O tom, že jej otec žil, sa Mária dozvedela, keď ochorela. Dlho sa cítila zle, navštívila školskú sestru, ktorá jej predpísala odporúčanie k neurológovi. Mária požiadala matku, aby ju zapísala, ale tá zabudla a neskôr si dlho vyčítavala, premýšľajúc, ako by všetko mohlo dopadnúť, keby sa o chorobe dozvedeli skôr.
Ako žije? opýtala sa Mária.
Matka pozerala na svoje ponožky. Na veľkom prste sa hrdo svietila dierka.
Žije, opakovala matka. Prepáč.
O svojom pravom otcovi Mária dlho nepýtala. Nepamätala si ho, hoci vedela, že existoval. Od dvoch rokov ju vylíčil svokor, ktorého nazývala otcom a ktorý ju aj adoptoval. Keď jej bolo trinásť, vzťah so svokorom sa rozpadol: zdalo sa jej, že veľa požaduje, veľa kričí, neumožňuje jej žiť. Vtedy si želala stretnúť pravého otca. Tri mesiace šťahala z matky informácie, žiadala meno, adresu, telefón aspoň niečo. Matka zostala ako tichá socha a nič nehovorila. Mária počula, ako matka a svokor šepkajú, pravdepodobne rozhodujú, či jej povedia pravdu alebo nie. Nezáležalo na tom, ako sa svokorom hádala, Mária bola presvedčená, že to on presvedčil matku, aby priznala.
Zomrel, povedala matka. Zrútil sa v horách.
Divné, že Mária tomu vtedy uverila. Nepožiadala si žiadne dôkazy, ani príbuzných, ktorých by mohla nájsť. Nenašla ich.
Zavolala som mu. Súhlasil podrobiť sa analýze. Ak bude vhodná, dostaneš transplantáciu kostnej drene. Všetko bude v poriadku.
V ten moment Mária pochopila, že už nikdy nebude dobre. Nikdy. Matka ju klamala, otec ju opustil, svokor sa vytratil s vetou, že lásku síce dať nemožno. Kto ju teraz ešte potrebuje? Preto ochorela, príroda sa zbavuje nepotrebného.
Nechcem! zvolala Mária. Nechcem žiadnu operáciu, nenávidím vás, nechcem žiť!
Matka sa ju snažila objať, ale Mária sa vytrhla a ušla do svojho izby.
Obloha sa miešala s visiacim hmlom, takže nebolo možné rozoznať, kde je horizont. Márii sa páčilo, že jej okná vychádzajú na polia, hoci matka vzdychala, keď sa práve presťahovali, že je to nešťastné: ostatné okná smerovali do dvora, čo Máriu považovala za nudné. Tak mohla sledovať západ slnka, zatiaľ čo na dvore bili deti a staré ženy. Ten deň však západu nebolo, svet sa ponoril do sivej hmly a neplánoval z nej vyjsť ani na okamih medzi dňom a nocou. Svet temnel a rozplýval sa, rovnako ako celý Máriin život.
Keď počula kroky, myslela si, že je to matka, ktorá prichádza poďakovať. Bol to svokor. Stál v prahu, akoby sa bál, že ju zahnáti preč.
Nezúri na matku. Chcela najlepšie, čo vedela.
Najlepšie, áno! Bolo by ti po kvapkách, keby ťa pochovali takto?
Písala mu. Hovorila, že chceš stretnúť sa. On neodpovedal. Matka si myslela, že tak bude lepšie, opakoval svokor.
Mária si zakusila pery. Neodpovedal. A teraz, keď zistí, že umiera, zareagoval.
Svokor sa potácal pri dverách a, nečakajúc odpoveď od Márie, odišiel do kuchyne.
K matke sa dostala až po hodine. V skutočnosti to všetko už rozhodla, len dala ostatným čas na upokojenie.
