Zo svojho životného skúsenostného vrcholu Zuzana pochopila a je o tom presvedčená, že v živote sa nič nedeje len tak. Každé stretnutie, každé zoznámenie je predurčené zhora.
“Čo už kto hovorí o náhodách alebo zhode okolností, nie je to tak,” hovorí presvedčivo. “Niekto si myslí, že osud sa dá zmeniť alebo oklamať, ale nikomu sa to ešte nepodarilo. Každý človek má svoju kostku v skrini. Schovanú hlboko, aby o nej nikto nevedel,” rozpráva sa sama so sebou. “Aj ja ju mám, to nepopieram. Ale nechcem, aby sa o nej niekto dozvedel.”
Pozerajúc sa z okna na kvitnúcu divú jabloničku, spomenula si na podobný jarabý máj. Šeřík voňal, keď sa Zuzka s Vierou vracali domov z gymnázia, chodili do tretieho ročníka. Vtedy to bol posledný ročník, dievčatá sa pripravovali na maturitu. Od detstva boli nerozlučné, bývali vedľa seba, chodili do tej istej triedy. Koľko tajomstiev medzi sebou uchovali. Viera bola skromnejšia a jemnejšia, jej líca vždy červanelí ako mak, bola hanblivá, možno práve preto jej tváre pripomínali zrelé jablká. Zuzka – šikovná a živá, vždy sa zastala za kamarátku v každej situácii.
“Verka, no veď nemôžeš len tak mlčať! Daj mu návratnú, ako sa patrí, potom ťa už nebudú otravovať,” učila kamarátku. “Raz-dva ho udri učebnicou po hlave, a už ti nebude viazať vrkoč ku stoličke.”
Viera mala dlhý vrkoč a ten chlapec, Tomáš, sedel za ňou a potichu ho priviazal k stoličke. Keď vstala, bezvládne spadla naspäť, a trieda sa smiala. Samozrejme, nikto netušil, že Tomáš bol do nej potajme zaľúbený – takto jej to dával najavo. Viera ho však nemala rada, bol príliš uličnický a malý.
“Zuzka, nemôžem ho udrieť učebnicou. Je mi ho ľúto, aj keď si to zaslúži,” odpovedala Viera.
“No a zbytočne! Nabudúce sa s ním vysporiadam ja,” sľúbila Zuzka.
“Nehaj ho, nevšímaj si ho,” skromne odpovedala kamarátka.
Po maturite nastúpili na obchodnú akadémiu, rozhodli sa stať sa obchodnými znalcami. Spolu študovali, ich priateľstvo len rástlo, aj keď Viera sa postupne stávala odvážnejšou. Zuzka chodila s Robom z inej skupiny, behala na rande, zatiaľ čo Viera trávila večery doma.
“Ver, predstavím ťa Robovmu kamarátovi. Je fajn, len trochu šašo, vždy má v zásobe vtip,” smiala sa Zuzka. “Mohli by sme chodiť všetci spolu. Juraj sa dokonca pýtal, či nemám nejakú kamarátku.”
“Nie, Zuzka, také zoznámenia nechcem. Vieš, že chcem skutočnú lásku – raz a navždy.”
“No a tak si doma posedíš, kým ti sem príde princ. Poď zajtra s nami do kina,” ponúkala sa kamarátka.
Viere sa nechcelo Zuzke prikázať, vždy je to nepríjemné, keď je niekto tretí naviac. A zoznamovať sa nechcela – verila, že osud ju niekde čaká, len ešte nenastal ten správny čas.
Raz si Viera všimla, že Zuzka je nejaká smutná:
“Je niečo zle? Vyzeráš skleslo.”
“S Robom sme sa pohádali do krvi. Prišli sme spolu do kina, a on zbadal nejaké dve dievčatá, pristúpil k nim a smial sa. A ja som tam stála ako chudobná príbuzná. Až po desiatich minútach si na mňa spomenul. Po filme som mu dala čo proto.”
“A on čo?” chcela vedieť kamarátka.
“Čo by? Poslal ma do… lesa. A ešte povedal, že som mu lezie
