Nepohodlná manželka

Nepohodlná manželka

Zuzana sa preberá na rozhraní bolesti a zvukov, akoby vystupovala na svetlo z hlbokého studňového dna.

Pani Zuzana Kubíková, už ste pri vedomí. Vidíme to na monitore. Skúste otvoriť oči, znie neznámy hlas, tlmený a vzdialený.

Zuzana by rada poslúchla, no viečka má ťažké ako olovo. Telo ju neposlúcha, cudzí predmet, ktorý však pichá a bolí v každom kúsku. Bolesť je tupá, obklopuje celé jej svalstvo. V ušiach škrekotavý, jemný piskot.

Zacíti nemocničný pach ostrý, dezinfekcia a niečo trpko-liekovité, nezameniteľné.

Tak, dýchate už sama, hlas už je bližšie. To je dobre.

S námahou sa jej podarí žmurknúť, a predsa otvorí oči. Svetlo jej bodne do zraku, opäť žmúri. Všetko je rozmazané biely strop, steny, hadička vedie k jej ruke.

Skláňa sa nad ňou tvár staršieho muža s hlbokými vráskami a prísnymi očami pod hustým sozrejmivenými obočiami. Na hlave má čepiec, cez bradu stiahnuté rúško.

Kde som…? vyjde jej sotva počuteľne, hlas slabý ako šuchot lístia.

Ste na JIS-ke, pokojne odpovie muž, priklepkáva niečo na prístroji vedľa postele. Nemocnica akademika Ľudovíta Dérera.

Nehoda… zašepká. Bola to nehoda…

Výjav jej preblikne a zhasne: prudké slnko, cesta… Šoférovala… ale kam?

Áno, bola to nehoda. Pamätáte si to?

Išla som na ambulanciu na kontrolu. S Jánom sme chceli skúsiť umelé oplodnenie. S deťmi nám to nevychádzalo…

Správne, prikývne lekár. Som váš ošetrujúci, doktor Vladimír Gregor. Dostali ste sa do ťažkej dopravnej nehody.

Spomienky sa vracajú, s nimi aj strach.

Manžel… vie o tom? Je v poriadku?

Vie, tón Vladimíra Gregora je ešte suchší. Nič sa mu nestalo. V aute s vami nebol.

Zuzana sa zamračí naozaj, Ján mal prísť neskôr z práce. Šoférovala sama.

Ako dlho som tu?

Lekár odvráti na moment zrak, potom si hlasno povzdychne. Vŕzganie prístrojov znie o to dunivejšie.

Musím vás upozorniť: šokuje vás to, čo poviem.

Hovorte, šepne Zuzana.

Ste po nehode dlho v bezvedomí.

Ako dlho? Týždeň? Dva?

Bola ste v kóme tri roky.

V tej sekunde sa jej svet zrúti späť do priepasti.

Nie… to nie je možné. Musíte sa mýliť…

Tri roky, stroho povie doktor Gregor. Ťažké poranenie hlavy, zlomeniny. Zachránili sme vás len-tak-tak. Už sme strácali nádej.

Tri roky.

Zuzana pozrie na vlastnú ruku na nemocničnej prikrývke. Tenká a bledá, ale jej. Živá.

Mali ste šťastie, hlas lekára zjemnie. Potrebovali sme veľa vašej vzácnej krvnej skupiny, no nebola v zásobe.

Na sekundu zaváha:

Vašou záchranou bol manžel. Mal rovnakú skupinu, daroval vám krv, viac, než je bežné. Doslova vám ju daroval znova.

Jeho slová sa v Zuzaninej mysli rozplývajú ako ťažká hmla. Ján… darca… zachránil ju…

Niečo vnútri je však chladné pamätá si svoju krvnú skupinu a tuší, že manžel má inú.

Nemá síl sa hádať. Znovu sa nechá zatiahnuť do mdloby.

Keď sa zobudí neskôr, je v izbe ticho. Piskot prístrojov už vníma len ako kulisu. Pri posteli niekto stojí.

Pozná tú vôňu kolínska, trochu horká. Je to jej Janko.

Postaví sa k posteli. Známy výrazný profil, uhladené tmavé vlasy no v očiach je niečo iné.

Tvár, vždy plná sebazaprenia, je teraz tvrdá, až krutá. Už nie je jej mužom.

