Valéria Petrová, staráte sa o chlapcov? Môžeme na vás spoľahnúť? Zdeňka Zábojová pozerala na svokru so žiadosťou v očiach.
Valéria sa usmiala a pohľadom pozrela na vnukov sedemročného Artúra a päťročného Dáška, ktorí už trhali tenisky pri dverách.
Samozrejme, Zdeňkanka. Neboj sa, s nimi budeme mať pekný čas. odpovedala pokojne.
Nevesta prikývla, pomazlala synov na čele a odbehla dverou. Valéria si prešla rukou po šedivých vlasoch zostrihaných do copu a obrátila sa k deťom. Artúr už tlačil Dáška do izby, kde stálo televízne kino.
Babka, môžeme pozerat kreslené? zakričal mladší.
Môžeš, milý. Najprv si umy rúk a daj si niečo na zub. Upekla som palacinky, vaše obľúbené, s tvarohom. odpovedala.
Chlapci rozbehli k kúpeľni a Valéria šla do kuchyne, kde na sporáku čakala miska so zlatistými palacinkami. Varovanie pre vnukov bolo pre ňu spôsob, ako cítiť, že má ešte úlohu. Po odchode do dôchodku pred tromi rokmi si často berala chlapcov k sebe, keď Zdeňka s Pavlom pracovali alebo riešili svoje veci.
Rozkladala stôl a spomínala, ako ešte včera hovorila po telefóne s kamarátkou Tamarou. Tamaru odletela do Košíc štyri roky predtým, bližšie k Dunaju, a svoj byt v Bratislave nechala svojej dcére Alíne. Valéria Alínu neľúbila vyzerala arogantne a rozmaznane. V tridsiatke dva roky pracovala buď ako blogerka, alebo niečo podobné na internete a zarábala slušne, čo dokazovala drahými šatami a častými výletmi do zahraničia.
Babka, je tu smotana? zavolal Artúr z kuchyne.
V chladničke, slnko. Chceš ju sám alebo pomôcť? spýtala sa.
Ja sám! povedal hrdý chlapec a otvoril dvierka chladničky.
Jedli palacinky s hustou vrstvou smotany, zatiaľ čo Valéria rozprávala o jesennom lese a o tom, ako v detstve chodila so svojím otcom po huby. Dáško počúval ústne, Artúr kládol otázky. Po raňajkách bežali na kreslené a Valéria sa pustila do umývania riadu.
Zazvonil telefón. Tamara.
Valuša, čau! Počúvaj, som v Bratislave na tri dni. Zajtra príď k Alíne na čaj, posedíme sa, prehovoríme. Strašne mi chýbaš! ozvala sa hlasom plným radosti.
Valéria sa rozžiarila kamarátku nevidela viac ako rok, len po videohovore.
Tamara, rada by som, ale mám vnúčatá doma. Zdeňka ich na víkend ponechala.
Tak ich vezmi so sebou! Byt je veľký, všetko sa zmestí.
Rozmýšľala. Na jednej strane ju ťahalo stretnúť priateľku, na druhej nepríjemná myšlienka nosiť deti s sebou.
Dobre, nakoniec súhlasila. Povediem ich, aby sa správali slušne.
Nasledujúci deň oblekla vnúčatá štýlovo Artúra v modrom pulóvare s autíčkom, Dáška v zelenej mikine s dinosaurom. Na seba si dala svoj najlepší kabát farby kafíka, ktorý si šetrila na výnimočné chvíle.
Chlapci, ideme na návštevu k mojej kamarátke. Tam býva jej dcéra, teta Alina. Má veľa drahých vecí, tak nič nepokúšajte bez povolenia, dobre? povedala.
Dobre, babka! odpovedali v jednote.
Byt ich privítal vôňou drahého parfému a bielymi stenami. Tamara ich objala, pobozkala na líca. Schudla, opáčila sa južné slnko jej dobre poslúžilo.
Bože, Valuša, aká si milá, že si prišla! Poďte dovnútra. Alina práve vyšla, má nejaké povinnosti.
Prešli do veľkej kuchyne s ostrovčekom a vysokými stoličkami. Vnúčatá sa pritiahli k Valérii a pozerali sa okolo. Všade bolo krehké a drahé sklenené poháre, keramické vázy, biela technika.
Chlapci, tu máte džús a sušienky, položila Tamara na stôl. Môžete v obývačke pozerat televíziu, je tam káblová ponuka s mnohými detskými kanálmi.
Artúr a Dáško sa pozreli na seba, vzali po poháriku džúsu a šli do obývačky. Valéria ich sledovala očami.
Neboj sa, tam nič nepoškodíš, mávla rukou Tamara. Povedz mi skôr, ako sa máš.
Rozprávali sa o zdraví, rodine, cenách. Tamara si sťažovala, že v Košiciach je v lete priveľa horúco, Valéria spomínala bolesť kolena, keď prší. Bežná žena rozprávala s inou ženou po šesťdesiatke.
Zrazu sa ozval rachot a plač Dáška.
Valéria vyskočila, prevrátila šálku s čajom a bežala do obývačky. Na podlahe ležal tenký strieborný notebook s prasknutým displejom. Artúr stál biely ako vápno, Dáško brečal a šmýkal si slzy po tvári.
My chceli sme pozerat kreslené šepol Artúr. Ležal na pohovke, mysleli sme, že môžeme
V tom vstúpila Alina. Videla notebook a tvár sa jej zmrazila hnevom.
