Slovenskou verziu príbehu uvádzam nižšie, s kultúrnymi úpravami:
Len čo Mária Hroncová prekročila prah vchodu do paneláku, zhlboka si vydýchla. Nákupné tašky jej ťažkli v rukách a výstup na štvrté poschodie bez výťahu bol čoraz náročnejší. Sedemdesiatštyri rokov – to už nie je žiadna sranda, aj keď to nikdy nepriznala nahlas.
„Teta Mária!“ ozval sa zdola známy hlas. „Počkajte, pomôžem vám!“
Obrátila sa a zbadala suseda z druhého poschodia, mladého muža, ktorého volali Janko. Pracoval ako IT technik, stále s náhlavnou súpravou na ušiach, ale bol slušný.
„Netreba, zvládnem to sama,“ odsekla a pritiahla tašky k sebe.
„Ale veď ja idem tiež hore, nič mi to neurobí.“
Janko sa pokúsil jednu z tašiek zobrať, ale Mária Hroncová rýchlo odtiahla ruku.
„Povedala som, že netreba! Nie som stará nemohúca babka, aby som potrebovala pomoc.“
Chlapec zostal na schode zmätený.
„Dobre… ako chcete.“
Predišiel ju a zmizol na poschodí. Mária Hroncová ho prešla nevrlým pohľadom. Nášiel sa pomocník! Určite pôjde rozprávať, aká slabá stará žena býva na štvrtom.
Idúc po schodoch pomaly, zastavovala sa na každom podlaží. Tašky boli skutočne ťažké – nakúpila na celý týždeň, aby nemusela chodiť častejšie. Ale priznať to? Nikdy.
Konečne dosiahla svoje dvere. Kľúče, samozrejme, boli na dne kabelky. Keď ich hľadala, jedna taška jej vykĺzla a jablká sa rozkotúľali po podlahe.
„Do čerta,“ zamrmlali jej pery.
Dvere susednej bytu sa pootvorili.
„Mária Hroncová, čo sa stalo?“ vystrčila hlavu Alžbeta Vargová, dôchodkyňa z vedľajšieho bytu.
„Nič, nič,“ odvrhla Mária a zbierala jablká. „Taška sa roztrhla.“
„Počkajte, pomôžem vám!“ Alžbeta vybehla na chodbu v papučiach. „Vy ste to niesli sama z obchodu? Mali ste mi zavolať, išla by som s vami!“
„Nepotrebujem pomoc,“ Mária Hroncová sa prudko narovnala, pritlačujúc jablká k hrudi. „Zvládnem to.“
„Prečo ste taká pyšná?“ Alžbeta zlovestne rozložila ruky. „Sme susedia, mali by sme si pomáhať.“
„Vaša starostlivosť mi nie je treba!“ vykríkla Mária Hroncová. „A radšej sa venujte svojim záležitostiam!“
Rýchlo odomkla dvere a zavrela ich za sebou, nechajúc Alžbetu stáť na chodbe s urazeným výrazom.
V byte panovalo ticho a chlad. Mária Hroncová postavila tašky na kuchynský stôl a spustila sa na stoličku. Ruky sa jej triasli od únavy a rozčúlenia.
Čo im všetkým chýba? Prečo ju nemôžu nechať na pokoji? Žila sama dlhé roky a vždy si poradila. A teraz sa každý chce pchať do jej života so svojou „pomocou“.
Začala vybavovať nákup – chlieb, mlieko, klobása, konzervy. Všetko základné. Na mäso jej síce nevyšli peniaze, ale to nebol problém. Hlavne je to jej starosť, nie niekoho iného.
Zazvonil telefón. Pozrela na displej – volala jej dcéra z Bratislavy.
„Haló, mami, ako sa máš?“ ozval sa hlas Zuzany.
„Všetko v poriadku,“ odpovedala Mária Hroncová, snažiac sa, aby jej hlas znel čo najpovojovejšie.
„Rozmýšľala som, či by sme ti nezaplatili úklid. Poznám jednu spoľahlivú ženu, chodila by raz za čas upratať a nakúpiť.“
„Prečo by som potrebovala upratovačku?“ zamračila sa. „Som snáď invalid?“
„Ale nie, mami, len aby si mala menej roboty. A ja by som bola kľudnejšia.“
„Žiadnu upratovačku nechcem! Vždy som sa starala sama a budem aj naďalej.“
„Mami, prosím ťa, nebuď tvrdohlavá. Už máš sedemdesiatštyri rokov…“
„A čo z toho?“ vybuchla. „Hneď ma chcete poslať do starobinca? Alebo rovno do hrobu?“
„O čom to hovoríš?“ znejúci hlas Zuzany znel zmätene. „Len sa o teba bojím.“
„Vaša starostlivosť mi nie je treba! Už ma to unavuje! Všetci okolo ma chcú nejako „zachraňovať“, akoby som bola úplne neschopná.“
„Mami, cítiš sa zle? Znieš tak podráždene.“
„Mám normálny hlas. Len už som unavená z tej vašej všadeprítomnej láskavosti.“
Zavesila, nedopočúvajúc dcéru. Srdce jej búšilo, v spánkoch pulzovalo. Prešla do obývačky a sadla si do svojho obľúbeného kresla.
Miestnosť bola zariadená starým, ale pevným nábytkom. Na stenách viseli fotografie – svadba s manželom, malá Zuzanka na rukách, rodinné oslavy. Kedysi ju tie obrazy tešili, teraz však v nej vyvolávali len horkosť.
Telefón znovu zazvonil. Nezdvihla ho. Nech zvoní. Nikoho nepotrebuje.
Ale vyzvania neprestávali. Telefón vyzváňal už dobrých desať minút.
„Čo je to zas?!“ Mária Hroncová vztýčila slúchadlo.
„Mami, prečo si zavesila?“ znela vydesená Zuzana. „Bála som sa, že sa ti niečo stalo.“
„Nič sa nestalo. Len nechcem rozprávať.“
„Počúvaj, čo keby si k nám presídlila do Bratislavy? Máme izbu voľnú, odkedy sa Milan oženil. Budeš mať vnúčatá okolo seba, nebudeš sama.“
Máriu Hroncovú stiskl v hrdle knedlík.
„Nechcem nikam odísť. Žijem tu štyridsať rokov, toto je môj domov.“
„Ale si tam úplne sama. Čo keby sa ti niečo stalo?“
„A čo by sa malo stať? Ešte som sa nerozpadla.“
„Mami, prečo si taká? Ja sa len o teba bojím.“
„Vaša starostlivosť mi nie je treA keď sa ráno opýtala suseda Alžbety, či by spolu nevarili obed, v srdci jej zahrálo teplo, lebo konečne pochopila, že nie je slabosť prijať pomoc, ale dar byť potrebná.
