V dedinke Kameničany, ukrytej medzi rozľahlými poliami Trnavského kraja, mali starú Evu v považení málokto. Ona sama sa ľuďom vyhýbala, a to ešte jemne povedané. Nemala ich rada a v tom sa dedinčania zhodovali. Pevným zdravím sa mohla porovnávať s ťažkým konom – širokými pleciami, vysoká, väčšia ako väčšina miestnych chlapov, donútila ich zdvihnúť hlavy, aby sa s ňou mohli pozrieť do očí. Lenže ten pohľad nikto nevyhľadával – na pozdravy neodpovedala, len mrmlala si pod nos a kráčala ďalej bez pohľadu. Vlastne nezdvihla oči – jej výška bola obrovská.
Eva bývala v strede dediny, v starom domčeku, ktorý, ako si starí ľudia pamätali, postavil jej otec. Dom obklopoval vysoký plot, taký hustý, že odvážil sa pozrieť cezňho len málokto. Stará Eva neváhala rýchlo konať. Raz v letný večer opití mládenci zvedavo vyliezli na plot – chceli vidieť, ako žije tá samotárka. Eva ich zbadala z okna, vyšla na zápražie s loveckou puškou po otcovi a bez slova vystrelila nad ich hlavy. Odvtedy sa jej dvoru vyhýbali.
Hospodárstvo mala Eva poriadne: sliepky, husi, králiky, dve kozy. Dedinčania si šeptali: „Načo jej toľko? Dôchodok by stačil, a ona len šetrí.“ Sama bitkovala hydinu a králiky, vozila to na trh do okresného mesta, kde všetko predala za jeden deň. Peniaze si strčila za pazuchu a vrátila sa do svojho pevného domčeka. Z kozieho mlieka robila syr podľa starého receptu – drahý, ale vraj v meste mala stálych zákazníkov. Hydina čistá, králiky vykrmené, vajcia veľké – všetko bez podvodu. Eva nekľakla na cenu, ale tovar kupovali radi.
Keď o nej v dedine hovorili, starí ľudia spomínali: Eva bola vždy zachmúrená. Matka jej zomrela, keď bolo dievča ešte bábätkom. Ostali len s otcom – rovnako obrovským a uzavretým. Po pár rokoch priviedol macochu z vedľajšieho regiónu, ale tá po mesiaci utiekla s kufrom na vlak. Niekto šepkal, že nezniesla Evu. A tak otec s dcérou zostali sami. Keď Eva vyrástla, otec odišiel do mesta predávať a už sa nevrátil. Nikto nevedel, či ho zabili, či utiekol za ženou. Eva zostala sama. Navždy.
Nevydala sa. „Kto by ju zniesol?“ klebetili v dedine. Roky plynuli, ľudia umierali, rodili sa noví, ale Eva akoby zamrzla v čase. Ani šedivé vlasy ju nedostihli – vždy mala hlavu zakrytú šatkou, spod ktorej vyzeral len mohutný podbrádok, zahnutý nos a husté čierne obočie, vyrezané ako z kameňa.
Jednej zimnej noci u susedov, rodiny Kováčovcov, vzplanul dom. Eva bez slova prišla s hákmi a kým hasiči dojazdili, pomáhala hasiť. Tak šikovne rozhádzala horiace drevo, že dom potom postavili takmer z tých istých trámov – nič nestihlo zhorieť. Susedia ďakovali, ale Eva len zamrmlala a odišla bez otočky.
Keď Eva zomrela, do dediny prišla riaditeľka detského domova č. 5, Zuzana Jurkovičová, s trojicou vychovávateľiek a tucetom detí. Dedinčania, viac zo zvedavosti než zo zármutku, sa zhromaždili v jej dvore. Tam objavili ukážkový poriadok: kurník, králikáreň, koziar – všetko ako z cudzineckých časopisov. V dome vládla sterilná čistota, ale prázdnota. Stôl, stolička, železná posteľ s prepadnutou mriežkou, nakrivo stojacia polička s jedným popraskaným tanierom, lyžičkou, nožom a hrnčekom bez ucha. Pri okne stará lavica vyleštená časom, na kachliach upratané šaty. A nič viac.
Na stole ležala obálka s pevným písmom: „Zuzane Jurkovičovej od Evy Ivanovej Šimkovicovej“. Riaditeľka ju otvorila a prečítala si lístok vytrhnutý zo zošita. Neskôr povedala: dvadsať rokov Eva mesačne posielala detskému domu peniaze – nemalé sumy, ktoré im veľmi pomáhali. V správe stálo: „Dom, hospodárstvo a všetok majetok odkazujem detskému domu č. 5. Deti za nič nemôžu.“
Dedinčania mlčali, hľadiace na prázdny dom. Niekto si spomenul, ako Eva, ešte ako dievčina, sedávala pri potoku a pozerala sa na vodu, akoby niekoho čakala. Niekto šepol, že možno jej otec neutiekol, ale opustil ju. A ona zatvorila srdce a celý život niesla tento ťarch. A až deťom, cudzím a nevinným, dala všetko, čo mala…
