Alžbeta nahládla do izby matky a videla, že spí. Ticho prikryla dvere.
“Alžbeta,” slabým hlasom zavolala mama.
“Áno, mami.” Alžbeta sa znova naklonila do izby. “Myslela som, že spíš. Potrebuješ niečo? Chcela som len na chvíľu ísť s dievčatami.”
“Iď, ja si ešte zdriemnem,” odvetila Mária a privrela oči. Len zdvihnúť ťažké viečka jej stálo nesmierne úsilie.
Alžbeta si s úľavou vydýchla a ponáhľala sa obliekať. Počas matkinej choroby si navykla chodiť a robiť všetko potichu. Ani po schodoch nekročila počute. Pred vchodom čakal spolužiak Janko Hruška.
“Prečo tak dlho?” namiesto pozdravu nespokojne zvolal.
“Varila som mame vývar. Kam ideme?” Usmiala sa, aby zmiernila vinu.
“Ona stále…”
“Áno, práve zaspala. Len na krátko, dobre? Čo keby niečo potrebovala?”
“Nič, vyspí sa, bude jej lepšie,” bezstarostne povedal Janko.
Alžbeta zahryzla do pery. Nikomu nehovorila, na čo mama choruje. Nechcela, aby ju ľutovali, aby v škole nastała panika.
“Začalo pršať. Poďme k Fero, jeho rodičia sú na chate,” šepol Janko a objal ju, pokúšajúc sa o bozk.
Alžbeta prudko odvrátila hlavu.
“Čo to robíš? Vidia nás.”
“Kto? Veď mama spí. Tak ideme?”
Zaváhala. Minule, keď boli u Fera, Janko na ňu tlačil. Páčil sa jej, ale všetko chcel príliš rýchlo.
“Alžbetka, len na polhodinu. Sľubujem, nebudem nato,” presviedčal ju. Dážď naozaj zosilnel.
“Dobre, ale len na chvíľu.”
“Samozrejme.” Janko sa snažil neprezradiť radosť.
Fero im otvoril a škeril sa, keď uvidel priateľa s Alžbetou.
“Voďte dnu.”
Alžbeta sa nepohnula. Nechcela zostať sám s dvoma chlapcami.
“Včera som stiahol super film,” povedal Fero.
Janko si vyzul tenisky a išiel za ním do izby. Alžbeta si pomyslela, že teraz je ten správny čas odísť. Ale domov sa jej tiež nechcelo.
Zavrela dvere a prešla do izby, pristála vedľa Janka. Ten okamžite položil ruku za jej chrbát na opierku pohovky. Fero priniesol každému plechovku piva. Alžbeta odmietla, tak si Janko vzal aj jej. Dívala sa naňho spod oka, ale nič nepovedala.
Film bol naozaj zaujímavý, vtiahol ju od prvých záberov. Zobudila sa, keď pocítila Jankovu horúcu, hľadajúcu dlaň pod tričkom. Trhla sa, ale Janko ju držal za plece a druhou rukou jej bolestivo stiskl prsník.
“Bolí to!” vykríkla.
Janko povolil, a Alžbeta vyskočila z pohovky. Fera v izbe už nebolo. Ani si nevšimla, kedy odišiel.
“Alžbetka, prepáč,” zamrmlal Janko.
“Sľúbil si!” zlosť v nej vzplála.
“No tak. Čo sa chováš ako dievča? Veď ťa mám rád.” Vstal.
Prvýkrát povedal, že ju miluje, a Alžbeta ho nedokázala odstrčiť. Bozkával ju. Z úst mu nepríjemne páchlo pivom. Jeho ruky boli zrazu hrubé, dotieravé.
“Nechaj, musím ísť…” vydýchla a zatlačila dlanami na jeho hruď.
Vtom Janko chytil Alžbetu do náručia a zvalil ju na pohovku, zavalil ju celým telom. Snažila sa ho zo seba zhodiť. Podarilo sa jej zohnúť koleno a zapriet ho medzi jeho nohy.
Zaklial a zliezol z nej. Alžbeta okamžite vyskočila a vybehla do predsiene, schmatla tenisky a zápasila so zámkom.
“No choď už…” zakričal za ňou.
Vyštrbila z bytu a v ponožkách bežala dole po schodoch. Keď si uvedomila, že ju nenasleduje, zastavila sa a obula si tenisky.
Ako mu mohla veriť? Jej mama leží chorá, a on… Chcel od nej len jedno.
Doma dlho zmyvala z tváre a krku stopy po Jankových vlhkých bozkách. Potom sedela v tme v izbe a premýšľala, čo bude, ak mama zomrie? Zostane úplne sama. Z čoho bude žiť? O dva mesiace bude mať osemnásť, a alimenty od otca prestanú chodiť. Nemá peniaze. Ani na šaty na maturitný ples. Ale to je jedno, nejako to prežije, len keby mama bola zdravá.
Že mama má rakovinu, zistila sama. Cítila, že choroba je vážnejšia, než priznala. Vyhľadala si názvy liekov, ktoré mama brala, a pochopila.
Na telefóne jej prišla správa od Janka: „Alžbetka, prepáč.“ Neodpovedala. Správy prichádzali jedna za druhou. Janko sa najprv ospravedlňoval, potom nadával a poslal ju do riti. Alžbeta vypnula telefón.
Pred spaním zašla k mame.
“Mami, spíš?”
Mária s námahou otvorila oči.
“Niečo potrebuješ? Vodu? Na záchod?”
Mária sotva znateľne potiahla hlavou a privrela oči.
Ráno ju prebudil hluk. Vrútkala vbehla do matkinej izby. Mama sa snažila udržať na trasúcich sa nohách, chytila sa opierky postele. Na zemi ležal stolička.
Alžbeta podbehla, uložila mamu na posteľ, prekvapená, aké ľahké a vyhubené je jej telo.
“Prečo si vstávala? Zavolala by si ma,” láskavo ju peskovala.
“Myslela som, že…