Čo sa tu stalo?! To je môj pracovný MacBook! Sú v ňom všetky moje projekty!
Alinka, upokoj sa, deti to nevedeli snažila sa zasiahnuť Tamara.
Nevedeli? Je mi to jedno! To je najnovší model, kúpila som ho pred mesiacom za dvesto päťdesiat eur! Dvesto! Päťdesiat! Eur! kričala Alina tak, že Valérii začali hučať uši.
Dáško sa pritišil k babke, Artúr sklonil hlavu a sužovali ho slzy.
Nahradím škodu, povedala Valéria ticho. Prepáčte, prosím, deti nechteli nič zlé.
Nahradiť? Vážne? zmerala ju Alina pohrdavým pohľadom od hlavy po päty. A kedy? Budem čakať desať rokov, kým z dôchodku po päť eur denne zaplatíte?
Alina, prestaň! snažila sa Tamara upokojiť dcéru, ale Alina sa obrátila na ňu.
To je ty, prestaň! Priniesla si sem tých tých malých vandalov! Pracujem, mám termíny! A teraz je všetko zničené!
Valéria objala vnukov a pritisla ich k sebe.
Odiďme, povedala, snažiac sa zachovať dôstojnosť. Pošlem vám peniaze hneď, ako budem môcť. Dajte mi číslo karty.
Alina zamručala, ale povedala číslo. Valéria si ho zapísala chvenými prstami do telefónu. Tamara ich odviedla k dverám a na rozlúčku šepkla:
Neobťažuj sa, Valu. Ona je len napnutá, práca ťa vyčerpáva.
Valéria prikývla, hoci vnútri ju horí hanba. V metre vnúčatá mlčeli, stlačené k nej z oboch strán. Doma ich nakŕmila polievkou a položila ich spať.
Večer prišli synovia. Valéria, zosilnená, rozprávala o tom, čo sa stalo.
Dvesto päťdesiat eur, zopakovala, pozerajúc sa na Zdeňku. Zdeňkanka, môžeš pomôcť aspoň čiastočne? Chápem, že deti urobili blbosť, ale
Zdeňka vypočula, pery stiahla. Jej tvár s dokonalým make-upom zostala nepreniknuteľná.
Valéria Petrová, ste dospelá osoba. Keď sa staráte o deti, nesiete zodpovednosť. Nesledujete vnúčatá, musíte zaplatiť.
Slová svokry ju prenikli hlboko. Valéria sa pozrela na syna, ktorý po tichu obúval topánky.
Paľáš zamumlal.
Mami, Zdeňka má pravdu, povedal bez zdvihu. Mala si si dávať lepší pozor na chlapcov. To bola tvoja chyba.
Rodina, najbližší ľudia, sa rozlúčila a odišla.
Valéria pomaly vstúpila do kuchyne, posadila sa za stôl. Dôchodok 220 eur. Energie 80 eur. Potraviny a lieky 90 eur. Zostalo 45 eur, ktoré si obyčajne odkladala na darčeky pre vnúčatá.
Kredit? Niet inej cesty.
V banke mladá poradkyňa súcitne prikývla, vyplňujúc papiere. Úrok drakovský, výplaty dvanásť eur mesačne po tri roky. Viac ako polovica dôchodku.
Valéria poslala Alíne peniaze toho istého dňa. Alina ani poďakovanie nevyjadrila, len odoslala smajlík s prstom hore.
O mesiac neskôr už neprichádzali vnúčatá. Valéria volala syna, ale on odpovedal stručne práca, nemá čas, deti v škole. Nakoniec priznal, že už nechcú chodiť k babke. Nemohla im už kupovať darčeky ani pripravovať chutné jedlá.
Na Artúrov narodeninový deň kúpila len lacný stavebný set. Zdeňka ho prijala s výrazom, akoby ju niekto podal niečo nečisté.
Ďakujem, Valéria Petrová. My sme už kúpili konzolu, tak
Tamara prestala odpovedať na telefonáty. Po dvoch týždňoch napísala:
Váľ, prepáč, ale kvôli tebe som sa pohádala s Alinkou. Teraz so mnou nehovorí, hovorí, že som zaviedla vás. Radšej by sme sa zatiaľ nevideli.
Valéria sedela v malej kuchyni, pozerajúc sa na displej telefónu. Na stole ležali účty za elektrinu, plyn, opravu bytov. A úverová zmluva. V chladničke balík mlieka, chlieb, trocha pohánky. Do dôchodku zostáva ešte jeden týždeň.
Susedka Nina Ivanová prišla požičať si soľ, uvidela Valériu a vyjekla:
Valu, prečo si tak bledá? Niečo ťa trápi?
Nie, všetko v poriadku. Len som unavená.
A vnúčatá? Dlho som ich nevidela.
Vnúčatá všetko je v poriadí. Rastú.
Nina odišla, Valéria zostala v tmavej kuchyni. Nezapínala svetlo šetri sa. Niekde za stenou hrala televízia, deti sa smejú. Ona sedela sama, nepotrebná.
Kedysi bola žiadaná kŕmiť vnúčatá, pomáhať na záhrade, chodiť na materské prehliadky, keď rodičia nemohli. Teraz? Keď prestane byť pohodlná, hneď prestane byť potrebná.
