Už som sa blížila k domu, keď mi v taške zazvonil telefón. Vytiahla som ho a zdvihla bratovi.
– Ahoj, Miško. – Bez hanby som ho volala detskou prezývkou, hoci už bol dospelý a vyšší ako ja.
– Nezabudla si, že mame o týždeň bude narodeniny? A to jubileum, mimochodom, – pripomenul mi brat.
A veľmi vhod, lebo ja som naozaj zabudla.
– Nie, nezabudla, – bezohľadne som klamala. – A ty už si kúpil darček?
– Práve preto ti volám. Poďme sa stretnúť, poradiť sa.
– Dohodnuté. Prídeš ku mne? Alebo zajtra počas obednej prestávky v našej kaviarni? – navrhla som.
– Beriem. O dvanástej ťa budem čakať v kaviarni. Ak by niečo, zavoláme, dobre? Tak zajtra. – A Anton zavesil.
Zbožňujem ho, môjho mladšieho brata. Je mi najbližší. Nie mama, ale on. Teraz mi je strašné spomínať, že som ho kedysi chcela zabiť. Doteraz ma neopúšťa pocit viny, najmä keď ho vidím. A hanby. Nikdy by som si to neodpustila. A vtedy…
***
Moji budúci rodičia študovali na výške a ani jeden deň nevedeli žiť jeden bez druhého, všade chodili spolu. A byť sami nemali kde. Mama bývala s rodičmi a otec na intráku. Jediné riešenie pre zamilovaných – zosobášiť sa. Čo aj oznámili maminým rodičom. Vzdychy, presviedčanie neponáhľať sa, slzy – nič nepomohlo. Mladi boli neoblomní, horlivo obhajovali svoje právo na lásku. Rodičom neostávalo nič iné, ako ustúpiť.
Treba povedať, že mama má taký charakter, že keď si niečo vsadí do hlavy, ide cez mŕtve telá. Presvedčila rodičov, aby usporiadali skromnú svadbu a ušetrené peniaze im dali na nájom bytu. Veď nemôžu žiť s rodičmi v dvoch izbách. Tak sa rozhodli.
Keď sa mladomanželia konečne dostali k sebe, trávili všetok voľný čas v posteli. Na prednášky chodili nevyspatí, unavení, šíriac okolo seba auru lásky a šťastia. Ako všetci zamilovaní verili, že ich láska prekoná všetky prekážky. A žiadne nečakali v dohľadnej budúcnosti. Akí boli naivní!
Stalo sa to, čo sa stať muselo – mama otehotnela. Pre oboch to bolo prekvapenie a prvá skúška, ktorú zvládli s gráciou. Do konca štúdia im zostávalo tri semestre. Žiadny problém, zvládnu to.
Mama sa stala rozmaznanou. Trápila ju strašná nevoľnosť, stále sa jej chcelo spať. Vôňu jedla neznesla, variť nemohla. Otec často večeral s kamarátmi na intráku. Začali sa hádky. Ale mladí sa rýchlo usmieri, najmä keď nevoľnosť pominula a mama znova začala variť.
S mojím príchodom na svet nastalo obdobie chronického nevyspánka a únavy, a štúdium nikto nezrušil. Starí rodičia sa striedali v dovolenkách, aby mali so mnou a dali mame šancu dostudovať. Mama často utekala z prednášok, lebo ju od nahromadeného mlieka boleli prsia.
Jej únava a nervozita sa prenášala aj na mňa. Asi preto som často plakala a usínala len na rukách. Moji rodičia ma radMama sa na mňa nikdy neusmiala tak ako na Miška, ale vďaka jemu som nakoniec pochopila, že lásku netreba zaslúžiť – stačí ju nájsť v sebe a rozdávať ďalej.
