„Nebudem služobníkom pre cudzích ľudí, ani keby mali rovnaké priezvisko.“
Večer po náročnej šichte v lekárni sa len ťahám po schodoch a snívam o teplom sprchovaní, mäkkých pyžamových nohaviciach a šálke čaju v tichosti. Ešte ani nestihnem prezliecť, keď mi zazvoní telefón od manžela. Zdvíham a počujem hlas Tomáša, pokojný a bez zábran:
„Priprav sa, Zuzka, dnes budeme mať návštevu. Prišla Katka – pobude u nás chvíľu!“
Vnútri sa mi všetko pretrhlo. Nie je to prosba ani dohoda, ale čistý príkaz: „Už nie si panovníkom svojho času.“ Stratená mlčím. Ktorá Katka? Prečo mi nikto nič nepovedal? Aha – jeho mladšia sestra, ktorú som v živote nevidela a s ktorou som si ani nepísala. Len párkrát o nej počula – dievča z východného Slovenska, chodí do strednej školky, údajne tichá a pracovítva, vraj na vidieku učia deti pracovať odmala. Ale jedno je počúvať o človeku, a druhé, keď ti taký človek vpadne do života bez ohlásenia.
Keď prídem domov, Tomáš sa s ňou na kuchyni rozpráva, akoby nič. Pijú čaj a Katka sa cíti ako doma, skoro ako keby to bol jej byt. Po večeri so zvedavosťou preskúmava každý kút – vchádza do izieb ako do múzea a najviac sa jej zapáči naša spálňa. Ten večer si tam urobí fotky, rozloží moju kozmetiku a dokonca si vyskúša moje náušnice. Zostanem stáť ako prikovaná.
„Katka, prepáč, ale toto je moje súkromie. Vošla si bez pýtania a ešte si berieš moje veci. Nebaví ma to,“ poviem pokojne, ale pevne.
Nakloní hlavu a začne fňukať:
„Nevedela som, že tak zareagujete… Len som sa chcela pozrieť, ako žijete.“
Mlčím a idem sa sprchovať. Keď sa už chystám spať, zistím, že doma nie je ani jeden čaj – očividne ich s Tomášom vypili. Zostala som bez čaju, bez pokoja a – hlavne – bez pochopenia. A pred spaním manžel ešte dodá:
„Vymysli, čo budeme s Katkou robiť o víkende. Bude sa nudiť!“
Len s ťažkosťou sa ovládam. Prečo by som mala meniť plány kvôli dievčine, ktorú prvýkrát vidím? V sobotu som mala dohodnuté stretnutie s kamarátkou, ktorú som nevidela takmer rok. Plánovali sme nákupy, obed, prechádzku. A teraz všetko zrušiť kvôli teenagerke, ktorú ani vlastná matka nepreviedla?
Ďalší deň, ešte keď rozmýšľam o raňajkách, Katka už je nalíčená, v rifľoch s trblietkami a stojí pri dverách s mobilom v ruke.
„Tak ideme? Chcela by som do obchoďáku a potom možno do reštaurácie.“
Pozriem sa na ňu a pokojne odpoviem:
„Vieš čo, Katka? Máš mobil s mapami. Tu máš náhradný kľúč – choď, kam chceš. Len ma prosím neruš.“
„Čo?!“ Rozškápe sa od prekvapenia. „Myslela som, že ty a brat mi pomôžete. Nemám peniaze – mama mi nedala, počítala som s vami…“
„Prejsť sa po meste sa dá aj bez peňazí. Ak budeš hladná, vieš, kde je chladnička.“
Ticho. Posadí sa v kuchyni, akoby sa urazila na celý svet. A ja sa vyberiem do obchodného centra. Len preto, že sa nechcem cítiť ako cudzinec vo vlastnom byte.
K večeru príde celá rodina. Ani nestihnem zistiť, o čo ide, keď začne kolektívny výsluch: prečo som urazila chudobné dievča, prečo som jej nedala peniaze, prečo sa správam sebecky. Nikto mi nedá príležitosť sa vyjadriť. Všetci kričia. Katka sedí v druhej izbe a hrá obeť, ktorú som údajne ponížila.
Vypočujem ich všetkých a potom poviem:
„Nie som služka. Nikomu nič nedlžím. Katka pre mňa nie je nikto. Nezv„A ak si niekto myslí, že príbuzenský vzťah je automatické právo na výhody, nech sa najprv zamyslí, či by sám prijal takého hosta bez varovania.“
