„Mama, úplne si stratila rozum!“ – Hlas Jozefa sa triasol od rozhorčenia. „Ako si mohla tej potvore uveriť?“
„Nehovor tak o Zorke!“ – prudko ho prerušila Alžbeta Hrušková. „Je pre mňa ako rodná dcéra!“
„Rodná dcéra?“ – Jozef sa nervózne zakrútil. „Mama, okradla ťa! Vzala ti všetky úspory!“
„Nič mi nezobrala! Peniaze som jej dala dobrovoľne!“ – Alžbeta udrela päsťou do stola. „A do tvojich financií ti nič nie je!“
„Moje peniaze, mami! To je dedičstvo po babke! Tvoj dôchodok a moja pomoc! A ona to všetko vzala a zmizla!“
Alžbeta sa odvrátila k oknu. Vonku pršalo, kvapky stekali po skle ako slzy. Ale ona neplačala. Slzy jej došli včera, keď si uvedomila, že Zorka ju podvedla.
„Neodišla,“ – povedala potichu. „Odjela k sestre do Košíc. Vrátí sa o mesiac.“
„Mama, preber sa! Aká sestra? Ty vieš, že ona nemá nikoho! Je sirota!“
„Možno sa našla sestra. Možno…“
Jozef pristúpil k matke a chytil ju za ramená.
„Mama, pozri na mňa. Zorka Nováková je podvodníčka. Schválne sa s tebou spriatelila, aby ťa oklamala. Takých ako ty už nachytala desiatky.“
„Ako to vieš?“
„Najal som súkromného detektíva. Pozri.“
Vytiahol z tašky fascikl s dokumentmi a fotkami.
„Zorka Nováková, osemdesiatosem rokov. Trestný register za podvody. Špecializuje sa na osamelé staršie ženy. Tu sú fotky s jej obeťami.“
Alžbete sa triasli ruky, keď si prezerala fotky. Na každej Zorka s inou ženou – všetky v jej veku, všetky sa usmievali, všetky vyzerali šťastne.
„To nemôže byť pravda…“ – zašepkala.
„Mama, vzala ti dvadsať tisíc eur. Tvrdila, že jej dcéra je chorá a potrebuje operáciu. Ale ona nemá deti!“
Alžbeta klesla na stoličku. Ruky sa jej triasli, pred očami sa jej všetko zamotalo.
„Ale… my sme sa celý rok priatelili… Nosila mi nákupy, vozila ma k lekárovi…“
„Pripravovala si pôdu, mami. Získavala tvoju dôveru. A potom ti zasadila ránu, keď si to najmenej čakala.“
Spomenula si, ako sa stretli. V čakárni u kardiologičky. Zorka sa k nej pritiahla, začali sa rozprávať. Tvrdila, že je tiež sama – muž zomrel, dcéra bydlí ďaleko. Presne ako ona.
Potom nečakané stretnutia v obchode, v lekárni. Vždy milá, vždy pripravená pomôcť. Postupne sa z nich stali kamarátky. Zorka chodievala na návštevy, pili čaj, rozprávali sa o živote.
„Pamätáš, ako som ťa varoval?“ – pokračoval Jozef. „Hovoril som ti, aby si bola opatrná s novými známosťami?“
„Pamätám,“ – prikývla. „Ale ty vždy každého podozrievaš. Myslíš si, že všetci ľudia sú zlí.“
„Nie všetci, mami. Ale veľa z nich. Hlavne tí, čo sa príliš rýchlo stanú najlepšími priateľmi.“
Alžbeta zatvorila oči. Pamätala si ten deň, keď Zorka prišla k nej uplakaná. Hovorila, že jej dcéra Silvia ochorela, že potrebuje operáciu, že nemá peniaze.
„Betka, neviem, na koho sa obrátiť,“ – plačala. „Ty si jediná, komu môžem dôverovať.“
A Alžbeta jej dala všetky úspory. Bez rozmýšľania. Ako by mohla odmietnuť pomoc priateľke v núdzi?
„Mami, prečo si mi nepovedala?“ – spýtal sa Jozef. „Zastavil by som ťa.“
„Pretože som vedela, že budeš proti. Ty ju od začiatku nemáš rád.“
„Cítil som, že je falošná. Príliš sa smiala, príliš chválila. Skutoční priatelia sa tak nesprávajú.“
Alžbeta vstala a pristúpila k polici. Stála tam fotka v ráme – ona a Zorka pri fontáne. Obidve sa usmievali, objímaly sa. Chytila rám a hodila ho o zem. Sklo sa rozbilo na kusy.
„Mama!“ – zhrozil sa Jozef.
„Hlúpa!“ – zakričala Alžbeta. „Stará naivka! Ako som mohla byť taká slepá?!“
Začala plakať. Jozef ju objal.
„Neobviňuj sa. Ona je profesionálka. Vie, ako oklamať ľudí.“
„Ale prečo práve ja? Prečo si vybrala mňa?“
„Pretože si dobrá. Pretože dôveruješ. Pretože si osamelá.“
Alžbeta sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí.
„Podám trestné oznámenie.“
„Už je neskoro, mami. Ona je preč. Polícia ju nenájde.“
„Nájdú. Určite nájdú.“
Jozef pokrútil hlavou.
„Aj keby, peniaze už nedostaneš späť. Ona ich dávno minula.“
„Aspoň iné staré ženy na ňu nenalietnu.“
Alžbeta si utrela slzy a narovnala sa. V očiach jej bolo vidieť odhodlanie.
„Zajtra idem na políciu. Podám oznámenie.“
„Dobre, mami. Pôjdem s tebou.“
„Nie. Zvládnem to sama.“
Jozef schoval dokumenty do tašky.
„Mami, prečo si mi volala až teraz? Znepokojoval som sa!“
„Hanbilo sa mi. Vedela som, že ma budeš kričiť.“
„Nekričím. Bojím sa o teba.“
„Viem. Prepáč mi, Jožko.“
Syn ju pobozkal na čelo.
„Môžeš sa ku mne presťahovať? Nechcem ťa nechať samu.“
„Nie,“ – rozhodne povedala. „Som zvyknutá na svoj priestor.“
„Ale po takomto údere…“
„Práve preto musím zostať. Ak teraz ujdem, nikdy si to neodpustím.“
Chcel namietať, ale pochopil, že má pravdu. Vždy bola silnou ženou, vždy si poradila sama.
„Dobre. Ale budem chodiť častejšie.“
„Raz za týždeň stačí.“
„Mami…“
„Jožko, ja to zvládnem. Skutočne.“
Keď odišiel, zostala sama. Pozbierala sklom rozbitej fotky, roztrhala ju a vyhodTelefón sa rozozvonil znova – neznáme číslo, ale tentoraz ho ignorovala, lebo vedela, že sa na minulosť nedá vrátiť, a že niektoré dvere treba zavrieť navždy.
