– Opäť si míňala príliš veľa peňazí!
Anna si povzdychla. Takto, alebo podobne, začínal takmer každý jej rozhovor s manželom v poslednom čase, hneď ako mu ukázala niečo zo svojich nových nákupov. Posledné dni sa Anna dokonca prestala chváliť Mišovi svojimi novými svetríkmi, topánkami či kabelkami. Ale manžel si samozrejme všimol nové veci v jej šatníku. A hneď sa pohádať.
Hoci objektívne nebolo Anke čo vyčítať. Zarábala rovnako ako manžel a do rodinného rozpočtu prispievali rovnako. Mišo nemohol tvrdiť, že Anku živí alebo míňa na spoločné výdavky viac ako ona. No prečo, každá jej nová kúpa pre seba vyvolávala jeho nevôľu.
Anna nemohla pochopiť, v čom je problém. Rodina si nežila zle – splácali hypotéku, mohli si dovoliť dobrú dovolenku a po mesačných výdavkoch im zostávala dosť na drobné radosti ako nové oblečenie. Ale odkiaľ sa zrazu vzalo to Mišovo nečakané šetrenie? Anna dumala, prečo to tak je. S Mišom sa poznali roky – zoznámili sa ešte na univerzite, sympatie prerástli do zamilovanosti, potom do silného puta a konečne do lásky. Vzali sa hneď po ukončení štúdia. A už päť rokov boli manželmi. Šťastnými – až donedávna.
Mišo pracoval v advokátskej kancelárii, venoval sa občianskemu právu a dávali mu veľké nádeje – predpokladali, že časom sa stane partnerom. Anna pracovala vo veľkej realitnej agentúre, viedla účtovníctvo. Pracovný rozvrh im zatiaľ neumožňoval uvažovať o deťoch – hoci obom už bolo dvadsaťdeväť rokov. A rodičia z oboch strán už neraz naznačili, že by bolo načase založiť rodinu.
– Anka, nenaťahuj to, – vravela jej mama Božena, drobná, športovo vyzerajúca žena. – Rodit neskoro je riziko, dieťa sa môže narodiť choré.
Samotná Božena porodila Annu v tridsiatich troch, na čo jej dcéra pravidelne pripomínala, že nemá žiadne poruchy vývoja ani vrodené choroby. Na to Božena len mávla rukou:
– Mala som šťastie. Ale ty to nenaťahuj, mne sa našťastie podarilo, ale tebe sa nemusí! Náhoda je premenlivá vec.
Tým sa obvykle cez ľavé plece prežehnala. Anna si povzdychla – pre seba. Pretože presvedčiť svoju mamu bolo nemožné.
Rodičia Miša tiež nedávali pokoj – svorne presviedčali syna, že by si už mali užiť vnúčatá. Dve, alebo ešte lepšie – tri.
– Všetko máte, – rozprával Mišov otec, – byt, auto, prácu. Peňazí máte. Daj Anku doma a nech nech už rodí! Ženou má byť na to.
– Ach, netlač na ňu! – pridávala sa jeho manželka, akoby pohoršená. – Ženy sú schopné mnohého! Ale Miško, poponáhľaj sa, chceme si užívať chvíle s vnúčatami!
Tak plynul čas. Anna a Mišo si už na tieto rozhovory zvykli, brali to ako nevyhnutnosť. Rodičia sa však, samozrejme, nevzdávali. Keď zistili, že jednoduché výčitky k ničomu nevedú a mladý pár sa ešte nechystá na zakladanie rodiny, sa uchýlili k aktívnejšej taktike.
Annina mama, stále aktívna a veselá, sa začala správať ako chorľavá. Vzdala sa obľúbenej severskej chôdze a plávania a pri každom stretnutí s dcérou neopomenula spomenúť, ako jej je ťažko vykonávať aj domáce práce. Otec Boženy bol viac tichý, otváral ústa len vtedy, keď ho požiadala o potvrdenie svojich slov. Krátko prikývol, díval sa na zem a odvracal sa, akoby mu témata nebola príjemná.
Anna dobre vedela, že je to všetko pretvárka a manipulácia. Matka nemala žiadne vážne choroby, okrem mierneho zvýšeného krvného tlaku. Božena mala neobyčajne pevné zdravie. Od mladosti bola športovkyňa, dokonca sa zúčastňovala krajských súťaží a vyhrávala ceny. Aj s viac než šesťdesiatkou vyzerala skvele. Anna si nepamätá, že by jej mama trpela niečím iným ako banálnym nachladnutím, ktoré vždy prekonala bez problémov.