Po pôvabne tichu sa mihne sestrička zaguľatená žena, okolo päťdesiatky, láskavé, unavené oči: Katarína.

Ján sa nakloní veľmi blízko, jeho dych ľadový.

Zlato… hovorí ticho, takmer šepká. Som rád, že ťa vidím.

Usmeje sa krivo.

Kým si tu tri roky oddychovala, podarilo sa mi prevziať celé dedičstvo.

Zuzana nerozumie.

Aké dedičstvo?.. Čo…?

Papierovačky, Zuzka, uškrnie sa. Spomínaš? Pred odchodom do nemocnice si všetko podpísala. Plnú moc na všetko možné.

Ale… ja… ja…

Ďakujem, že si to podpísala, zasyčí ironicky. Netušil som, že tvoja dôverčivosť mi väčšmi vynesie.

Záblik spomienky: urgent, Ján pri jej posteli.

Zuzka, podpíš, bol vtedy nevtieravý, nežný. Súhlas s operáciou.

Ruka jej sa triasla, podpisovala, ani nečítala.

Bolo to dedičstvo tvojho otca, Ján vidí jej zmätený pohľad. Andrej Kubík ti zveril logistickú firmu. Drobnosť, podľa teba. Ja som z nej spravil veľký kšeft. A teraz je moja, celá.

Zuzanu zamrazí viac než zranenie. Toto nie je ten Ján, za ktorého sa vydávala.

Nemohol si…

Mohol, podotkne lenivo. Aj som.

Narovná si manžety, kývne na sestričku:

Dohliadnite na pani, Katarína.

Zuzana zavrie oči, predstiera, že spí. Nedokáže naňho pozrieť. Slzy sa jej kotúľajú po tvári.

Jánove kroky sa vzďaľujú hlučným klopkaním topánok o dlažbu.

Teplá ruka jej utiera líca.

Ticho, dievčatko, nemárni sily, šepne sestra. Nestojí za tvoje slzy.

Ďakujem, zašeptá Zuzana, už takmer plače, hoci nevydá zvuk.

Neskôr, keď jej mení obväz, sa sestra nakloní:

Drž sa. Dokázala si prežiť to najhoršie, zvládneš toto. A muž… nie si prvá ani posledná, komu takto zavaril. Hlavne sa zotav, časom bude lepšie.

Tieto slová obyčajnej ženy jej prinesú prúžok nádeje do tmy.

Zuzana nesmelo zavolá:

Katarína…

Áno?

Doktor spomínal… že môj muž mi daroval krv.

Sestrina tvár na moment stvrdne.

Kto toto hovoril?

Vladimír Gregor.

Sestra zavrtí hlavou:

Počúvaj dobre, prejde tichým hlasom. Ján nedal nič. Ani nevie, akú má skupinu. V ten deň som mala službu. Tri razy som sa ho pýtala, odbil ma.

Ale doktor…

Asi sa pomýlil, alebo mu to niekto vsugeroval. Ján rád hrá hrdinu. Veľmi rád.

Tak odkiaľ bola krv…?

Z banky, anonymný darca, rázne povie Katarína. V poslednej chvíli ju dovliekli. Mala si šťastie.

Jemne ju pohladí po pleci:

Tvojmu mužovi nič nevdiačiš. Vôbec nič.

Zuzana pomaly prikývne. Všetko bola lož aj jeho “hrdinstvo”.

V noci, keď zvuky prístrojov pôsobia zvlášť ostro, leží s otvorenými očami a premýšľa, ako mohla tak strašne splietať vo vlastnom manželovi. Ako sa z Jána stal tento ľadový, vypočítavý človek?

V hlave jej zasvieti spomienka na prvé stretnutie.

Štyri roky dozadu celá večnosť.

Bežala po eskalátore v bratislavskom metre. Lejak, blato, špička dňa. Nestihne pohovor práca v prekladateľskej agentúre. Uprostred ruchu sa jej zlomí opätok.

Paráda… zasyčí, len tak-tak sa drží zábradlia.

Topánka visí na nohe, druhá v ruke, zničený účes, mokrý dáždnik. Pripadá si ako hlupaňa.

Zdá sa, Popoluška dnes nestratila črievičku, ale trpezlivosť, vedľa ňu doľahne mierne ironický hlas.

