Svekruša plakala usedavo priamo na svadbe. A len ona vedela, prečo.
Davu hostí veselo skandoval „Horko!“, tlieskal, v pohároch penilo šampanské a ženích bojazlivo pobozkal nevestu na líčko. Potom sa, akoby podľa scenára, zakryli závojom a predviedli vášnivý bozk — nacvičený, neprírodzený, takmer divadelný. Všetko som videla. Nebola medzi nimi tá iskra, ktorá vytvára skutočnú blízkosť. Chichotali sa, šepkali si — akoby hrali cudziu svadbu.
Moja blízka kamarátka Zuzka vydávala za muža svoju jedinú dcéru — Martinu. Metala sa, nervózne si každé dve minúty utierala dlanne o šaty. Keď sa hostia rozsadili, povytiahla ma za ruku so zamračeným výrazom:
— Pozri sa na svokru. Akoby nebol sobáš jej syna, ale pohreb.
Obzerala som sa. Matku ženícha som predtým nevidela, ani som nevedela, ktorá z prítomných žien to je. Až keď Zuzka ukázala na ženu v sivých šatách so striebornými vložkami, pochopila som, že ide o ňu. Naozaj sedela v kúte pri poslednom stole, s pochmúrnou tvárou, akoby ju práve zradili. Sklonená hlava, vreckovkou si utierala oči. Pery sa jej triasli a v každom nádychu bolo toľko bolesti, že aj mňa vnútri zabolalo.
— Možno sa necíti dobre? — navrhla som, snažiac sa byť taktná.
— Aká choroba! — mávla rukou Zuzka. — To sa bojí o svoj byt! Strachuje sa, že teraz sa na ňu narva nevesta s vnúčaťom. Syn zdedil trojizbák po babke a teraz si myslí, že moja Martina sa doň zahryzne ako pes.
— Ty si to už vymyslela. Ešte sa ani neoženili a ty rozdeľuješ metre, — zasmiala som sa, ale napätie neustupovalo.
Mimovoľne som pozorovala tú ženu. Kým hostia jedli, smiali sa, pripíjali — nedotkla sa jedla ani šampanského. Nezdvihla oči. Ani na svojho syna, ktorý mal byť v ten večer stredom jej vesmíru, nepozrela.
Keď v sále opäť zvolali „Horko!“, svokra sa prudko otočila k oknu, zovrela zuby tak, že jej zbielali pery. Neudržala som to a potichu ku nej prešla.
— Prepáčte, vy… zdá sa, že ste veľmi rozrušená. Je všetko v poriadku?
Žena na mňa vztýčila pohľad. V jej očiach boli slzy, ale nie slabošské — skutočná, prežitá bolesť.
— Nedokážem predstierať, — zašepkala. — Prepáčte, ale všetko toto je len predstavenie. Môj syn… on tú dievčinu nemiluje. Martina je dobrá, úprimná. Je šťastná, nevidí to, čo je zjavné. A on… on sa žení zo zlosti na svoju bývalú.
Zostala som v úžase. Takéto priznanie som nečakala.
— To nemôže byť… Ste si istá?
— On mi to sám povedal. Chcel ukázať svojej bývalej, aký je „šťastný“. Presvedčovala som ho, kričala som, prosila som ho, aby to nerobil. Ale on je tvrdohlavý. Myslí si, že bolesť sa dá utíšiť tým, že ju spôsobí iným. A ja sa pozerám na tú dievčinu — jej oči žiaria, celým svojím srdcom verí v lásku. A on… on sa len mstí. A je mi z toho zle.
— Možno sa to zmení? Ľudia si zvyknú, city sa rodia…
— Kéž by som tomu verila… — povedala smutne, — ale svedomie mi nedá. Je mi jej ľúto. Veľmi ľúto. A syn… Syn sa stal cudzím.
V tichosti som sa vrátila k svojmu stolu. Zuzke som nič nepovedala. Ale o pár dní neskôr mi sama zavolala.
— Martina sa vrátila. Zabalila si veci, nič nevysvetľuje. Žiadne slzy, žiadny krik — mlčí ako ryba. Nechápem, čo sa stalo. Všetko bolo také pekné!
— Počkaj, prídem, —
