Marek, hádaj, máme v oddelení novú kolegyňu! Ľubomíra. Je fakt skvelá!
Tatiana položí na stôl tanier s omeletou a posadí sa oproti mužovi. Sunko svetlo preniká cez závesy a všetko obarvuje do mäkkého zlatistého odtieňa. Podopiera bradu rukou a usmeje sa.
Marek odloží telefón.
Skvelá? Čím ťa tak zaujala?
Všetkými! ožije Tatiana. Včera sme si s ňou pofchatali a zistili sme, že máme veľa spoločného. Aj ona miluje horolezectvo, chodí do toho istého posilňovne, čo som navštevoval. Číta tie isté knihy. Skoro ma skopírovala a nasadili do kancelárie.
Marek sa zasmial a natiahol sa po káve.
To je super. Už dlho si potrebovala kamošku v práci.
Presne! Tatiana vezme vidličku, ale najedlo sa neodhodí. Chce rozprávať. A ešte miluje výlety do hôr. Už sme si dohodli, že budúci mesiac niekam vyrazíme. Rozpráva všetko úprimne, bez pretvárky.
Marek prikývne a odhryzne chlieb.
Znie to fajn. Môžeš nás zoznámiť?
Jasné! Poďme usporiadať večeru cez víkend. Uvarím niečo chutné, posedíme sa a pokecáme.
Dobre, prečo nie.
Tatiana spokojne prikývne a začne pripravovať omeletu. V srdci má všetko prácu, skvelého chlapíka, s ktorým je tri roky, a novú kamarátku, s ktorou sa rozpráva ľahko. Život sa zdá takmer ideálny.
O dva týždne Tatiana usporiada večeru u seba. Vymýva byt do lesku a pripraví Marekovo obľúbené jedlo pečené kuracie prsia s rozmarínom. Ľubomíra prinesie kyticu tulipánov a koláč.
Tatka, je to tu také útulné! vyhrkne Ľubomíra, obzriac sa. Chcela by som tu zostať naveky.
Tatiana sa zasmiala a vzala kvety.
Ďakujem. Marek, toto je Ľubomíra. Ľubomíra, toto je Marek.
Marek podá ruku a usmeje sa.
Rád vás spoznávam. Tatka o tebe hovorí, že ťa poznám už sto rokov.
Aj ja. Ľubomíra mu podá ruku. Hovorí, že si najtrpezlivejší človek na svete.
To sa musí, mrkne Marek Tatiane. S takou aktívnou dievčinou netrpezlivosť neprežijem.
Večera prebehne skvele. Marek a Ľubomíra rýchlo nájdu spoločnú reč obaja milujú staré filmy a rock z 70. rokov. Súťažia si v spomínaní obľúbených snímok a hádajú sa, ktorý je lepší.
Tatiana sedí medzi nimi a pozoruje rozhovor. Na tvári jej nezmizne úsmev. Jej dvaja milovaní ľudia sa spriatelia. Čo viac si priať?
Po tom večeri začnú trojka často tráviť čas spolu chodia do kina, na výstavy, na prechádzky do prírody. Marek už sám navrhuje pozvať Ľubomíru, lebo s ňou nie je nikdy nuda.
Tatiana len radostne prikývne.
Postupne však zaznamenáva drobné zmeny. Marek častejšie zostáva v práci a predtým sa snažil odísť načas. Menej jej píše počas dňa, menej volá len tak. Keď skúša hovoriť o plánoch kúpe domu, svadbe odpovedá stručne a vyhýbavo, akoby ho to ťahala dole.
Ľubomíra sa tiež mení. Občas Tatiana zachytí jej rýchly, hodnotiaci pohľad, akoby chcela niečo povedať, ale sa nevydá. Potom sa usmeje a presmeruje rozhovor.
Jedného večera Tatiana sedí v obývačke, Marek varí v kuchyni. Jeho telefón leží na stole vedľa nej. Obrazovka sa rozzáhľuje prichádza správa.
Tatiana sa na to pozerá automaticky. Ľubomíra. Čas skoro polnoc. Text je krátky: Ďakujem za dnešný deň.
Tatiana zamrzne. Srdce nevoľní. Položí telefón a stíra pohľad na stenu. Čo to znamená? Kedy sa dnes stretli? Marek povedal, že zostal v práci.
Odmietne tieto myšlienky. Myslí, že sa náhodou stretli niekde, alebo riešili pracovnú záležitosť, hoci Marek pracuje v inej firme. Hanbí sa za svoju žiarlivosť a uisťuje sa, že sú len dobrí priatelia, že si len vymýšľa problémy.
Avšak pocit zostáva.
Na jar trojka odcestuje na chatu v Liptovskej oblasti. Cestou plánovali dlhé víkendy v prírode prechádzky lesom, večery pri ohni. Ľubomíra sa hneď zapáčila nápadom, Marek podpořil. Prenajali chatu pri jazere, priniesli stany a horolezecké vybavenie.