Takže neustále rozhovory o údajných zdravotných ťažkostiach boli klamstvom. Anna dobre videla, že mama vyzerala zdravo, s chuťou jedla svoje obľúbené medovníky a zeleninové šaláty. Pri Ankiných návštevách na stole vždy čakal mäsový koláč a zložitá polievka – jedlá, ktoré by ťažko pripravila chorá, vyčerpaná žena.
Mišo, počúvajúc Anny o matkiných nešikovných pokusoch o manipuláciu, sa len uškrnul.
– Povedala vraj, že skoro zomrie, a nestihne si s vnúčatami pohrať, čo? – Objímal ženu okolo pliec a bozkával jej spánok, jemne sa dotýkajúc. – Neboj sa, Anka. Oni len naháňajú udalosti. My sme sa už predsa rozhodli, nie?
Manželia skutočne už rozhodnutie prijali. Anna bude pracovať ešte jeden rok – aby získala dostatočnú prax, ktorá sa jej zíde, ak by sa po materskej chcela zamestnať na rovnakej úrovni – a potom skončí. Zameria sa na svoje zdravie, absolvuje potrebné vyšetrenia, na ktoré momentálne nemá čas. A s Mišom si založia rodinu. Možno sa im dokonca podarí viac ako jedno dieťa.
Zatiaľ ale nechceli rodičov oboznámiť so svojimi plánmi. Určite by začali lamentovať „prečo tak dlho“, a nikto nechcel dráždiť aj tak rozrušených ľudí, ani Anna, ani Mišo. A tak o budúcom potomstve hovorili len medzi sebou.
A všetko išlo, tak povediac, svojim tempom, kým Mišo nezačal Anku obviňovať z prehnaného míňania.
Anna istý čas nemohla pochopiť, v čom je problém. Potom si sadla a začala prechádzať svoje výdavky v bankovej aplikácii na telefóne. Možno skutočne míňala viac na seba, len si to neuvedomila. A Mišo, ako starostlivý manžel a hospodárny muž, sa ju snažil varovať.
Avšak analýza výdavkov ukázala, že zostali na pôvodnej úrovni. Anna odložila mobil a premýšľala. Teda, dôvody na výčitky skutočne neboli. Možno sa Mišovi v práci nedarilo a obáva sa, že rodine začnú chýbať peniaze?
Anna sa rozhodla, že o tom s manželom pohovorí. A počas víkendu, keď si obaja pripravili kávu a posadili sa v obývačke na pohovku, uviedla svoje podozrenia.
Mišo zakýval hlavou a položil nedopitú kávu.
– Nie, Anka, v práci mi ide všetko výborne. Naozaj. Nemusíš sa tým trápiť, v každom prípade by som pred tebou takéto veci neskrýval.
– Tak v čom je problém? – priamo sa opýtala Anna. – Pozri, analyzovala som svoje výdavky – nezvýšili sa.
Vytiahla telefón a ukázala mu grafy v bankovej aplikácii. Mišo ich prelistoval a zamračil sa.
– Napríklad minulý mesiac si minula menej, – dodala Anna, nechápajúc, prečo sa muž mračí. – V čom je teda problém?
– To je mama, – konečne nieochotne priznal Mišo. – Stále mi dohovára – že musíme šetriť, inak na dieťa a peniaze nezostanú, mali by sme odkladať, a vy všetko míňate…
– Takže ona? – pomaly odpovedala Anna, už začínajúc hádať, čo – alebo kto – stojí za Mišovými výčitkami ohľadom výdavkov. – Tvoja mama prepočítava moje peniaze?
Muž ospravedlňujúco prikývol. Anna chcela zareagovať hnevom, ale namiesto toho sa zasmiala.
– No, šikovnica! – krútila hlavou. – Chápeš, tvoja mama sa nás snaží takto prinútiť? Najprv ma má prinútiť šetriť a potom prísť s presviedčaním, že už máme úspory, takže už by bolo fajn založiť si rodinu.
– Áno, rozumiem, – váhavo povedal Mišo. – Ale ako jej to vysvetlím?
– Nijako, – pokrčila plecami Anna. Premýšľavo sa pozrela na svoju šálku s poslednými zvyškami kávy. – Mišo, čo keby sme im povedali o našich plánoch? Áno, budú možno kričať, prečo to toľko trvá, ale osvetlíme im našu situáciu. S tou mojou praxou a ostatným. Myslím, že to pochopia. A ak aj nie – horšie to nebude.
– Áno, možno…, – zamyslel sa muž.
– Zajtra je nedeľa, pozveme ich na čaj a v rodinnom kruhu to všetko prediskutujeme. Dobre? Upečiem niečo. Tvoji rodičia majú radi moje linecké keksy, môžem ich spraviť.
– Dobre, – Mišo objal ženu a, ako obvykle, pobozkal na spánok. – Máš pravdu, je lepšie otvorene hovoriť, než plánovať za chrbtom.
