Krásna a slobodomilvá Zuzanka sa zamilovala, a to do takého šarméra ako je Dávid, že sa jej až srdce zastavilo. Pracovala v kozmetickom salóne, keď on prišiel na strihanie a sadol si k nej do kresla.
“Prosím vás, trochu kratšie,” povedal zdvorilo, pozrel jej do očí a medzi nimi prebleskla iskra – taká silná, že až zamrazilo.
“To je ale fešák, a tie oči… horiace,” preletelo Zuzke hlavou.
“Ou, taká kráska tu pracuje, a ja som sem nikdy neprišiel. Náhoda? Šťastie. Len či je voľná… Také dievčatá nezostávajú single,” dumal Dávid, kým mu Zuzka tvarila účes.
Rýchlo dokončila strihanie, no hneď toho ľutovala.
“Mohla som sa pri ňom zdržať dlhšie. No čo, je to len klient.”
Ale Dávid nechcel nechať takú krásu len tak. Večer sa rozhodol, že ju počká. Po odchode z salónu pozoroval otváracie hodiny a spokojne odišiel do práce – končil skôr.
Keď Zuzka vyšla, hneď ho videla s kyticou kvetov. Priblížil sa s úsmevom.
“Ahoj, to je pre teba,” podal jej kvety.
“Pre mňa? Za čo?” prekvapilo ju.
“Za účes, páčilo sa mi,” zasmial sa a ona tiež. “Si voľná? Poďme na kávu?”
“Možno áno,” súhlasila, no v duchu si pomyslela: “Vážne je taký šarmér single? To nemôže byť.”
V kaviarni sa rozprávali uvoľnene, Dávid bol výborný rozprávač. Rozosmieval ju, až zabudla na všetko. Od toho večera sa začali stretávať. Čakala, kedy ju opustí, no ich vzťah pretrvával – a on bol láskavý a starostlivý.
Čas plynul. Začali rozprávať o spoločnom bývaní a svadbe. Zuzka však vedela, že problémy kvôli Dávidovmu vzhľadu neujde. Kdekoľvek prišli, ženy na neho pozerali – a o tie najkrajšie bol vždy záujem. Kvôli tomu aj odmietala vydať sa zaňho.
“Zuzienka,” tak ju volal, “čo si to zase vymýšľaš? Aké bláznivé predstavy,” pýtal sa uprimne.
“Neviem… Nemôžem sa za teba vydať, lebo si… príliš krásny. Krásnym mužom sa nedá veriť. Vidím, ako sa na teba ženy pozerajú,” priznala otvorene.
“Zuzka, čo mám robiť? Mám sa skazit?”
Pozerala naňho a vedela, že ho miluje neskutočne – celým srdcom. Milovala jeho tmavé, horiace oči, teplý pohľad spod hustých rias a dokonalé rysy. Dávid bol verný a miloval len ju… a počítače.
No nakoniec kapitulovala a vydala sa zaňho.
“Zuzienka, moja láska, si pre mňa najkrajšia na svete,” objímal ju a stále opakoval. “Krajšiu ženu nepoznám.” Rozpútal sa od jeho slov, hoci vedela, že je pekná a muži sa za ňou otáčajú. Pre ňu však existoval len jej manžel. A videla, ako iné ženy na neho pokukujú.
Do salónu prišla nová kolegyňa, Monika – krásna, upovídaná a prívetivá. Netrvalo dlho a Monika uvidela Dávida, ktorý o prestávke prišiel za ženou. Spolu odišli na obed do blízkej kaviarničky.
“Bože, aký šarmér!” vykríkla Monika, keď cez okno videla, ako Dávid vystúpil z auta a išiel Zuzke naproti. Zobral ju za ruku a odišli. Niekedy za ňou chodieval na prestávku.
“Kto to bol?” spýtala sa prekvapene kolegyne.
“Jej manžel,” odpovedala.
“Manžel?! To nie je možné!” Monika bola v šoku.
Nikto netušil, no odvtedy stratila pokoj. Chcela si ho získať – bola lovkyňa a nič ju nezastaví. Začala sa Zuzky pýtať na manžela a dokonca ju provokovala.
“Zuzka, nebojíš sa, že ti manžela ukradnú? Mať takého fešáka je nebezpečné.”
“Nebojím,” odpovedala, no vnútri ju už hryzol červík.
Monika ju neustále dráždila a každý deň priniesla novú poznámku.
“Zuzička, máte s Dávidom všetko v poriadku? Ešte ti ho neodfúkli?”
“Všetko je fajn,” odsekla Zuzka a dala jej pohľad, po ktorom Monike spadla čeľusť. “Neverila by si, ale môjmu mužovi stačím ja.”
Monika pochopila, že prekročila hranicu.
“Zuzka, nehnevaj sa. Zle si ma pochopila. Nechcem tvojho manžela,” ospravedlňovala sa.
No Zuzku tie otázky znepokojovali. Monika sa zaujímala o Dávida až príliš. V duchu sa rozčuľovala:
“Prečo sú ľudia, čo strkajú nos do cudzích vzťahov? My žijeme svoj život a nezaujímajú nás klebety.”
Ale Monika nedala pokoj.
“Zuzka, ospravedlň ma, ale krásni muži sú nebezpeční.”
“Monika, to hovoríš zo skúseností? Ublížil ti niekto?” spýtala sa Zuzka.
“Bolo. Milovala som jedného, krásny ako boh, ale pokazený. Ženy sa na neho vrhali a on neodmietal. Potom sa čudoval, prečo som odišla.”
“No nie všetci sú takí,” bránila ho Zuzka. “Nie každý je sukničkár.”
Keď raz Zuzka odbehla do obchodu, Dávid prišiel bez volania – myslel si, že je v salóne. Nestretol ju, odišiel. Zavolal jej a zistil, že nakupuje.
“Mal som pocit, že pôjdeme na obed.”
“Ó, Dávid, prečo si nezavolal? Ráno sme sa nedohodli, a ja potrebovala nakúpiť. No dobre, som už pri pokladni.”
Keď sa vrátila, Monika povedala:
“Tvoj fešák tu bol bez teba. A musím povedať… je to výnimočný muž,” povzdychla si.
“Viem, volal mi. Pýtal sa na niečo?” spýtala sa zámerne.
“Nie, len sa tu zdržal.” Zuzka videla, že Dávid na Moniku zapôsobil. Do konca dňa sa pýtala na neho a Zuzka musela odrážať otázky.
Večer pri večeri sa smiali a Zuzka sa spý
