Neskutočné dieťa
Ľubka pracovala v kúpeľoch pri Kysuckom Novom Meste, kam chceli dochádzať vlakom. Cesta únavná, ale platili dobre, a rozvrh bol taký, že sa dala stíhať aj škôlka. V teplej dobe nič, ale v zime bolo zúfalé bežať k stanici: tma, ľudí málo, garáže ešte nevyjasnené A tak ju nepustili k garáži, ale rovno pri nástupišti. Zastavil sa čierny džíp, okno sa sklopilo a muž s hustým bradou spýtal:
Poďme si trochu potiahnuť, krásavica?
Ľubka sa nikdy nepovažovala za krásavicu. V inej situácii by ju taká poznámka možno pochválila, ale v starých topánkach jej nohy už necítili chlad, z nosa tiekla kašľa a do vlaku zostávalo ešte sedem minút. Najviac túžila po teplom domčeku s rozohriatou pecou. Teraz by si mohla na polhodiny zohriť v elektrickom vlaku, dorátať sa do škôlky, potom do obchodu, domov, rozpáliť pec, uvariť večeru dosť starostí, aby sa teraz nemusela rozprávať. Tak rýchlo odpovedala:
Rozjasni oči, koľko som ti naozaj krásavica!
A kráčala po útesyu dlhej cesty. Džíp ju predbehol, znova zastavil, vyšiel muž už bez brady, vysoký a silný. Šikovne ju chytil a sadol na zadné sedadlo.
Ten s bradou, s uspokojeným úsmevom povedal:
Páči sa mi. Tak pôjdeš so mnou večerať.
Ľubka v tom okamihu pochopila, že muž je veľmi opilý a nezvyknutý na odmietnutie. Rozplakala sa.
Nechajte ma, dcéra ma čaká! Prečo by ste ma chceli! Mám tridsať dve roky, nie som pekná a neviem viesť rozhovor. Nepozorujete moju kabát, ktorý mi dala dobrá susedka. Pod ňou mám starú košeľu a nohavice akú večeru?
Ťažiar, čo ju posadil do auta, naklonil sa a šepol bratru s bradou. Ten prikývol a povedal:
Dobre, neplač. Vzbudím ťa z kúpeľa, myslíš, že som nevidel tvoju košeľu? Vyzeráš ako moja mama, ona vždy snívala, že ju pozvú do reštaurácie. Poď, neodmietaj. Chceš, kúpim ti šaty?
Chcem domov, vzlykla Ľubka. Musím vyzdvihnúť dcéru.
Koľko má dcéra?
Štyri.
A otec?
Odišiel.
Môj odišiel. K inej babke?
Nie. Jeho matka povedala, že dieťa nie je pravé.
Akože nie je pravé?
Robili sme IVF. Najprv súhlasil, ale potom povedala, že takých detí duše nemajú. Je dobrý, ale poddajný, ako keby chcel chrániť bývalého manžela.
Tak pravé, podal bradatý. Dobre, poďme sa pozrieť. Kam sú vaše dieťašie kolísky? Vovka, vezmi nás.
Ľubka sa vkrútila do sedadla a horevane premýšľala, čo ďalej. Bolo jasné, že bradatý sa nebude len tak pustiť. Jedinou nádejou bol ťažiar, ktorý sa na ňu pozeral so súcitením.
Keď sa celá banda vrátila na miesto, učiteľka a rodičia, čo vkladali deti do teplých kombinéz, náhle zmlkli a pozerali na Ľubku. V takom kole sa predtým nikto nevidel. Malá Viera však neplašila cudzích úchvatníkov: ihneď sa spýtala, či je to Dedo mróz s bradou a či nevideli jej otca. Otca sa pýtala všade, Ľubka si už zvykla a necítila hanbu. Keď nastúpili do auta, Viera sa zaujímala o volantu a povedala, že vie aj šoférovať.
Bradatý sa zasmejal:
Zábavná dievčina. A ty hovoríš, že nie si pravá. Chceš zmrzlinu?
Chcem! rozžiarila sa Viera.
