V mestskej knižnici v Bratislave je vždy ticho, aj keď sú v nej návštevníci. Ľubomíra Kováčová nehovorí im nič, pretože keď vstúpi do sálu, kde majestátne stoja obrovské police s knihami, ľudia sa najprv zastavia, rozhladia sa a potom pokojne pristúpia k nej.
Dobrý deň, pozdravia knihovníka slušne a hneď sa spýtajú na požadovanú knihu.
Dobrý deň, odpovie Ľubomíra s úsmevom, pozorne počúvajúc ďalšieho čitateľa.
Ľubomíra je od prírody priateľská a zdvorilá, práca v knižnici je pre ňu presne to, čo hľadala. Niekedy si pomyslí:
Aké šťastie, že ma osud priviedol na túto cestu. Neviem si predstaviť, kde by som mohla pracovať tak pokojne a s takou vášňou. Keď je práca radosť, návštevníci prichádzajú zdvorilo.
Občas však príde niekto netrpezlivo a hneď začne očakávať, že knihu nájde okamžite. Ľubomíra je však trpezlivá a nenechá sa rozčúliť.
Čítanie miluje od detstva, preto jej výber povolania nebol ťažký knihy sú jej element. Medzi nimi sa cíti sebaisto, je dobre čítaná a už prečítala nespočetné diela.
Zatiaľ čo jej kamarátky a známi sa hrdo ponáhľajú na rande, riešia prácu, starostlivosť o domácnosť, rodinu či sťahovanie, Ľubomíra žije pokojne a v rovnováhe.
Jej hlas je tichý, často si upravuje okuliare, má teplý pohľad šedých očí a svetlé vlasy vždy zviazané do copčeka. Oblečená je upravene a striktné.
Jej vek je dvadsaťsedem rokov. V druhý deň po jej narodeninovom sviatku vstúpi do knižnice príťažlivý mladý muž v okuliaroch. Prehľadá ho pohľadom a pomyslí si:
Príjemný muž, asi okolo tridsiatich rokov.
Uvedomí si, že predtým si mužov v knižnici nevyhodnocovala, a teraz jej zaujme.
Dobrý deň, pozdraví nový čitateľ decentne.
Dobrý deň, odpovie Ľubomíra s rovnakou zdvorilosťou.
Potrebujem knihu, zastaví sa na chvíľu, zjavne hľadá názov, potom však rozhodne prehlásí máte ju, dúfam, a upraví si okuliare, pozerajúc sa po impozantných policiach.
Musíte chvíľu počkať, kniha je k dispozícii, leží v hornej rade, hovorí Ľubomíra a odíde po police. Muž sa rozhladne po čítacom sále.
Je to Tomáš Novák, plachý inžinier, ktorý pracuje v architektonickom oddelení, prelistuje staré výkresy a tvorí nové. Keď mu Ľubomíra podá požadovanú knihu, usmeje sa srdečne.
Ľubomíra si sadne k stolíku a začne vypĺňať registračný lístok, spoznáva, že čitateľ sa volá Tomáš. Ten podpíše, ale stojí pred ňou váhavo s knihou v ruke.
Ďakujem, uvedomí si, že sa ešte nepodarilo poďakovať.
Prosím, odpovie Ľubomíra.
V tejto chvíli nastane ticho, obaja sa pozerajú na seba a necíti sa, že by mohli odísť. Čas plynie, ale ani jeden si to nevedie. Nakoniec Ľubomíra prelomí ticho.
Tomáš, potrebujete ešte nejakú knihu?
Áno teda nie zamotá sa a po chvíli poví:
Poznáte moje meno, a čo vaše, ak vám to nevadí?
Ľubomíra, odpovie placho.
Tomáš ju prekvapí tým, že jej meno považuje za veľmi pekné a tradičné slovenské. Vidí v nej podobnosť so sebou samým takisto je trochu plachý.
Ďakujem, zopakuje Tomáš, knihu vrátim v poriadku. Dovidenia.
Dovidenia, odpovedá Ľubomíra zdvorilo.
Všimne si, že Tomáš je upravený: nosí vyžehnuté nohavice, čistú košeľu s kravatou, oblek mu leží ako na mieru a topánky sú lesklé.
Po odchode Tomáša premýšľa o ňom.
Sme si podobné duše, pomyslí si, rozumiem mu a cítim ho
Potom sa zarazí a usmeje.
Kto som ja? Nikdy som tak nevenovala pozornosť návštevníkom.
Tomáš po odchode z knižnice cíti, že je mimo seba.
Aká príjemná Ľubomíra, presne tu má pracovnú náplň, seba si kritizuje. Prečo som taký hanblivý? Moja skromnosť mi len prekáža. Asi už nebudem žiť pokojne, keď si neviem vyradiť jej obraz z hlavy
Po obednej prestávke sa Tomáš snaží pracovať v oddelení, ale myšlienky mu bežia k Ľubomíre. Skúša sa sústrediť na výkresy, no nič mu nejde.
