevarila?
Po devätnástich rokoch sú pohyby mechanické. Vyberiem z chladničky kura, cibuľu, mrkvu, postavím hrniec. Varím, lebo neviem nevariť.
Juraja som spoznala, keď mi bolo dvadsaťšesť. Veselý, ukecaný, vedel rozosmiať aj učiteľku na úradnom výbore. Anna Valkovičová po prvej večeri povedala: Paulína, ty si šikovná. Brala som to ako pochvalu, neskôr som zistila, že tým myslela najmä to, že vie neodporovať.
Vydala som sa v dvadsiatich ôsmich. Prvý rok ušiel. Potom sa narodil Filip. Filip vyletel z hniezda na výšku do Košíc. Zostala som tu: byt, kuchyňa, zoznam receptov na karis papieri.
Vývar začal bublať. Stíšila som plameň, šla zavolať mame len aby som počula jej hlas. Ale mobil zvoní.
Mama.
Paulínka, môžeš dnes prísť?
Čo sa stalo?
Otcovi je zle. Volali sme sanitku. Sme v nemocnici.
Ledva som stihla vypnúť sporák. Odkaz Jurajovi: Otec je v nemocnici, išla som k rodičom, večera je na sporáku. Kabelka, kabát, taxík. Pozerám z okna na rozliate reflektory áut, na zvláštne rozmazaný nočný svet.
Otec, pán Karol, sedemdesiatdva rokov, celý život zdravý, nikdy sa nesťažoval. Vyslovoval: Ešte vás všetkých prežijem. Chcem, aby to bola pravda.
Nemocnica páchla savom a tichom. Mama stála pri okne, v kabáte aj so stočenou kabelkou pri hrudi. Bola aká drobná.
Mama, objímem ju.
Tlak mal veľmi vysoký, niečo s hlavou. Spadol v chodbe. Vyšla som z kuchyne a už tam ležal…
Ako je teraz?
Vyšetrujú. Musíme čakať.
Sedíme na tvrdých stoličkách. Mama ma drží za ruku jej dlaň je malá a chladná. Uvedomujem si, že som už tri týždne nebola doma. Vždy je niečo: obchody, varenie, upratovanie, diktáty ohľadom menu od svokry.
Po hodine a pol prichádza lekár, mladý a unavený.
Stav sa stabilizoval, je tu podozrenie na cievnu mozgovú príhodu. Nutné pozorovať najmenej týždeň.
Bude v poriadku? pýta sa mama.
Je ešte skoro hovoriť.
Odveziem mamu domov, dám jej čaj a sedím pri nej, kým nezadrieme v kresle. Potom sedím v tichej rodičovskej kuchyni. Tá vždy vonia chlebom, sušenou mätou a trochu starým linoleom. V okne kvitnú pelargónie, na stene visí fotografia: sedemročná Paulína drží otca za ruku, každý hľadí inam.
Domov prídem po polnoci.
Juraj ešte nespí. Keď vchádzam, odloží mobil.
Ako je?
Zle. Podozrenie na mozgovú príhodu.
To je vážne, povie. Pomlčí. Najedla si sa?
Nie.
Tam v hrnci je kura, zohrial som ti. Daj si.
Najem sa postojačky, lebo nemám síl prestierať. Potom padnem do postele a dlho nespím. Myslím na otcove tváre, mamine ruky, kuchyňu, ktorej vôňa je môj domov.
Ráno volá Anna Valkovičová.
Paulína, počula som, že si včera niekam šla. Juraj vravel, že má tvoj otec niečo. Vieš, že do oslavy je šesť dní?
Anna teta, otec je v nemocnici.
No a čo, nemocnica je predsa blízko, ty tam neležíš. Kedy začneš chystať?
Cítim, ako sa vo mne čosi spomalí a vyčistí. Voda, ktorá zastane a neprúdi.
Neviem.
Akože nevieš?! Prekvapenie v jej hlase hovorí, akoby som vyhlásila, že je zem plochá. To je môj jubileum. Sedemdesiat rokov. Raz v živote!
Rozumiem… Ale aj môj otec je len jeden.
Ticho.
Myslím, že to stihneš. Do nemocnice nemusíš chodiť vkuse. Navštíviť a späť.
Nič nepoviem, rozlúčim sa.
Juraj sedí v kuchyni pri káve.
Volala mama?
Áno.
A čo chcela?
Varenie.
Kývne, napije sa kávy. Potom ticho:
Ale vieš, že je to dôležité. Štyridsať ľudí. To sa už neodzruší.
Nevravím, že zrušiť.
Tak dobre. Otecka navštevuj, jasné, ale variť predsa môžeš aj popri tom, nie?
Pozriem sa naňho. On hľadí do mobilu, čelo má zamračené, nie kvôli mne, len kvôli správam.