Zabrali ich do zmrzlinového kaviára, potom do supermarketu, kde bradatý naplnil košík bezcenným jedlom: slanou rybou, exotickým ovocím a plesnivými syry. Ľubka by radšej mala kuraciu a cestoviny, ale darovaný kôň na zuby nepozerá.
Dorazili priamo k domu, a bradatý, ktorý už trošku stúpil, si požiadal o čaj. Kým Ľubka rozohrivala pec, on hľadel a povedal:
Myslel som, že mám ťažké detstvo Máte naozaj záchod vonku?
Áno, usmiala sa Ľubka.
Bradatého už neľakala, pochopila, že je len blázon, neškodný. Pomocník jej bol milý chlapík: vložil do košíka mlieko, chlieb, normálny syr a detské tvarohové. Asi má aj deti.
Keď sa zbavili nečakaných hostí, Ľubku niečím zachvely. Rozplakala sa, vystrašila dcéru, no slzy prichádzali samé, poprvýkrát možno od dňa, keď jej manžel zostrelil veci a vrátil sa k matke, nechal ju samú, tehotnú, v novo kúpenom dome. A ešte mu poďakovala, že dom nechá pre dieťa, aj keby nebolo pravé.
Nasledujúce ráno pri východe z kúpeľa čakal ten istý džíp. Bradatýho nebolo, len jeho vodič Vovka.
Sadni, povedal. Zavezím ťa do mesta.
Prečo? spýtala sa Ľubka. Vyzerám podobne ako tvoja mama?
Nechaj to, zarmútil sa Vovka. Nemám záujem, chcel som ťa aspoň odtiaľ odtiaľ odniesť.
Dobre, vzdychla Ľubka. Kde je tvoj šéf?
Spí. Nezúfaj, je v poriadku. Včera bol narodenin jeho mamy, keby bola živá. V podstate nepije.
Ľubka prikývla. Nemala čo strácať. Sadla si.
Najprv jazda ticho. Vovka zjavne nebol človek na reč. Potom sa však spýtal:
Naozaj je dieťa z laboratória?
Áno.
Zaujímavé. Čo všetko ľudia vymyslia, ha?
Máš deti?
Nie. Nemám deti, mám tri mladšie súrodencov, všetky ma zhltli. Radšej jediný.
Jasné, súhlasila Ľubka.
Viera sa potešila autu a spýtala sa, či idú znova do zmrzlinárne.
Nie, zľakla sa Ľubka, nemá peniaze.
Poďme, navrhol Vovka.
Nemám na to, povedala priamo.
Ja zaplatím, namahlal.
Cestou späť Viera zaspala. Keď Ľubka premýšľala, ako ju dostať z auta, Vovka ju vzal na ruky a nesie domov.
Ľahká, zasmial sa. A vôbec nevyzerá.
Niekoľko dní Ľubka nevidela Vovku. A potom zase narazila na auto, už s bradatým.
Vladimír, predstavil sa. Prepáč za ten raz, nebol som sám. Chcel by som ťa pozvať na večeru v reštaurácii, nie dnes, keď ti bude vyhovovať.
Najprv chcela odmietnuť, ale nakoniec si pomyslela: prečo nie? Mám aspoň jedno šaty. Len kde dať dcéru?
Vovka ponúkol:
Môžem ju strážiť.
Nechávať dcéru s cudzím mužom nie je najlepší nápad, ale Vovka vzbudzoval dôveru. Ľubka navrhla, že povedie dcéru do hernej izby a on bude pokojný, že nie je sama s neznámym.
Večera bola vtipná. Vladimír bol rozprávavý a sebavedomý, no mal šarm. Ľubka sa cítila opäť ako žena! Keď ho pozval na výstavu na budúci týždeň, súhlasila.
Viera bola nadšená z detskej izby aj z Vovky. Keď priniesol tašku s potravinami, Ľubka si pomyslela, že to je už prehnané, ale Vovka povedal:
To je od Vladimíra Levovica.
