Vtip sa nepodaril
Životaschopná a veselá Julka nevedela prežiť ani deň bez vtipov. V škole stále žartovala, šibalila, chlapci ju za to rešpektovali, na vysokej bola v tíme humoristov. A keď už si vyberala priateľov, hľadala len tých, čo mali zmysel pre humor.
“Julka, prečo tak často meníš chlapcov?” opýtala sa jej raz kolegyňa z výšky. “S jedným sa pobavíš, s druhým sa zoznámis, a už vidím, že si s tretím.”
“Katy, veď vieš, že pre mňa je humor jeden z hlavných kritérií. Sama bez neho nevydržím. Nemôžem za to, že takéto typy mi chodia do cesty – Slavko sa nevedel ani usmiať, a Timko padal od smiechu, len mu ukáž prst. To je zase moc,” vysvetľovala priateľke.
“No, budeš hľadať dlho, kým nájdeš niekoho, kto ti bude pasovať,” usmiala sa Katka.
“Ja proste rada žartujem. A chcem mať vedľa seba chlapa, s ktorým sa budem vedieť zasmiať,” hovorila Julka.
“Jul, ale život nie je vtip. Mne by sa napríklad páčil seriózny muž, všetky tie žarty… nechaj si ich,” povedala vážne priateľka.
“To sme proste iné, Katka. Mňa bavia chlapi, čo vedia žartovať a zasmiať sa aj nad sebou, ktorí vidia okolo seba pozitíva. Je super mať vedľa seba optimistických ľudí. Dôležité je, aby vtipy neprekračovali hranice,” rozprávala sa Julka.
Julka milovala prvý apríl, keď sa celý deň dal prevrátiť na žarty a nikto sa nemal čo horiť. Na výške aj v kancelárii sa vždy snažila niekoho nachytať. A keď sa niekto pokúsil nachytať ju, takmer vždy to odhalila. Taká už bola.
S chlapmi síce chodila, ale Slavko bol suchar, ani jeden vtip nepochopil, ešte sa aj urazil, tak s ním rýchlo skončila. Timko bol spočiatku fajn, smial sa jej vtipom, pozerali spolu komédie, ale časom zistila, že niektoré žarty mu unikajú, tak sa ich vzťah postupne rozpadol.
Rozchod
Keď stretla Igora, myslela si, že to je ten, s kým by vedela žiť – a samozrejme aj žartovať, bez toho to nešlo. Raz prvého apríla sa teda schovala za roh v byte, a keď prechádzal okolo, vyskočila s desivým výrazom a zakríkala “Búú!”, aby ho vystrašila. Vtip nevyšiel úplne, Igor sa nevystrašil, no Julka čakala, že jej to vráti.
Napodiv, Igor ten deň vôbec neodvďačil. Ale o dva dni neskôr, keď Julka niesla do izby dva šálky kávy a čokoládu na podnose, Igor jej hodil pod nohy detskú hračku – hada, ktorý vyzeral ako skutočný a dokonca sa mierne hýbal. Julka sa od strachu zhrozila, podnos jej vypadol z rúk a káva sa rozliala všade okolo.
“Igor, čo to robíš?! To sa tak straši? Káva bola horúca, dobre, že som sa nepopálila, len tak mimochodom som ju nevyliala na nohy!” rozhorčene kričala.
Igor pokojne odpovedal:
“No a čo? To bola ‘odmena’. Nevedel som, že sa tak vystrašíš.”
Tentoraz sa síce pohádali, no potom sa usmúrili. Ale o mesiac neskôr Igor znova “žartoval” – priniesol naozajstného malého hada. Nebol jedovatý, bol farebný, požičal si ho od kamaráta. A znova ho hodil pred Julku, práve keď dopíjala čaj a chystala sa do práce. Keď sa had začal plaziť jej smerom, Julka sa tak vystrašila, že vyliala čaj na seba, vyskočila na stoličku a začala kričať.
Igor sa smial, vzal hada do rúk a dal ho späť do krabice.
“Čo sa tak strašíš? Zbledla si,” úprimne sa čudoval. “Veď nie je jedovatý, požičal som si ho od Miška. Vždyť máš rada žarty, tak som žartoval.”
“Takto sa žartuje? Vezmi si toho hada a spolu so svojimi vecami sa zbal z môjho bytu. A ber to vážne. Vypadni.”
Tak sa rozišli. Julka síce milovala vtipy, ale také, ktoré boli neškodné – aspoň bezpečné pre zdravie. Vedela, ako také žarty zvyknú začínať, takže ju nebolo ľahké nachytať. Kolegovia to vedeli, často ich nachytala. Vedela prísť s vážnou tvárOdvtedy už Julka a Max žili šťastne, plní smiechu a lásky, a ich život bol jeden veľký, radostný žart.