Juraj, ak by tvoja mama ležala v nemocnici…?
To je iné.
Prečo?
Lebo je to moja mama, povie, akoby to bolo vysvetlenie všetkého.
Zbalím sa a idem navštíviť otca.
Leží na izbe, je bezvedomý zovrie ma v hrudi. O chvíľu sestrička povie, že spí. Posadím sa k nemu a sledujem jeho tvár. Tie ruky vyrezávali drevených vtáčikov, keď som bola malá; tie ruky ma zachytili, keď som padala z bicykla.
Otec sa preberie:
Prišla si…
Samozrejme, prišla. Ako sa máš?
Dobre, trošku sa mi krúti hlava.
Nie je to nič, ocko.
Uvidíme…
Sedím pri ňom dve hodiny, potom volám mame:
Je pri vedomí, rozpráva sa.
Mama: Chvála Bohu, a mňa pichne pri srdci.
Idem domov autobusom. Hľadím do zamlženého okna. Uvedomujem si, že toto je dôležité: otec v nemocnici, mama sama doma. Zoznam jedál a luxusne číry aspik sú zrazu nepodstatné. Prečo som si to tak dlho nepriznala?
Juraj príde večer v dobrej nálade, prinesie chlieb, rozpráva niečo z práce. Ja len prikyvujem. Potom poviem:
Juraj, ja nevarím na tú oslavu.
Zastaví sa.
Akože nevaríš?!
Znamená to, že nie. Otec je v nemocnici, mama potrebuje pomôcť. Neviem tri dni stáť v kuchyni.
Paulína… Vysloví moje meno spôsobom, akým hovorí, keď je nervózny. Tam bude štyridsať ľudí a mama ich očakáva. Je to jej jubileum.
Otec má poruchu prekrvenia mozgu.
Rozumiem, je to vážne. Ale veď sú tam lekári. To neznamená, že pri ňom musíš byť neustále.
Nie. Znamená to, že keď je otec v nemocnici, nepostavím dvanásť jedál pre štyridsať hostí.
Juraj prechádza po kuchyni.
Vieš, že mama nemôže len tak zrušiť? Pozvanie rozposlané, Janka to roznesie…
Môžete objednať jedlo.
Objednať? Akoby som prehlásila čosi ľahostajné. Mama chce domáce.
Viem. A poznám ju veľmi dobre.
Juraj nevie, čo povedať. V jeho pohľade je prekvapenie človeka, čo stratil pevnú pôdu pod nohami.
Veď si to rozmysli. Otec sa polepší a ty medzičasom… mohla by si?
Nie.
Nie?
Nie, Juraj.
Odchádza. Za chvíľu volá Janka.
Paulína, čo to má byť? Juraj vraví, že odmietaš variť! Štyridsať ľudí!
Rozumiem.
Máma má sedemdesiat! To nič neznamená?
Znamená. Rovnako ako to, že môj otec je v nemocnici.
Ale oslava sa nedá preložiť!
Janka, objednajte si jedlo, alebo si uvarte. Recepty vám napíšem.
Ticho. Potom:
My to tak nevieme!
Naučíte sa.
Zložím. Ruky sa mi netrasú. Prekvapilo ma to. Myslela som, že budem mať strach, že si to rozmyslím. Ale vo mne len zvláštny, jasný pokoj.
Na druhý deň znovu nemocnica. Otec je lepší, už sedí, je kašu, síce sa škľabí, ale je. Povedal: Krmia nás tu ako v jasličkách. Zasmiala som sa, priniesla som mu domáci vývar, čo ráno mama uvarila.
S mamou sedíme v kuchyni, pijeme čaj. Vône chleba, mäty, záclony s drobnými kvietkami. Obyčajná, pokojná kuchyňa.
Ako sa máš, Paulínuška pýta sa mama.
Ujde to, zvládam.
A čo Juraj?
Svokra má oslavu v sobotu.
No a pôjdeš?
Asi áno. Ale variť nebudem.
Mama chvíľu mlčí. Potom:
Paulína, je ti tam dobre?
Ako myslíš?
Vidím, ako sem chodíš. Unavená, utekáš, nikdy tu nesedíš len tak. Aj teraz stále pozeráš na mobil.
Pozriem na mobil. Pravda.
Zvyk.
Chápem. Mama nič viac nepridá, len naleje čaj.
Streda. Anna Valkovičová volá. Jej tón je zvláštny, tichý.
Paulína, chcem hovoriť dospelo.
Počúvam.
Viem, že má tvoj otec zdravotné problémy. Je mi to ľúto. Ale vieš, ja dvadsať rokov čakám na túto oslavu. Je to raz za život. Ja už druhú sedemdesiatku nezažijem.
Mlčím.
