Moja svokra, ktorá nikdy neposedí
Keď moja svokra, Alžbeta Nováková, oznámila, že sa sťahuje k svojej mame, starej mame Terézií, na dedinu a svoj dom nám daruje, málem som zo šťastia nevyskočila. Vlastný dom! Priestranný, so záhradou, verandou, kde by sme mohli vychovávať deti a robiť víkendové grilovačky – to bol sen! S manželom Jánom sme si už predstavovali, ako zariaďujeme izby, malujeme steny a pozývame priateľov na oslavu. Lenže, ako sa ukázalo, Alžbeta Nováková nemá v pláne zostať v kľude ani na dedine, ani kdekoľvek inde. Vracia sa ako bumerang, prevracia náš dom naruby a ja už neviem, ako sa s touto skúškou vysporiadať. Svokra je síce energia plná žena, no jej zvyky a neustále návštevy menia náš sen v nekonečnú šialenú komédiu.
Všetko sa začalo pred pol rokom. Alžbeta, ktorej je, mimochodom, cez šesťdesiat, zrazu rozhodla, že chce byť bližšie k svojej mame, starej mame Terézií, ktorá má, aby som nezabudla, osemdesiatštyri. „Musím mame pomáhať,“ vyhlásila. „A vám, mladým, sa dom zíde.“ S Jánom sme boli nadšení. Dom bol veľký, pevný, so záhradou a dokonca so starou jabloneňou. Okamžite sme začali plánovať rekonštrukciu, snívať o detskej izbe pre nášho syna a pracovni pre Jána. Alžbeta si zbalila veci, nechala nám polovicu nábytku a odišla na dedinu, tri hodiny cesty od nás. Vtedy som si pomyslela: „Tak, teraz začneme žiť!“ Aká som bola naivná.
O dva týždne neskôr sa svokra objavila na prahu. „Stýskalo sa mi po meste!“ oznámila, pričom za sebou vliekla obrovský kufor. Ja, hlúpa, som si myslela, že prišla na víkend. Ale nie – Alžbeta zostala na mesiac. A za ten čas presťahovala celý nábytok v obývačke, lebo „takto to má lepšiu energiu“, presadila moje kvetriny, keďže ich podľa nej „polievam zle“, a začala variť obedy, pred ktorými sa Ján teraz schováva. Jej špecialita? Guláš s takým množstvom cibule, že sa vám oči slzia už pri východe z chodby. Skúšala som jemne naznačiť, že máme svoje zvyky, no len mávla rukou: „Beáta, si ešte mladá, naučíš sa!“
Vtedy som to už nevydržala. „Alžbeta,“ povedala som, „sme vďační za dom, no teraz je to náš dom, dovoľte nám žiť si po svojom.“ A ona v odpoveď: „Ach, Beáta, nefňukaj, veď sa len snažím pomôcť!“ Potom odišla naspäť na dedinu. Nadýchla som si s úľavou, mysliac si, že to bol jednorazový výpad. Ale žiadna šťastia.
Odvtedy sa svokra neustále vracia a zasahuje. Prichádza bez varovania, niekedy na pár dní, niekedy na týždne. A zakaždým je to ako búrka. Raz rozhodne, že naša záhrada je „zanedbaná“, a začne ryť záhony, vytrhávajúc moje ruže, lebo sú „zbytočné“. Rozhodí totálnu čističku a vyhadzuje moje staré časopisy, ktoré som, mimochodom, zbierala. Raz dokonca privliekla starú komodu z dediny, tvrdiac, že je to „rodinná relikvia“, a postavila ju doprostred obývačky. Ján sa len chichoce: „Mami, ty si ako návrhárka interiérov!“ Ja sa už nesmejem. Som na pokraji.
Vtipné je, že na dedine sa Alžbete zjavne darí. Stará mama Terézia, napriek veku, je čulá – sama robí na záhrade, dojí kozy a chodí na dedinské pohovky. Ale svokra tvrdí, že sa tam „nudí“ a „musí kontrolovať, ako si vedieme“. Kontrolovať! To už radšej ani nespomínam, ako ma poučuje o výchove nášho syna. „Beáta, si príliš mäkká, mal by pomáhať!“ hovorí, no sama ho rozmaznáva sladkosťami a dovolí mu pozerať rozprávky do polnoci. Neviem už, ako jej vysvetliť, že chceme byť pánmi vo vlastnom dome.
Pred pár dňami som to uznala a porozprávala sa s Jánom. „Ján,“ povedala som, „tvoja mama nás ničí. Môžeme ju poprosiť, aby chodila menej často?“ A on: „Beáta, ona len chce byť užitočná. Daj jej čas, zvykne si na dedinu.“ Dať čas? Už som na pokraji sily! Alžbeta nedávno oznámila, že chce prísť na celé leto „pomôcť so záhradou“. Len som si predstavila tri mesiace jej „pomoci“ a takmer som prepadla panike. A včera zavolala, že nám našla „ideálneho psa“ – nejakého chlpatého psa, ktorého našla na dedinakrajnici. „Potrebujete priateľa!“ tvrdí. Ján je nadšený, ja v šoku. Už aj bez toho máme dostatok „priateľov“ v podobe svokry.
Už premýšľam, ako to vyriešiť. Môžeme jej ponúknuť nejaký krúžok? Vyšívanie, tancovanie – čokoľvek, len aby mala čo robiť. Alebo jej kúpiť pobyt pri mori? Lebo ak to takto pôjde ďalej, začnem snívať o odchode do inej krajiny. Samozrejme, žartujem, ale situácia sa naozaj vymyká kontrole. Ján sľubuje, že sa s ňou porozpráva, no ja viem, že ju ľutuje. A ja ľutujem seba a náš sen o pokojnom rodinnom hniezde.
Zaujíma ma, či aj iní majú také svokry. A ako to zvládajú? Lebo ja už som pripravená napísať príručku „Ako prežiť s neúnavnou svokrou“. Zatiaľ sa snažím ovládať a pripomínať si, že dom je náš a Alžbeta je len návštevník. Ale ak naozaj prinesie toho psa, asi začnem baliť kufre. Alebo sa aspoň schovám v pivnici až do jesene.