Balíky sa objavovali každé tri dni, a Ľubka nevedela, či má vďačne ďakovať Vladimírovi, alebo už odmietnuť takú pomoc, veď pracuje a zarába dosť na chlieb s maslom. Neviedla vhodné slová. Okrem toho Vladimír začal o ňu záujme: bral ju do reštaurácií a kultúrnych podujatí, síce voľne, ale jeho práca ho často pohlcovala bolo to skôr ako rande. Vovka sa stal neoficiálnou opatrovateľkou, a všetci boli spokojní.
Jedného dňa Vovka povedal:
Vladimír Levovic sa zamiloval do teba. Chce ťa vziať k sobě. Deti ho len desia. Sú cudzie.
Ľubku to zasiahol. Zamiloval sa? A ešte ho nechytil za ruku. A ešte cudzie dieťa
Bolo by ťažké pre mňa sa oženiť, odsekla.
A čo, nepovolíš si? ožil Vovka. Je bohatý, budeš ako pod kameňom.
Nechcem bohatého
Ahoj, aký chceš?
Ľubka pokrčala ramená. Spomenula bývalého manžela ne, taký starý chlap nechce.
Neviem, úprimne povedala.
Vovka náhle kráčal k nej, priblížil sa a pobozkal. Ľubka sa vystrašila, odrazila sa. Vovka sa tiež zarazil, červenal.
Prepáč, neviem prepáč
A utekol. Ľubka si nevedela, či to bolo príjemné alebo nie. Náhle, čo potom?
Nasledujúci deň Viera ochorela. Bolesť horieva, hrozné! Musela ísť na lekársky prácenesp, čo v kúpeľoch neboli milé. Vladimír sa znepokojil: chceli ísť do divadla.
Možno Vovka zostane s ňou?
A môže sa nakaziť, váhala Ľubka.
Čo na to? spýtal sa Vovka. Pôjdeme, chceli ste pozrieť predstavenie!
Prečo Ľubka nakoniec súhlasila, ťažko povedať. Bol to nepohodlný krok, drahé lístky by sa mohli zbyť, alebo ju skutočne zaujímalo predstavenie. Večer Viera lepšie pocítila. Vovka prišiel a nepozeral na ňu, cítila sa hanblivo. Kúpila si nové, odhalené šaty, a v divadle našla svoje miesto, myslila na dcéru. Keď Vladimír spomenul lyžiarsky areál, Ľubka ho zastavila:
Počúvaj, dobre, kupuješ mi potraviny a lístky do divadla. Ale to je už viac. Na tvoj účet na lyžovačku nejdem.
Aké potraviny? spýtal sa Vladimír.
Tie, čo prináša Vovka.
Nerozumiem. Žiadne potraviny Vovka je náš dobrý duch. A o lyžovačku nehádam: moja mama milovala jazda na lyžiach, nechaj ju niekto pozvať!
V tom okamihu Ľubka dostala záblesk. Vzala Vladimíra za ruky a povedala:
Počúvaj, tvoja mama ťa určite hrdí, som si istá! Vidí, aký si dobrý a ako sa snažíš. Ale nepreháň to. Nájdeš si niekoho, koho budeš milovať. A svoj okruh. Či sa obliekam ako chceš, vždy zostanem sama sebou. Ako tvoja mama. A nakoniec zdá sa, že milujem niekoho iného
Vladimír sa na to rozčúlil, dokonca aj slzu zablúdil. Sťažoval sa, že nechápe ženy. Ale odtial ho dovezol dom a povedal, že sám pôjde, Vovka nechá, čo chce.
Pochopil som, že
Viera spala v objatí medvedíka, ktorý jej daroval Vovka. Vovka sám došiel k stoličke, zaspal. Ľubka na špičkách prišiel k nemu, naklonil sa a ľahko ho pobozkal na pery. Prebudil sa, najprv nevedel, čo sa deje. A Viera povedala:
Včera si príliš rýchlo ušiel. Nečakala som to, bála som sa, rozumieš?
A pobozkala ho znova. A tentoraz už nikto nič neľakol.
