Ján si neskoro uvedomil, že stojí na stoličke s povrazom v ruke a že jeho úmysly by mohli zle pochopiť.
Sedel na posteli len v spodnom prádle, nohy svojvolne viseli nad podlahou. Znovu sa mu zdalo, že ho volá matka.
„Ján, synček… Ján…“
Takmer každú noc sa prebudil od jej hlasu. Vedel, že ho nevolá, lebo pred tromi týždňami zomrela. Napriek tomu vždy sadol a čakal, počúval.
Posledných pol roka nebola schopná vstať. Ján pracoval z domu, aby bol pri nej. Skúsil najať opatrovateľku, no po troch dňoch utiekla, vzala so sebou všetky peniaze a matkine zlaté šperky. Už neriskoval.
Keď pracoval pri počítači, stále počúval, či ho nevolá. Pri prvom signáli k nej bežal. Unavoval sa tak, že niekedy zaspal pri monitore. V tú noc sa opäť prebudil od jej hlasu, zrútil sa do jej izby. Už nedýchala. Plakal a v duchu jej prosil o odpustenie, lebo okrem žiaľu cítil aj úľavu. Už netrpí. Je slobodný.
Ale už tri týždne žil sám a necítil radosť, len tíživú samotu a prázdnotu vnútri.
Bola veselá a mladistvá. Spievala si, keď žehlila alebo upratovala. Zdalo sa, že taká už navždy ostane. Ján si nevedel predstaviť, že bude tak zle umierať.
Spáť sa mu už nechcelo. Pozrel na hodiny – pol siestej. Za oknom visela sivá jesenná hmla. Akosi sa prepašovala aj do izby, vybledli farby a všetko bolo len v poltónoch. Ticho, prázdno, pochmúrno.
Cítil sa tiež sivý, neživý. VstLen čo sa chcel vrátiť do svojej prázdnej izby, za dverami počul jej krok a vedel, že už nie je sám.