Zdvihne zrak stojí tam muž v dokonale tmavom kabáte, voňajúci peniazmi a sebavedomím. Nie krásavec, ale akýsi nezameniteľný.

Popoluška asi vypukne plačom, prizná Zuzana. Mám pohovor o pätnásť minút. Takto…

Obzrie si ju nie s nepochopením, skôr so záujmom.

Nevezmú vás, skonštatuje sucho.

Skvelé povzbudenie, podpichne Zuzana.

Som len praktický, podá jej ruku. Ján.

Zuzana, povie stroho.

Poďte, Zuzana. Na metre nemáte čo robiť.

Ako prosím?

Odveziem vás, cestou vyriešime topánky.

Nemôžem… Veď vás nepoznám…

Teraz už áno, usmeje sa. Berte to ako investíciu do budúcnosti. Ste prekladateľka?

Áno, ale…

Žiadne ale. Minúta na najlepšie rozhodnutie vo vašom živote.

Ján je nevšedne cieľavedomý. Odvezie ju, rýchlo kúpi nové lodičky.

To stálo majland… zašepká Zuzana.

Myslím, že zato stojí budúca práca, usmeje sa.

Dostane miesto. Ten večer jej Ján sám zavolá:

Ako lodičky? Priniesli šťastie?

Odkiaľ viete číslo?

Zuzana, viem všetko, zasmeje sa. Večera?

Odpovie “áno”.

Z jednej večere je séria schôdzok. Ján ju zahŕňa starostlivosťou, o akej sa jej nesnívalo kvety, večere, víkendy plné prekvapení.

Zuzana uverí. Mladšia sestra Mirka to sleduje spoza rohu pripravuje sa, že láska býva aj slepá.

Stretnutie s Jánovými rodičmi.

Otec Michal, zaskočený, tichý starý typ. Pozerá na ňu priamo, ťažko.

Prekladateľka, poznamená pri večeri. Neseriózne povolanie. Žena má rodiť deti.

Oci, pracujeme na tom, zaškrípe Ján.

My sme o tom nepracovali, žili sme, zafrlečí starý pán.

Mama Eva, tichá, inteligencia sama usmieva sa.

Takmer ste kolegyňa, povie so smiechom. Celý život som učila slovenský jazyk.

Ste učiteľka? prekvapí Zuzanu. Ján sa tým nechválil.

Čo by hovoril, zamrmle otec. Za almužnu…

Nie je pravda, jemne sa ohradí Eva. Svoju prácu som milovala.

Usmeje sa na Zuzanu:

Vidím v vás spriaznenú dušu. Máte bystrý pohľad. Milujete jazyk a slovo.

Veľmi, prizná Zuzana, cítiac, ako napätie odchádza.

Celý večer si s budúcou svokrou rozumejú. Svoja. Svokor zostane chladný.

Výplň, počuje, keď vychádza z kuchyne. Pôvabná hračka. Na posao sa nehodí.

Ján si vyžiada jej výpoveď.

Zuzanka, si stvorená na iné, bozkáva jej ruky. Dom budeš mať ako vzorový. Si príliš bystrá, aby si sa prehrabávala zmluvami. Staraj sa o umenie, charitu, čokoľvek.

Ale práca mi dáva zmysel…

Zvykneš si na nový zmysel.

Zuzana uverí, prestane pracovať. Stáva sa dokonalou pani domu, žiari na prijímaniach, usporadúva dokonalé večierky.

Potom túžia po dieťati.

Rok skúšajú. Potom ďalší. Verdikt je jasný: neplodnosť.

Je to kvôli mne, plače.

Hlúposť, Ján ju objíme, už rutinne. Peniaze nie sú problém. Skúsime IVF, najlepšiu kliniku. Musíme mať dediča.

Priveľmi túži po dieťati, nevníma chlad v Jánových očiach, jeho časté výjazdy, rastúcu podráždenosť.

V tom čase Zuzanin otec Andrej ťažko ochorie.

S Mirou sa striedajú pri ňom nikto iný nie je. Mama odišla pred rokmi, obyčajná chrípka prešla až k obojstrannej pneumónii.

Andrej Kubík prešiel cestu od fabrického inžiniera po sebestačného podnikateľa. Nemal miliony, ale slobodu.