Neprosím, aby si opustila otca. Len rob to, čo vieš najlepšie variť. To je tvoj vklad do rodiny.
Anna teta… tento týždeň som pochopila, že môj vklad nie je aspik. Môj otec je v nemocnici a ja chcem byť s ním.
Tak buď. Veď môžeš ráno nemocnica, večer varenie. To nie je nemožné.
Pre vás nie. Pre mňa to nemožné je. Nedokážem predstierať, že je všetko v poriadku.
Dlhé ticho.
Bola si vždy trochu komplikovaná, povie nakoniec svokra. Konštatuje, nie obviňuje.
Asi áno.
Juraj je z toho zničený.
Viem.
Vraví, že si sa zmenila.
Asi aj hej.
Rozlúči sa. Nechám mobil na kuchynskom stole. Ruky sú pevné.
Vo štvrtok ráno balím malú tašku. Prevlečenie, nabíjačka, hygienické veci, občiansky. Napíšem synovi: Filipko, starkého už prepúšťajú. Budem u rodičov pár dní. Netráp sa. Odpisuje: Mami, ozvi sa večer. Si v poriadku? Som. Božkám.
Keď Juraj odíde do práce, nechám na stole lístok: Budem u rodičov. Ozvem sa. Pozriem sa posledný raz na kuchyňu devätnásť rokov, tá istá farba stien, ten istý stôl, vôňa nie celkom môjho rána.
Beriem tašku, vyjdem na ulicu.
Sneženie ustalo. Je chladno a svetlo, nebo je syvo-modré. Kráčam k zástavke a premýšľam devätnásť rokov je skoro polovica môjho života. A stále som si myslela, že mám mať len toľko, koľko mi dajú druhí.
Doma ma víta mäta a mäkké svetlo z chodby. Mama otvorí dvere, vidí tašku, nič sa nepýta. Len ustúpi, potom silno a krátko objíme. V jej náručí cítim, že sa vo mne čosi konečne uvoľňuje.
Ostaneš na noc?
Na pár dní, ak môžem.
Akože ak môžeš, zamračí sa mama. Toto je tvoj domov.
Ostávam tam štyri dni. Každé ráno s mamou navštevujeme otca v nemocnici, každý deň je lepšie, už šomre na odvar, chce doma variť. Lekár je opatrne pozitívny ešte pozorovať, rehabilitovať.
Štyri dni spím ako už roky nie: bez budíka, do rána. Jem obyčajné jedlá: krúpová kaša, boršč, jablkový koláč z boskopiek, ktoré mama priniesla zo záhrady. Koláč je jednoduchý, voňavý, taký, že mi zvlhnú oči.
Čo ti je, pýta sa mama, keď si všimne.
Nič, len je výborný.
Juraj volá až v piatok večer. Jeho hlas je napätý.
Kedy prídeš?
Neviem.
Paulína, zajtra je oslava. Celá rodina tam bude.
Viem.
Mama je zúfalá, Janka skúša niečo navariť, páli to…
Objednajte si jedlo, už som to hovorila.
Vieš, že je mama urazená?
Viem. Mrzí ma to, ale som tu.
Dlhá pauza.
Si iná, povie. Nie ako svokra, inak, medzi výčitkou a zmätenosťou.
Asi áno.
V sobotu na oslavu nejdem.
Ráno vezieme otcovi vývar a pečivo, ktoré mama napiekla za úsvitu. Otec všetko zje, chváli pečivo, sľubuje, že bude sám variť, keď mama zabudla. Mama sa smeje, že to ešte uvidíme. Sedím pri nich a počúvam ich nevinné poťahovačky nie je to škriepenie, dvaja ľudia, čo sa dvadsať rokov poznajú a je im spolu dobre.
Večer sedím v kresle s knihou, skôr ju držím, ako čítam. Mama sedí oproti, pletie. Za oknom večerné sneženie, také to pravé, tiché, decembrové. Viackrát zvibruje mobil: Janka píše, že je hanba, že nebolo čo dať hosťom jesť, Anna Valkovičová je ticho. Juraj napíše jedno slovo: Tak?
Odložím telefon, vezmem si knihu.
Hovoriť s Jurajom začneme po niekoľkých dňoch, keď sa vrátim na Ružinov. Vraciam sa sú tam moje veci, dokumenty, rutina. Otec už leží na bežnom oddelení. Juraj sedí v kuchyni, čosi sa v ňom zmenilo.
Porozprávame sa?
Porozprávajme.
Rozprávame dlho. Nehádame sa, len konečne rozprávame. Povedala som mu, aká som vyčerpaná. Že som devätnásť rokov bola praktická, že už nemôžem byť výlučne funkciou. Juraj počúva, sem-tam vysvetľuje, že ma nikdy neprerátal, že tak to jednoducho bolo mama je mama. Nehádame sa, len rozprávame.
