Dnes som nastúpil do autobusu na stanici v Žiline, presne ako som mal. V celom autobuse bolo len jedno voľné miesto, to vedľa pána, ktorý bol trochu starší než ja. Hneď som mu nevenoval veľkú pozornosť. Čakala ma cesta dlhá sedem hodín domov za rodičmi, hlavu som mal zapratanú tisíckou naliehavých problémov, ktoré potrebovali riešenie.
Pohodlne som sa usadil a autobus sa rozbehol. Po pár minútach mi nos zachytil jemnú vôňu machu a výraznej praženej kávy. Tá vôňa bola tak príjemne horkastá, až sa mi v myšlienkach okamžite vynorili spomienky.
Leto, horúčava, mal som sedemnásť, vedľa mňa moja najobľúbenejšia frajerka Božena, ktorá voňala presne tak isto. Ležali sme v tráve pri Váhu, bozkávali sa, nad hlavami hviezdy, a Božena mi šepkala do ucha, že navždy zostaneme spolu, že ma nikdy neopustí. Bola to moja prvá láska silná, vášnivá. Mal som ju tak rád, že by som kvôli nej nechal aj školu či svoju budúcnosť, len aby som bol stále pri nej.
Lenže osud nás rozdelil. Božena musela odísť do Bratislavy študovať a už sa ku mne nevrátila našla si tam iného a vydala sa. Mne po nej ostalo len zlomené srdce. Roky som už žiadne dievča neriešil, stále som ju miloval, aj keď ma sklamala, aj po desiatich rokoch.
Na chvíľku som pootočil hlavu a pozrel na moju spolusediacu. To snáď nie! Tmavovlasá, modrooká, jemne vystúpený nos, plné pery, vysoká. Denne vyzerala presne ako Božena, až sa mi rozbúšilo srdce.
– Prepáčte, nemáš náhodou meno Božena? ozval som sa nesmelo k nej.
– Nie, volám sa Stanislava, otočila sa ku mne a usmiala sa široko, až sa mi rozjasnilo pri srdci. Naozaj sa podobala na tú, ktorej obraz som v srdci nosil doteraz.
– A ty ako sa voláš? spýtala sa.
– Ja… ehm… ostal som na pár sekúnd bez slov. Potom som sa spamätal a povedal Som Martin, teší ma.
– Aj mňa veľmi teší. Martin, máš v očiach pohľad úplne ako môj známy… opäť sa usmiala Stanislava.
– Áno? Ktorý?
– Moja prvá láska. Rozišli sme sa nie práve najlepšie. Našiel si inú a doteraz ho nedokážem vyhnať z hlavy, už desať rokov. Zrazu sedím tu s tebou, neverím tomu.
– Neuveriteľné, mám rovnaký príbeh! Ty sa tak podobáš na moju prvú lásku, čo som mal pred desiatimi rokmi. Myslíš, že sa to naozaj stáva? povedal som.
– Vieš čo, Martin? Dajme si čísla a skúsme sa ešte skontaktovať?
– Jasné, prečo nie.
A tak sme sa dali do reči. Ako to však medzi nami skončí, ukáže až čas. Možno nám osud dáva druhú šancu, hoc aj s niekým, kto sa až nápadne podobá na našich dávnych lások. Veď náhody neexistujú, že? Dnes som pochopil, že minulosť v nás môže žiť dlho, no mali by sme dať šancu aj novým začiatkom.