Už od prvého dňa vládne podivná atmosféra. Tatiana si všimne, ako Marek a Ľubomíra si vymieňajú pohľady a stichnú, keď vstúpi Tatiana do miestnosti. Na druhý deň sa dlho prechádzajú spolu pri jazere, zatiaľ čo Tatiana odpočíva po výstupe na lezeňu. Marek vysvetlí, že len ukazuje Ľubomíre cestu k starej kaplnke, o ktorej spomínal miestny poľovník.
Tatiana prikývne, ale vo vnútri sa cíti stlmená.
Večera posledného dňa pri ohni je napätá. Oboch tváre sú zmätené a hanblivé. Marek sa vyhýba pohľadu Tatiane, Ľubomíra rovnako. Tatiana ich skúša rozprávať, ale odpovedajú len krátko.
Nocou Tatiana nerodí. Zdá sa jej, že niečo nenávratne prerazilo.
O týždeň neskôr Marek pošle správu: Tatka, musíme si porozprávať. Stretneme sa v kaviarni.
Tatiana sedí v práci a pozerá na displej telefónu, cítiac ťaživý predpoveď.
O päť hodín príde do kaviarne. Marek už sedí pri okne. Vedľa neho je Ľubomíra.
Tatiana zastane pri dverách. Na sekundu chce odísť, ale nohy ju ťahajú k ich stolu. Sadne si oproti nim, nezabaľujúc bundu.
Čo sa deje?
Pozerá najprv na Mareka, potom na Ľubomíru. Oboch tváre sú vinné. Marek dlho mlčí, drví servítku na malé kúsky, potom zdvihne oči.
Tatka, neviem, ako to povedať. Neplánovali sme to. Stalo sa to samo.
Tatiana zatvára päste pod stolom.
V Liptovskej oblasti sme si uvedomili, že že sme sa do seba zamilovali. hovorí Marek ticho. Snažili sme sa to potlačiť, ale už to nevieme ďalej skrývať.
Ľubomíra rozplače. Slzy stúpajú po tvári a rozmazávajú make-up.
Tatka, prepáč mi. Nechcela som ti ublížiť. Si moja najlepšia priateľka. Ale to je silnejšie než my.
Ľubomíra sa rozťahne po Tatianu.
Tatiana odtiaľ odpojí ruku. Vnútri sa mieša hnev, bolesť a zúfalstvo.
Silnejšie vás? pýta sa na ne obidve. Boli ste za mojimi chrbtami Kým som plánovala svadbu, deti, spoločný život, vy ste sa bavili spolu? Ako ste si mohli dovoliť také podvádzanie? Čo som vám urobila?
Tatka, nevedeli sme začína Marek.
Nevedeli ste? zvýši hlas. Niekoľko hostí sa otočí, ale Tatiana im je jedno. Stretnuli ste sa za mojou chrbtou! Písali ste si v noci! A teraz tvrdíte, že to nebolo úmyselné? To je zrada, Marek. Najhoršie, čo si so mnou mohol urobiť.
Marek prikývne a hovorí, že vie, že to bolo nesprávne, že už viac neklame.
A ty? spýta sa Tatiana Ľubomíru. Hovorila si, že som ti najbližšia priateľka. Ako si to mohla?
Ľubomíra sa zapláče a zakryje si tvár rukami.
Prepáč. Nevedela som, že to tak dopadne. Len sme spolu trávili čas, potom sme pochopili, že je to viac než priateľstvo.
Tatiana vstane. Stolička vrzne a odsunie sa dozadu. Chytá tašku a pozerá ich poslednýkrát.
Už vás nechcem vidieť. Nikdy.
Odíde z kaviarne bez otáčania sa. Vonku je zima, slzy jej tiekli po tvári, ale netretie ich. Kráča ďalej, nezaujíma ju cesta, kým nedosiahne metro.
Nasledujúci deň podá žiadosť o presun do bratislavskej pobočky firmy. Šéf je prekvapený, ale nekladie otázky. Oceňujú ju a presun schváľajú rýchlo.
Ľubomíra sa snaží volať Tatiana číslo zablokuje. Marek posiela pár správ Tatiana ich vymaže bez prečítania. Marek si vyzdvihne veci, kým Tatiana nie je doma. Tatiana sa vracia do prázdneho bytu a dlho stojí uprostred izby, pozerajúc na miesto, kde bývali jeho tenisky.
O dva týždne je Tatiana už v Bratislave. Rozbalia svoje veci, rodičia sú proti, ale Tatiana pevne rozhodne, že potrebuje nový začiatok, ďaleko od spomienok na Mareka a Ľubomíru.
Prvé mesiace sú ťažké, ale vráti sa k horolezectvu už len sama. Pomáha jej to.
Jedného dňa jej napíše spoločná známost z Košíc, že Marek a Ľubomíra spolu bývajú už dva mesiace.
Tatiana si prečíta správu a vypne telefón.
Bolest pretrváva, ale stícha sa. Už nepláče v noci, nepretáča si v hlave ich posledné stretnutie. Žije ďalej, krok za krokom, deň za dňom.
Nestratila len priateľa a partnera, stratila vieru v úprimnosť ľudí a v pravú priateľstvo. Ale rozhodne si postaviť život znova, len opatrnejšie otvárať svoje srdce novým ľuďom.
Bolesť zostane dlho, no Tatiana vie, že to prekoná. Nemá inú voľbu.
