Neúspešná operácia
Janko nevychádzal, vypadol z auta. Len tri obyčajné operácie, a pocit, akoby celú službu nosil vrecia cementu. Chrbát ho bolel, hlava hučala, oči mali červené žilky.
Doma padol na gauč, neprezliekol sa, zavrel oči a okamžite zaspal. Zobudil ho otravný melódny telefónny signál, ktorý mu vŕtal do mozgu. Krk bol stažený od nepohodlnej polohy, nevedel sa ani pohnúť. “Do čerta. Asi som chorý,” pomyslel si Janko a s námahou rozlepil viečka.
Telefón na chvíľu utíchol, no potom znova vybuchol tou istou melódiou. “Dávno som mal túto zvonenie zmeniť.” Janko neochotne vytiahol mobil z vrecka bundy.
“Áno,” zachrípal do telefónu, ešte ospalý. Odkašlal si. “Áno,” zopakoval už pevnejšie.
“Janko, som na letisku. Lietadlo o hodinu. Otec je v nemocnici so srdcovým záchvatom. Buď kamarát, zaskoč za mňa, dobre? Nemám na koho iného sa obrátiť,” počul v telefóne hlas kolegu a priateľa Miška Števku.
“Necítim sa… veľmi dobre. Asi som chorý. Zavolaj Ferkovi.”
“Nehraj sa. Daj si kávu, nejaké lieky. Ferko má ženu, vieš ako je, nočná služba by pre neho bola ako nevera. Ivan je ešte nezkušený. Petrík dve smeny nezvládne, už nie je taký mladý. Budem späť pozajtra. Zaskočíš?”
“Takže zomri, ale kamaráta zachráň. Zrovna teraz,” pomyslel si Janko.
“Dobre,” povzdychol si rezignovane.
“Čo si povedal?” prečúval Miško.
“Hovorím, dobre. Odslúžim. Šťastnú cestu.”
“Si pravý priateľ. Všetko ti vráti…” začal radostne mekať Miško, ale Janko ho nepočúval, zavesil.
Do nočnej služby mal ešte čas. Dal si sprchu, oholil sa, vypil silnú kávu. Bolo mu o čosi ľahšie. Do nemocnice, z ktorej sa vrátil len pred pár hodinami, sa mu nechcelo. “Zvládnem. Možno to bude pokojné,” pomyslel si a začal sa obliekať.
Prvé hodiny na oddelení boli kľudné. Zasúvalo ho do spánku, ťažká hlava sa nakláňala k stolu. Janko zatriasol hlavou, prehnal unavu. Ďalšia káva pomohla, ale len na chvíľu.
“Janko Jurčo,” počul hlas, akoby z diaľky.
Niekto ho zatriasol za rameno.
Prepadol spánku. Pozdvihol hlavu od stola. Pred ním stála sestrička Zuzana.
“Janko Jurčo, priviezli chlapca…”
“Áno, hneď idem,” povedal, zotriasajúc zo seba zvyšky spánku.
Janko si šplíchol do tváre studenú vodu, kým sa varil čajník, nasypal do hrnčeka dve lyžice kávy, pomyslel si a pridal ešte jednu. Popáli sa, ale vypil ju, narovnal si čiapku a kráčal dolu na príjmové oddelenie.
Dvanásťročný chlapec ležal skrčený na nosidlách. Janko ho opatrne vyšetril.
“Vy ste matka?” obrátil sa na bledú, chudú mladú ženu.
“Čo je s ním, doktor?” pozrela sa naňho veľkými očami.
“Prečo ste nezavolali sanitku skôr?” spýtal sa ostro, s výčitkou.
“Ja… prišla som z práce, syn robil úlohy. Potom zvracal. A teplota mu stúpla. Skrýval, že ho bolí brucho už niekoľko dní. Čo je s ním?” zviaJanko sa na ňu usmial, zobral ju za ruku a vedel, že spolu dokážu prežiť aj tú najtemnejšiu noc.