V matkinom izbe vládol vôňa vanilky z jej parfumov, ktorá vždy prečesávala ostatné vône, no Mária ich aj tak cítila: rozprúdený puding, ktorým matka pokrýva tvár, krém na ruky s jahodami, zatuchnuté knižnice. Matka milovala čítať knihy v knižnici, považujúc to za šik. Lampa bola vypnutá, jej postava splývala s kreslom, dlhý župan zakrýval biele nohy. Matka nemala rada umelý opál a celú zimu trpela, čakajúc na letné slnko.
Dobre, povedala Mária. Nech podstúpi analýzu.
O tom, že otec prichádza, sa dozvedela v nemocnici v Bratislave. Bola horšia, hoci lekár sľúbil, že ešte je čas. Času už nebolo. Ako aj ona, takmer prestala existovať.
Mária ležala, otočená smerom ku stene, štipla si posledný kúsok farby pod necht. Pozorovala praskliny a cítila sa neskutočne. Všetko, čo sa s ňou dialo, sa javilo ako sen. Napichla si kúsok farby pod necht, krv vytekla, akoby to pomohlo cítiť sa živou. Stlačená posteľná sieť, hlasy sestier v chodbe, nemocničná vôňa všetko bolo ilúziou, dlhým spánkom.
Predtým, než otvorila oči, Mária zachytila zápach a pochopila, že ho pozná. Nadvihla si nozdrá, nasala cigaretový dym zmiešaný s motorovým olejom. Zúfalý výdych a otvorila oči.
Muž v bielom plášti stál pri posteli. Mal opálenú tvár, vrásky ako riečne kamene, husté obočie a hnedé, široko rozprestreté oči, rovnaké ako Mária.
Ahoj, dcéra.
Hlas mu bol hlboký a známy.
Ahoj, zakríkala Mária, zakýchala sa a zopakovala. Ahoj.
Otec nebol taký, aký si ho predstavovala. Mal manželku a troch synov. Pracoval ako inštalatér, opravoval trolejbusy. Mária o takom povolaní nevedela. Povedala mu, že chce študovať kynológiu, ale matka je proti, tak pôjde na veterinára, a potom aj tak bude kynológom.
Psi sú lepší než ľudia, konštatoval otec.
Operácia dopadla úspešne. Mária očakávala, že otec príde alebo aspoň zavolá, ale neukázal sa. Naopak, matka a svokor prichádzali po dňoch: matka po sebe zanechávala vôňu vanilky a nové knihy, aniž by si uvedomila, že staré Mária neotvorila. Svokor len sedel vedľa nej a rozprával hlúposti, aj keď Mária ležala otočená ku stene.
V deň prepustenia Mária stále čakala otca. Verila, že príde. Čakajúc na lekára, vstala, pozrela na polootvorené okno so zmätými odtlačkami detských dlaňí, vstúpila von, vdychujúc chladný vlhký vzduch, cítila, ako pod nohami kolíše podlaha, akoby stála na loďke uprostred rýchlej rieky. V sále už nebolo nikoho, a Mária otvorila okno. Do tváre ju zasiahlo poryvy vetra, príliv vôní napuchnutých obličiek, vlhkej zeme, prašného asfaltu. Autá preleteli okolo, rozháňajúc šušťavé vrabčatá. Modrá obloha jarného dňa sa zarezávala.
Myslela na otca na jeho drsné ruky zaplavené mazutom, na rednúcu sa sadu, na rozcuchané vlasy, aby skryl žltnúcu pleš, na to, ako deň čo deň opravuje trolejbusy. Teraz, keď bude pozorovať tieto železné obry s rohatými rožkami ako krížené rohy kobyliek, bude spomínať na otca. Na vrásky v tvári, na zdvihnuté obočie, na slová, ktoré nikdy nevyjde.
Dole čakali svokor a matka. Ako vždy, objímali sa, akoby búrka ich zachvátila, a nohy ich nepodopierali, rovnako ako Mária po dlhej chorobe. Už sa chystali odísť, keď dvere sa roztvorili, vonku voniala slnko a voda. Otec v pracovnej bunde podopieral dvere, v rukách držal kyticu tulipánov. Mária utrhla slzy dlaniou, usmiala sa a kráčala dopredu.