Zomrel tri dni pred päťdesiatkou.

Pohreb ako v sne. Ján je pozorný, vľúdny, no hovorí stále o jednom o dedičstve.

Zronená Zuzana tomu nevenuje pozornosť. Až teraz, po rokoch, chápe, aká bola naivná, keď oddala osud svoj do jeho rúk.

Dva dni po preložení z JIS-ky do štvorlôžkovej izby, kde je aspoň ruch života, príde za ňou sestra.

Namiesto devätnásťročnej študentky, ktorú si pamätala, je pred ňou dospelá, unavená žena.

Zuzi… Zuzka… Mira sa k nej pritúli, plače na pleci.

Ticho, už, šepká Zuzana, hladí ju po vlasoch. Čo sa stalo? Ty si veľmi zmenená…

Tri roky… Bála som sa o teba…

Nakoniec sa upokojí, posadí na kraj postele.

Mám zlé správy.

Ešte horšie?

Ján… tvoj muž…

Povedz, Mira.

Vyhodil ma, šepne so zúfalstvom. Z nášho domu. Z otcovho domu.

Zuzana stuhne.

Ako vyhodil… Veď je aj tvoj. Podľa závetu.

Ján tvrdí, že je už len jeho. Vraj si mu pred troma rokmi podpísala podiel. Doklady mal, vymenil zámky. Prišla som z fakulty, veci už v igelitke pred bránou.

Doklady. Opäť tie dokumenty.

A to nie je všetko, Mira podáva krčený obálku. Podal žiadosť o rozvod.

Zuzana ju vezme. Ruky sa jej trasú.

Čo tam je?

Obviňuje ťa, hlas Miri sa trasie odporom, z morálneho zlyhania a nevďačnosti. Po jeho “hrdinskom čine”. Všetkým tvrdil, že ti zachránil život.

Tak to je novinka, sucho skonštatuje Zuzana. A ty, kde teraz bývaš?

Na intráku, povzdychne si Mira. U kamarátky na prístelke. Zuza, zobral nám všetko.

To ešte len uvidíme, odvetí Zuzana, cítia narastajúci vzdor. Musím sa len dať dokopy.

Mira si nie je istá, obáva sa, či to Zuza zvládne.

Čas v nemocnici plynie pomaly. Mladý organizmus sa bráni, sestry aj lekári sú čoraz optimistickejší.

Ján sa už neukáže. Všetko vybavuje cez lekára, vyhýba sa nutnosti znova sa s ňou stretnúť.

Zuzana pochopila: Ján už dávno čakal len na to, kedy pôjde na monitore rovná čiara.

Za dva týždne ju prepustia domov.

Pred bránou kliniky stojí s malou taškou. Tú jej preniesla potajme sestra Katarína. Vrátila nemocničné veci, nadýchla sa a vytočila číslo manžela.

Už si vonku, Jánov hlas je skoro veselý. Paráda.

Nemám peniaze. Moje karty…

Všetky zablokované, znie chladno. Chápeš, si bola tri roky preč.

Po chvíli dodá s mrázom v hlase:

Priprav sa na rozvod. Prepáč, čakať tri roky nemienim. Môj advokát sa ozve. Už mi nevolaj.

Hovor končí.

Zuzana si sadne na lavičku. Je máj. Tri roky života v nenávratne prešli.

O chvíľu príde Mira, donesie staré rifle a tričko.

Poď ku mne na intrák, navrhne.

Zuzana vzdychne po nemocnici sa cíti stratená, ako dieťa.

Izbička na internáte, dve postele, jeden stôl plný skíc a látek. Mira je študentka dizajnu.

Zuzana, bledá, slabá, sedí na posteli a pozerá von. Celý dávny život žiarivá manželka, dom, šaty, večierky sa zosype do kartónových kulís.

Musím si nájsť prácu, povie večer.

To nemôžeš, namieta Mira. Ledva chodíš.

Lekár dovolil pracovať. A musíme žiť. Viem tri cudzie jazyky.

Sadne k starému notebooku, otvorí web v angličtine. Prečíta pár viet rozumie.

Vidíš, uľaví si. Nič som nezabudla.

Otvorí textový editor, chce preložiť prvý odsek a nemôže.

