V dedine Kamenné, stratené medzi nízkymi kopcami, nikto nemal rád starú Evu. Ľudí sa vyhýbala, a to je ešte slabé povedané. Nemala ich rada, a v tom sa dedinčania zhodli. Bola silná ako valach: široké plecia, vysoká postava, vyššia ako väčšina miestnych mužov, ktorí museli zdvihnúť hlavu, aby sa s ňou porozprávali. Ale nikto jej pohľad nehľadal – na pozdravy nereagovala, len zamrmlala niečo pod nos a kráčala ďalej s pohľadom upretým do zeme. Vlastne niet – jej výška bola obria.
Eva bývala v strede dediny, v starom dome, ktorý, ako si starí ľudia pamätali, postavil jej otec. Dom obklopoval vysoký plot, taký hustý, že málokto sa odvážil pozrieť cez neho. Bola rýchla na zásah. Raz v lete opití chlapci zo zvedavosti vyliezli na plot – chceli vidieť, ako žije tá samotárka. Eva ich zbadala z okna, vyšla na zápražie s loveckou puškou po otcovi a bez slova vystrelila nad ich hlavy. Odvtedy sa jej dvoru vyhýbali.
Mala veľké hospodárstvo: sliepky, husi, králiky, dve kozy. Dedinčania šuškali: „Načo jej to všetko? Dôchodok by stačil, a ona len šetrí.“ Hydinu a králikov zabíjala sama, vozila na trh do okresného mesta, kde všetko predala za jeden deň. Peniaze si schovávala za šat a vracala sa do svojho pevného domu. Z kozieho mlieka robila syr podľa starého receptu – drahý, ale vraj mala v meste stálych zákazníkov. Hydina čistá, králiky tučné, vajcia veľké – všetko bez podvodu. Ceny neznižovala, ale tovar kupovali radi.
Keď o nej v dedine hovorili, starí ľudia si spomínali: Eva bola vždy zachmúrená. Matka zomrela, keď bolo dievča ešte malé. Zostali s otcom – rovnako silným a uzavretým. O pár rokov priviedol macochu zo susednej obce, ale tá po mesiaci ušla s kufrom na stanicu. Niektorí šuškali, že nezvádzala kvôli Eve. Tak otec s dcérou zostali sami. Keď Eva vyrastla, otec odišiel do mesta predávať a už sa nevrátil. Nikto nevedel, či ho zabili, či odišiel za utekajúcou ženou. Eva zostala sama. Navždy.
Do manželstva nevstúpila. „Kto by ju zvládol?“ – klebetili v dedine. Roky plynuli, ľudia umierali, rodili sa noví, ale Eva akoby zamrzla v čase. Ani sive vlasy ju nepostihli – vždy mala šatku, spod ktorej vyzeral masívny bradu, hákovitý nos a husté čierne obočie, akoby vysekané z kameňa.
Raz v zime susedom Horváthovcom zhorel dom. Eva bez slova prišla s hákmi a kým hasiči dorazili, pomáhala hasiť. Tak šikovne rozhádzala horiace polená, že dom mohli postaviť takmer z pôvodného materiálu – nič nestihlo zhorieť. Susedia ďakovali, ale Eva len zamrmlala a odišla bez otočenia.
Keď Eva zomrela, do dediny prišla riaditeľka detského domova č. 5, Zuzana Kováčová, s vychovávateľkami a desiatimi deťmi. Dedinčania, skôr zo zvedavosti než zo zármutku, sa vypravili na jej dvor. Nachádzali dokonalý poriadok: kurník, králikáreň, kozí prístrešok – všetko ako v zahraničných časopisoch. V dome sterilná čistota, ale prázdnota. Stôl, stolička, železná posteľ, nakrivená skriňa s jednou prasknutou tanierkou, lyžicou, nožom a hrnčekom bez ucha. Pri okne stará lavica, lesknúca sa od času, na kachliach upratané oblečenie. A to bolo všetko.
Na stole ležala obálka s pevným písmom: „Zuzane Kováčovej od Evy Ferenčákovej.“ Riaditeľka obálku otvorila a prečítala si lístok vytrhnutý zo zošita. Neskôr povedala: Eva dvadsať rokov posielala detskému domovu peniaze – nemalé sumy, ktoré veľmi pomohli. V správe stálo: „Dom, hospodárstvo a všetok majetok odkazujem detskému domu č. 5. Deti za nič nemôžu.“
Dedinčania mlčali, hľadeli na prázdny dom. Niekomu napadlo, ako Eva, ešte ako dievča, sedela pri potoku a hľadela na vodu, akoby niekoho čakala. Niekto šepol, že jej otec možno neutiekol, ale opustil ju. A ona, so zatvoreným srdcom, niesla tento ťarch celý život. Len deťom, cudzím a nevinným, dala všetko, čo mala.