Nasledujúci deň počas obedovej prestávky znovu zamieri do knižnice pod zámienkou požičania ďalšej knihy.
Dobrý deň, Ľubomíra, pozrie na ňu a je prekvapený, koľko slov v očiach jej leží.
Dobrý deň, usmeje sa jej ako starému priateľovi, potrebujete ešte niečo?
Tomáš zakrvený povedal:
Nie, prišiel som len kvôli knihe, ale zrazu som si uvedomil, že chcem byť úprimný Páčiš sa mi prosím, prepáč
Očarovaná pohľadom, Ľubomíra zapestí lícami a odpovie:
Prečo sa ospravedlňovať? Aj mňa si včera páčil, spala som celú noc nepokojne.
Tomáš sa rozjasní a hovorí:
Ja tiež. Nemohla som spať ani chvíľu.
Nasleduje krátka nepríjemná pauza, obaja mlčia. Ľubomíra očakáva ďalšie slová, Tomáš však ich nedokáže nájsť, až nakoniec sa zvedie.
Ľubomíra, môžem ťa po práci odviezť domov?
Môžem, odpovie skromne a jemne sa usmeje.
Od toho dňa ich stretnutia plynule prechádzajú do prechádzok po parku, kde Tomáš nadšene rozpráva o svojej práci, ktorú miluje, a ona hovorí o knihách.
Tomáš, knihy sú ako ľudia, každá má svoju dušu, hovorí Ľubomíra, a on chápe, aká je pre ňu dôležitá.
Keď nastane chladná jeseň, trávia dlhé večery pri čaji v jej kuchyni, niekedy mlčia a len sa pozerajú do očí.
Je nám dobre aj v tichu, súhlasia.
Ľubomíra vždy snívala o Benátkach, čítala o nich a rozprávala Tomášovi, ktorý si predstavoval, ako plávajú v gondole po úzkych kanáloch.
Jedného dňa Tomáš prinesie domov kyticu červených ruží.
Toto je pre teba, Ľubomíra, vezmime sa, už dlhé roky to plánujem Súhlasíš?
Súhlasím, odpovie bez váhania a s radosťou.
Ich svadba je skromná, nie preto, že nechtú rozruch, ale preto, že nemajú kam sa ponáhľať. Žijú pomaly a pokojne, šťastní, že našli jeden druhého. Jediným smútkom je, že po rokoch nevedia mať vlastné dieťa.
Nenechajú sa sklamať a nekritizujú osud. Adoptujú čierneho kocúra, nazvú ho Baran, kúpia si chatu. Ich život plynie medzi prácou, chatou, večernými knihami a rozhovormi pri čaji, pričom Baran preháňa a mrmlá. Na chate Tomáš robí hniezdka pre vtáky, Ľubomíra pletie ponožky a stará sa o kvetinové záhony. Susedia ich občas šuškajú:
Žijú nudno, stále to isté.
Ale oni sa nenudia. Tomáš každé ráno varí kávu v starom džezve, naleje ju do pekných šálok, Ľubomíra drobí chlieb pre sýkorky za oknom. V lete trávia viac času na chate, zasadí kvety, v zime sa vracajú, počúvajú praskanie ohňa v kamini. Hovoria málo, lebo slová nie sú potrebné.
Roky plynú a obaja starnú. Nepospiechuju v láske, pretože milujú už od začiatku. Keď nastáva dôchodok, čoraz viac času trávia na chate. Baví ich ticho, dom pri lese, spev vtákov a v lete huby. Susedia ich rešpektujú a rešpektujú ich pokojný život.
Jedného dňa Tomáš prinesie domov krásnu fľašu červeného vína a čerstvé ovocie. Ľubomíra je prekvapená, pretože zvyčajne nepite. Vytiahne dva poháre z vitríny, otrieť ich kuchynskou utierkou, ktorou vždy suší riad, keď Ľubomíra umýva. Usadí ju pri stole a naleje víno.
Zdvihne pohár a usmeje sa:
Na nás?
Nie, odpovie Tomáš a vytiahne z vrecka dve letenky na let, na Benátky.
Ľubomíra zastane. Celý život o tom snívala, ale vždy to odkladala: práca, chata, chorý kocúr.
Ale sme starí, poznamená.
Nie starí, ale zrelí, preto ideme
Tomáš a Ľubomíra odlietajú. Užite si úzke kanály, plávajú v gondole pod mostmi, smejú sa ako tínedžeri. Prechádzajú sa: ona má slamený klobúk, on fotoaparát v ruke. Jedného večera, keď slnko klesá nad lagúnou, Tomáš znovu vyzná:
Ako som šťastný s tebou, Ľubomíra, milujem ťa
Ďakujem ti za ten deň, keď si ma požiadal, vedela som, aké ťažké to pre teba bolo a ďakujem, že si splnil moje sny. Nič viac nepotrebujem, len aby sme boli spolu.
Obaja sa zasmejú, pretože to bolo ich spoločné prianie. Až do konca žijú pomaly, spokojne a v láske.
