Naďa, ako už žena s bohatými životnými skúsenosťami, bola presvedčená, že v živote nič nepríde náhodou. Každé stretnutie, každé zoznámenie bolo predurčené osudom.
“Čo už o náhodách vravia, je to nezmysel,” hovorila s istotou. “Niekto si myslí, že osud sa dá oklamať, ale nikomu sa to zatiaľ nepodarilo. Každý má svoju kostku v skrini. Schovanú hlboko, o ktorej by nikto nemal vedieť,” premýšľala Naďa. “Aj ja ju mám, to sa rozumie. Ale nechcem, aby o nej niekto vedel.”
Pozerala sa z okna na kvitnúcu divú jabloň a spomínala na podobný jarabný máj. Vôňa šeříku sa linula vzduchom, keď sa ona a Zuzka vraciali zo školy. Chodili do desiateho ročníka, vtedy posledného, a pripravovali sa na maturity. Od detstva boli nerozlučné, bývali vedľa seba, chodili do tej istej triedy. Koľko tajomstiev medzi sebou mali! Zuzka bola tichšia a nežnejšia, jej líca červenali ako mak, bola plachá, možno preto jej tvár pripomínala červené jablko. Naďa – rýchla a odvážna, vždy stála za svojou kamarátkou.
“Zuzka, no čo, nemôžeš sa aspoň raz ozvať? Daj mu odvtedy, nech ťa prestane škriabať! Netráp sa, raz ho knižkou po hlave, a bude pokoj,” radila jej Naďa.
Zuzka mala dlhý vrkoč, a ten František, čo sedel za ňou, ho potichu priviazal k stoličke. Keď vstala, zrazu spadla naspäť a trieda sa smiala. Nikto netušil, že ten chlapec bol do nej tajne zamilovaný – takto to dával najavo. Zuzke sa však nepáčil, bol príliš uličnický a drobný.
“Naďa, nemôžem ho udrieť, je mi ho ľúto,” odpovedala.
“No veď to budeš mať ty, keď sa nebrániš,” povzdychla si Naďa.
“Nevenuj mu pozornosť,” utíšila ju Zuzka.
Po škole obe nastúpili na učilište, rozhodli sa stať sa obchodnými referentkami. Spolu študovali, ich priateľstvo len rástlo, aj keď Zuzka sa postupne stávala odvážnejšou. Naďa chodila s Jožkom z inej skupiny, behala na rande, zatiaľ čo Zuzka trávila večery doma.
“Zuzka, predstavím ťa Jožkovmu kamarátovi. Je fajn, len trochu šašo,” smiala sa Naďa. “Pôjdeme spolu von, spýtal sa, či nemám kamarátku.”
“Nie, Naďa, nechcem také zoznámenia. Vieš, že čakám na pravú lásku.”
“Tak si počkáš naveky. Zajtra ideme do kina, poď s nami,” ponúkala.
Zuzka nechcela byť na obtiaž, nezniesala byť tretím koliesom. Verila, že osud jej niekde pripravil toho pravého, len ešte nenastal čas.
Raz si všimla, že Naďa je smutná:
“Čo sa stalo?”
“Jožko ma poslal do kelu. Prišli sme spolu do kina, a on uvidí nejaké dievčatá, hneď za nimi. Ja stála ako chudobná príbuzná. A po filme som mu dala čo proto.”
“A čo povedal?”
“Poslal ma do lesa. Povedal, že ma má dosť. Tak som ho poslala ešte ďalej – do vesmíru. Naša láska skončila.”
Jožko sa už neozval. Naďa bola chvíľu smutná, ale čoskoro zabudla. Blížil sa koniec školy, keď sa raz rozhodli prejsť sa parkom. Bola raná jar, teplo. Kráčali, smiali sa, Zuzka niesla knihu. V tom okamihu okolo nich prešiel chlapec, zrazil ju, kniha spadla.
“Prepáčte, nechcel som,” vyhrkol, ale keď uvidel ich úsmevy, aj on sa zasmial. “Tu máte. Úprimne, nebolo to úmyselné.”
“No dobre, prepáčame,” povedala Naďa. Zuzka mlčala.
Bol vysoký, pekný, s modrými očami a vlnitými vlasmi. Ich pohľady sa stretli a obaja cítili, že medzi nimi niečo iskrilo.
“To sa mi ešte nestalo,” premiklo Zuzke hlavou.
“Janko. Ale hovorte mi Jano,” predstavil sa.
“Naďa,” podala mu ruku, “a toto je Zuzka.”
“Veľmi pekne,” usmial sa. “Kam smerujete?”
“Len sa prechádzame,” odpovedala Naďa.
Jano sa jej páčil. Už si v duchu povedala, že ho nenechá ujsť. Ale videla, ako Zuzka na neho pozerá, líca jej horia ako mak.
“No, Zuzke sa tiež páči,” pomyslela si. “Ale s ňou si poradím. Je príliš mäkká.”
Janovi sa zapáčila Zuzka. Aj keď mlčala, zatiaľ čo Naďa stále hovorila, neprestal sa na ňu dívať.
“Taká jemná a tichá. Presne také mám rád,” premýšľal.
“Ja tiež nemám kam ponáhľať, môžem ísť s vami?” spýtal sa, stále hľadel na Zuzku. Konečne sa usmiala a prikývla.
Naďa hneď skočila do reči:
“Samozrejme! Bude väčšia zábava. A kde študuješ alebo pracuješ?”
“Už rok učím fyziku na základnej škole.”
“Chápem. Mne by učenie nešlo, deti sú hlučné a neposlušné.”
Naďa neprestávala hovoriť, Zuzka mlčala, Jano sa sústredil na ňu.
“Zuzka, prečo stále mlčíš?” spýtal sa.
“Počúvam,” usmiala sa a líca jej zardeli.
Naďa nič neprehliadla. Vedela, že sa im páčia. Prešli sa, Jano ich odprevadil domov a so smiechom povedal:
“Dobre, že bývate blízko. Dovidenia zajtra. Dohodli sme sa na kino, však?” mrkol na Zuzku a odišiel. Obidve boli unesené.
“Nie je zlý,” poznamenala si Naďa. “Ako sa ti páči? Seriózny, už pracuje.”
“Je fajn,” odpovedala Zuzka a zmizla v dome.
Naďa dlho nemohla zaspať, stále myslela na Jana.
“Nie je ako Jožko. Ten bol nestály. Jano je iný.”
Ani Zuzka nespala. Zrazu pochopila, že sa zamilovala – na prvý pohľad.
“To sa naozaj stáva? Jano sa mi veľmi páči. Ale Naďa ho určite