Chceš rozvod? opýta sa napokon.
Pomlčím.
Chcem žiť inak. Ako sa to nazýva, ešte neviem.
Kývne, naleje si vodu.
Zavolám Filipovi.
Dobre.
Filip príde o dva týždne. Neavizovaný, priletí s veľkou taškou a vážnou tvárou.
Mama, ako sa máš?
Dobre, Filipku. Naozaj.
Oco hovoril, že… je to ťažké.
Je to hlavne poctivé.
Zostane tri dni, rozprávame sa veľa. Najprv ma hnevá, potom Juraja, potom už len je s nami. Keď odchádza, objíme ma a povie:
Prvýkrát vyzeráš oddýchnuto.
To je vidieť?
Veľmi.
Rozvod prebehol pokojne. Juraj ostal v byte, ja som si vzala pár krabíc a dočasne sa presťahovala k rodičom. Mama ani raz nepovedala nič zbytočné. Proste pripravila posteľ a na stolík položila dreveného vtáčika, ktorého mi otec vyrezal. Vzala som ho do rúk ľahučký, hladký, zbrázdený nožom.
Otecka prepustili začiatkom decembra. Išiel s paličkou, pomaly, ale išiel. Pri dverách bytu zastal, usmial sa:
No vidíš, Paulína všetci doma.
Na Vianoce nás bolo len štyroch: ja, mama, otec, Filip, ktorý prišiel osobitne. Ozdobovali sme stromček, pozerali slovenské rozprávky, jedli mamin francúzsky šalát a kapustník. Jednoduchý, bez výnimočností. Pomáhala som ho vaľkať, postávala vedľa mamy s pomúčenou doskou a zdalo sa mi, že takto sa variť má: pre ľudí, nie pre zoznam.
Vo februári som si našla maličkú garsónku v Petržalke, oknom do dvora so starými brestami. Skromná, máločo v nej, voňala vápnom a neznámym domovom. Vstúpila som do prázdnej izby, chvíľu som len stála, potom som si sadla k oknu a dívala sa von.
Janka zavolala raz v marci, hlas mala zmes ukrivdenosti aj snahy o zmier:
Paulína, ako žiješ? Mama… No, trápi sa, aj keď to ti nepovie, poznáš ju.
Poznám.
No a… nemohla by si niekedy prísť? Aspoň na sviatky. Veď sme tu zostali samé ako…
Usmejem sa, aj keď to nevidí.
Skúsim, Janka. Ako sa bude dať.
Vieš, ten aspik aj tak nevieme, vždy je mútne…
Pošlem ti recept. Hlavné je scediť ho cez dvojitú gázu. Skús to.
Fakt?
Fakt. Je to jednoduchšie, ak robíš sama.
Pošlem jej recept, odpíše len smiešny smajlík. Viac už nevolá.
Otec sa zotavuje pomaly, ale isto. Na jar už chodí bez palice, šomre na doktorov, s túžbou po záhrade. Voziem ho v máji, keď sa zem prehreje. Spolu v letnej kuchyni, čaj z modrolemovaných hrnčekov, za plotom kvitne baza.
Pamätáš, ocko, ako si mi robil drevených vtáčikov?
Pamätám. Vždy si ich stratila.
Jedného nie. Stojí mi na stole.
Viem, mama mi vravela. Pozrie na bazu. Vieš, Paulína, si šikovná.
Za čo?
Len tak. Postaví hrnček na zábradlie. Život je dlhý. Nemíňaj ho na nespravne veci.
Kývla som. Za plotom voňalo sladko a bolo pokojne. Len skalička v diaľke zakukala.
Tá jar som nastúpila späť do práce maličká účtovná firma, príjemný kolektív, práca mi sadla. Prvé týždne to škrípalo, no zrazu som opäť cítila, že som to ja.
Cez víkendy som chodila k rodičom, niekedy ostala na noc. S mamou sme piekli len tak jeden závin, piškóta zo zvyšných jabĺk, žiadna veľká hostina. Otec rozprával, radil nám, my sme mu prikyvovali.
V lete mi Filip zavolal večer iba preto, aby sa porozprával.
Mama, ako žiješ?
Dobre, Filipko. Pravda dobre.
Vieš, som rád. Si úplne iná.
Iná, súhlasím.
Myslím, že lepšia.
Smejem sa.
A ty?
Všetko v pohode. Keby niečo, chcem prísť v auguste.
Príď. Uvarím boršč.
Ten tvoj obyčajný?
Obyčajný. Maminkin recept.
Lepší boršč nepoznám, povie a je v tom všetko.
Dnes, keď sedím v kuchyni s výhľadom na mladé bresty, viem, že mám menej, ale žijem viac. Je to zvláštne ticho aj radosť. A možno je to konečne v poriadku.
