**Nečakaná radosť**
Na katedre v akadémii nikto z kolegov netušil, že Alžbeta Kováčová má manžela – notorického alkoholika. Bola to jej smutné tajomstvo a horká skúsenosť.
Alžbeta bola uznávanou pedagožkou, docentkou a vedúcou katedry. V práci si ju všetci vážili ako špičkovú odborníčku. Mala bezchybnú povesť. Každý ju považoval za uspelú ženu. Vo všetkých ohľadoch. A ako inak? Manžel Jozef často čakal pred akadémiou, aby ju odviedol domov podpäsníkom.
„Alžbetka, aké šťastie máte s takým manželom! Taký šarmantný, pozorný, inteligentný, pekný…“ obdivovali ju mladšie kolegyne.
„Nezávidzte, dievčatá!“ odmietavo krútila hlavou Alžbeta.
Len ona vedela, čo robí jej „inteligent“ doma. Jozef pil až do bezvedomia. Prichádzal – vlastne priplazil sa – špinavý ako dlaždič. Nevedel trafiť kľúčom do zámku, tak zvonil, zosunul sa na zem a zaspal tvrdým spánkom. Alžbeta otvorila, s nárekmi ho dovliekla dovnútra („ty moja žiaľkostka, kedy už sa prestaneš opíjať, nemám síl…“), prikryla ho dekou, aby neprechladol, a vrátila sa k písaniu dizertačnej práce. Najprv kandidátskej, potom doktorskej. Vedla neho vždy nechala pohár vody. Inak by v noci kričal na celý byt:
„Betka! Vody! Vody!“
Ráno Alžbeta zvyčajne odkrokovala cez ležiaceho manžela, vyšla z bytu a zamkla dvere. V akadémii potom siala rozum, dobrotu a lásku. Tento cyklus sa opakoval týždne, mesiace…
A potom sa Jozef zrazu zjavil pred akadémiou – čistý, upravený, s úsmevom. Keď Alžbeta vychádzala s kolegami, pribehol k nej, pobozkal ju na líce a spýtal sa:
„Ako si sa mala, Betuška?“
„Dobre, Jožko. Poďme domov,“ zľahka vzdychla.
A kolegovia s dojatím sledovali tento milý manželský pár. „To má šťastie Alžbetka,“ hovorili si.
Lenže akonáhle prekročili prah, Alžbeta stíchla. Tak sa mu mstila. Vedela, že ticho je silná zbraň. Jozef to neznesiel – tá výčitkami nabitá tichá bolesť. Časom si však zvykol. Sprevádzal ju domov, potom „išiel po veciach“. Pil ďalej.
Manželstvo trvalo 28 rokov. Ich láska bola vzájomná, nežná a zdala sa večná. Až kým sa nerozplynula ako pierko z podušky. Nepochytíš ho, nespojíš.
Na začiatku manželstva dlho nemohli mať deti. Alžbeta sa trápila. Bez detí sa cítila neúplná. Nakoniec sa narodil syn Milan. Pre Alžbetu sa stal zmyslom života.
Peniazov bolo málo, potrieb veľa. Jozef všetku starostlivosť o dieťa prenechal Alžbete. Jeho jedinou úlohou bolo schovať flašu a popíjať po kvapkách.
Alžbeta bola vyčerpaná, nestihala sledovať manžela. Bola mladá a naivná. Ešte nepoznala životnú múdrosť. Keď raz našla flašu s pálenkou na balkóne, spýtala sa:
„Jozefko, čo to je?“
„Hádaj,“ zasmial sa.
Nastal škandál. Potom ďalší a ďalší. Plač, prosby, hrozby… Všetko podľa známeho scenára.
Roky plynuli. Jozef niekde krátko pracoval, potom prišiel o miesto. Obvykle kvôli pitiu. Alžbeta strácala nádej. Rozvádzať sa nechcela. Pamätala si slová matky:
„Dievča, vydaj sa raz! Prvý manžel je od Boha, druhý od diabla. Aj ten najhorší je lepší ako žiaden. A otec je pre dieťa nenahraditeľný.“
O druhého manžela nestála.
Sústredila sa na kariéru. Spoľahla sa len na seba. Zvykla si na takéhoto Jozefa. Poznala naspamäť tú grotesku s názvom „Manželov opilecký cyklus“. Ľutovala ho. Len to. V jej duši všetko zvädlo.
Milan bol jej útechou. Vyrastol z neho pohľadný chlapec. Prvú lásku našiel v 14 rokoch, druhú v 19, tretiu… Bol príliš láskavý. Alžbetu to trápilo. Len si zvykne na jednu, už priniesol ďalšiu. Jedna – Zuzka – zostala päť rokov. Alžbeta ju považovala za snachu. Všetkým ju predstavili ako Milanovu ženu. Bývali spolu: Jozef, Alžbeta, Milan a Zuzka. Alžbeta jemne naznačovala vnúčatá.
„Čas uzavrieť manželstvo, nie?“
Zuzka pokrčila plecami: „Ja som pripravená. Milan váha.“
Keď Alžbeta raz prišla z práce, Zuzky tu už nebolo. Večer Milan predstavil Martu, osemnásťročnú dievčinu.
„Marta bude bývať s nami. Máme sa radi.“
„Kde je Zuzka?! Vráť ju!“
Milan s Martou odišli.
Len teraz Alžbeta zistila, ako jej Zuzka chýba. Päť rokov spolu. Niekto, kto Milana skutočne miloval. Čo viac si matka môže priať?
„Ako mohol priniesť túto… čipku? Marta? Márta? Nedovolím im vrátiť sa!“ Alžbeta sa hnevala. „Máloktorý pes je taký nezodpovedný ako môj syn! Našťastie aspoň nepije ako jeho otec,“