Slová v hlave sú, rozumie. Ale nevie ich prehodiť do slovenčiny. Slová sa mýlia, rozplývajú sa, utekajú.

Čo to je… preľakne sa. Pokúsi sa prepnúť na francúzštinu rovnako. Rozumie, ale nevie to vyjadriť po slovensky.

Na druhý deň sa vráti na kliniku.

Doktor Gregor ju preskúma, zadá niekoľko testov.

Je to následok úrazu. Zasiahnuté jazykové centrum. Atypická afázia.

Som teda invalid? zašepká Zuzana.

Nie, odpovie rozhodne. Chce to čas, trpezlivosť, cvik. Zlepší sa to.

Ale ja čas nemám potrebujem peniaze, prácu hneď!

Hlavne pokoj, lekár je láskavý. Najprv sa zotavte.

Večer sa pýta Miry:

Ak nebudem môcť prekladať, čo viem robiť?

Veď si viedla celý dom, pripomenie sestra. Varenie, poriadok, útulno.

Skúsenosti ako gazdiná, povzdychne si Zuzana.

Na druhý deň ide do agentúry domácich služieb.

Referentka si ju premeria podozrievavo.

Aká prax?

Poriadok v dome, povie opatrne.

Domáca pani. To nie je profesia. Ešte niečo?

Zbadá jazvu na spánku pod vlasmi.

Toto máte od čoho?

Po nehode, ešte len prepustená z nemocnice.

Vyzeráte chorľavo. Potrebujeme výkonné sily. Ozveme sa.

Prosím… Zuzana zloží ruky. Vezmem čokoľvek. Variť, upratovať, aj strážiť deti.

Ženina neochota sa zjemní.

Mám jedno dočasné. Ale ťažké, vraví. Chirurg doktor Martin Procházka. Hľadá opatrovateľku k dcére. Dievčaťu je deväť.

Beriem.

Nekvapte sa. Už tri neskúsené ušli do dňa. Matka zahynula pred dvoma rokmi nehoda. Odvtedy doktor žije prácou, dieťa sa uzavrelo. Téměř nehovorí. Skúste ak to zvládnete.

Byt na brehu Dunaja je elegantný, honosný i chladný.

Martin Procházka je vysoký, vážny muž s unavenými, sivými očami. V tvári žiaľ.

Pani Zuzana Kubíková, povie bez otázky. Agentúra mi vás nahlásila.

Ukáže ku chodbe:

V izbe je Ema. Vaše miesto. Zo­známte sa, zariadte.

Hneď zmizne v pracovni.

Zuzana zaklope.

Ema?

Ticho. Otvorí dvere.

Dievča, drobné, s dvoma copmi, sedí na zemi s tabletom. Ani nezdvihne hlavu.

Zdravím, Ema. Som Zuzana, budem ti pomáhať s úlohami.

Nič. Dievčatko napne plecia, hľadí na displej.

Zuzana vzdychne. Bude to ťažšie, než čakala.

Prvé dni sú skúškou. Martin chodí zavčasu, vracia sa v noci. S Emou Zuzanina komunikácia viazne. Automaticky je, kúpe sa, spraví úlohy a mizne so svojím tabletom.

Zuzana, ktorá pozná bolesť straty i zradu, až fyzicky cíti Emino zronenie.

Tretí večer už nevydrží, vkradne sa dnu.

Dosť tabletu, Ema, povie jemne, no rozhodne.

Ema vrhne pohľad, opatrný, trochu zverinový.

Vieš, pokračuje Zuzana, akoby nič, rada som v detstve modelovala hlinu. Vidím, že máš niečo také na poličke.

Na poličke je škatuľa s plastelínou a hlinou. Zuzana si odlomí kus, sadne si na zem.

Urobíme zámok pre princeznú? S vežičkami.

Začne miesiť hlinu. Najprv jej to nejde, ale postupne sa pohyby vracajú. Slová sa jej pletú, ruky nie.

Ema zpoza ofiny sleduje.

Toto je zle, povie po chvíli tichým, čistým hlasom.

Zuzana stuhne.

Čo?

Veža. Princezná musí mať najvyššiu vežu.

Šikovne prilepí ďalší kus.

Ticho modelujú hodinu.

Neskôr Zuzana náhodou natrafí pod postelou na starý hrubý album.

Čo to je?

