Neskoro večer v supermarkete.
Bola už neskorá hodina, keď sa v obchode v meste zotavala Katarína za pokladňou. Oči mala vlhké od slz, unavená od únavy, nespravodlivosti a samoty. Bezesná noc s tým určite súvisela. Jej sused Jozef, známy opilec, znova robil hluk za stenou so svojimi kamarátmi z krčmy. Ani polícia ho už nedokázala upokojiť.
Katarína sa obzerala a utierala si slzy. K pokladni sa blížil pekný mladý muž v módnom kabáte. Už mesiac chodieval k jej pokladni, aby si zaplatil pizzu a ovocný džús. “Asi osamelý človek,” pomyslela si. “Niekto šťastný bude mať takéhoto krásneho chlapa.”
Zákazník s pizzou v ruke sa na ňu usmial a podal jej päťdesiateurovú bankovku, ale potom si to rozmyslel: “Poďdem si zmeniť, nech vás neobťažujem.” Zaplatil a odišiel.
Do zatvorenia obchodu zostávala ešte hodina. Nepatrní návštevníci lenivo nakladali nákupy do košíkov. Katarína mimovoľne zívala a v duchu nadávala na suseda Jozefa, ktorý práve v tej chvíli vošiel do obchodu. Rozstrapatený, s modrinami po celom tele, v rukách dve fľaše drahej vodky. S posmešným úsmevom podal päťdesiateurovú bankovku, tentoraz úplne novú. “Bude to opäť veselé až do rána,” pomyslela si podráždená Katarína.
“Jozef, niekoho si okradol?” Jeho šibalské oči za modrinami začali blikať. “Prečo by som to kradol?”
Katarína zo zvyku skontrolovala bankovku pod svetlom, prešla po nej prstami, ale zrazu… “Počkaj, Jozef, niečo nie je v poriadku… Treba to skontrolovať.” Vložila bankovku do detektora a zašepkala: “Kde si to zobral? Tá bankovka je falošná!”
Jozef stuhol ako na občianskej fotke, pevne stisnul fľaše k hrudníku a snažil sa spomenúť si na zabudnutú modlitbu. Zrazu rýchlo položil alkohol na pult. “Skontroluj aj tieto,” povedal s nádejou a podal ďalšie dve päťdesiateurové bankovky. “Aj tieto sú falošné. Musím zavolať políciu!”
“Katarína, prisahám, našiel som ich pred obchodom, niekto stratil peňaženku a ja som zobral bankovky. Neudávaj ma…” žobra