Nedotýkajte sa! Ema schmatne album. Je mamy.

Tvojej mamy? jemne sa spýta. Kreslila?

Ema prikývne a nehou prelistuje stranu.

Nie je to album fotiek. Strany plné náčrtov, lásky k deťom hračky, skladačky, zvieratká. Sú akoby živé.

Nádhera… vydýchne Zuzana.

Listujúc chápe, že sú to návrhy hry a pomôcky pre rozvoj. Na poslednej strane logo: kocka v zobáčiku vtáka, nápis Emina dielňa. Hračky pre iné deti.

Iné deti?

Mama chcela dielňu, Ema vzdychne. Pre Miška.

Kto je Miško?

Kamarát. Syn mamkinej kamarátky. Nerád rozpráva, mama vravela, takým treba iné hračky. Otec tvrdil, je to hlúposť.

Zuzana hladí Emu, prezerá kresby. Cíti, že to nie je nápad, ale poslanie.

Na druhý deň sa rozhodne: treba to skúsiť.

Večer čaká, kým Martin príde domov.

Ema spí? zvykovo sa pýta.

Áno. Chcem vám niečo ukázať.

Položí mu album.

Martinova ruka s pohárom zmrzne.

Kde ste toto zobrali?

Našli sme ho s Emou. Je to geniálne…

Odneste to, zavelí ľadovo. Hneď. Je to osobné.

To nie, zrazu je v Zuzaninej reči tvrdosť. Je to sen vašej ženy. Vašej dcéry.

O mojej žene nič neviete!

Možno, zvýši hlas Zuzana. Ale poznám vašu dcéru. Ožíva, keď vezme album.

V dverách sa zjaví Ema v pyžame.

Oci, prečo kričíš na tetu Zuzanu?

Martinova zúrivosť sa zmení na nešťastie.

Emka, choď spať…

Je to mamin album, Ema si ho objíme. My s tetou Zuzanou ideme vyrábať hračky.

V jej očiach je oheň, aký Martin nevidel.

Dlho sa Zuzane pozerá do očí a konečne neuhne pohľadom.

Robte, čo chcete, povie nakoniec unavene. Na peniaze zabudnite.

Zuzana nevzdáva.

Ten večer volá sestre:

Mirka, si dizajnér. Rozumieš sa do tohto?

Presne do čoho?

Máme s Emou plán, prídi.

Začali spolu.

V izbe pre opatrovateľku Mirka večer nosí notebook, grafický tablet. Za posledné eurá kúpia preglejku, farby, látky. Zuzana vkus, Mirkina zručnosť prvé prototypy.

Martin sa tvári, že nič nevidí.

No raz počuje, ako volá v pracovni:

Ahoj, Martina, tu Procházka. Opatrovateľka má zvláštny nápad… Hračky pre iné deti, ako chcela Lucia… Príď, ako psychologička, posúď to.

Na druhý deň príde návšteva žena cez štyridsať, múdra, s chlapcom. To je Miško.

Dobrý deň. Ja som Martina, známa pána Procházku. On hovoril, že tu čosi skúšate.

Toto je Miško, pohladká chlapca. Má autizmus.

Zuzana prikývne.

Podá mu drevenú skladačku. Miško, ktorý sa zvyčajne nezapája, zrazu stíchne. Pomaly natiahne ruku, vezme oblúk a zaradí ho správne.

Martina prekvapene zalapá po dychu.

On toto nikdy… nikdy neurobil…

Miško nepočuje, čo vraví, je ponorený do hry.

Zuzana… Martina sa na ňu díva s nadšením. Tieto hračky potrebujeme. Poviem všetkým rodičom.

Martina sa stáva hlavnou podporovateľkou. Privedie ďalšie mamičky. Stu­den­ti si objednávajú ďalšiu várku.

Mirka, asi registrujeme živnosť, usmeje sa Zuzana o týždeň.

Super, vzrušene žiaria sestre oči.

V ten večer sa Martin vráti domov a nájde zvláštnu scénu: v obývačke je dielo Zuzana, Mirka a Ema balia prvú objednávku.

Stojí vo dverách. Zuzana sa naňho pozrie v očiach je pokojná istota. Martin po prvýkrát neuhne pohľadom.

Si istá, Martina? pýta sa Zuzana, držiac v ruke objednávkový list.