“Neľutuj. Ak ťa opustil, nikdy ťa nemal rád.”
“V tom šatičkách nezamrzneš? Vonku je mrazivo, mínus dvadsaťpäť, a v noci ešte viac,” povedala mama, naklonená do dverej Jankinej izby.
“Veď tam za chvíľu budem. Či snáď mám ísť na narodeniny v rifle?” odvetila Janka, krútiac sa pred zrkadlom a upravujúc si pásik na šatách.
“Denis ťa ide vyzdvihnúť?” spýtala sa mama.
“Nie, povedal, že sa trochu omešká. Kamarátovi pokazil počítač, opravuje ho,” pokrčila Janka plecami.
“Mohol to dohrať zajtra. Akože pôjdeš sama? Nie je to správne,” opakovala mama.
“Mamka, dnes už na to nikto nehľadí. Čo je na tom také? No neprídeme spolu, a čo? Už musím ísť, aj tak meškám.” Janka strčila topánky do tašky a vybehla do chodby.
Vedú, že Denis sa mame nepáči. A všetko pre jeden bozk, ktorý jej dal pred ňou. “To nie je slušné. Mali by ste mať aspoň trochu taktu,” vyčítala mu po jeho odchode.
Janka si obula teplé čižmy, dlhý zimník a omotala si krk hrubým šálom.
“A čiapočku?” zlapala sa mama za hlavu.
“Veď som si nechala urobiť vlasy! Dobre už, idem.” Odomkla dvere a rýchlo vyšla z bytu.
Mama za ňou ešte niečo volala, ale ona už schádzala po schodoch, predtuchajúc veselý večer a stretnutie s Denisom.
Ich vzťah bol búrlivý a rýchly. Janka dúfala, že každým dňom jej spraví návrh.
Mráz jej okamžite spálil tvár a ruky, snažiac sa preniknúť pod zimník. Janka si vyššie potiahla šálu, schovala doň nos a ponáhľala sa ku kamarátke. “Keby už Denis prišiel,” myslela si. Pred polhodinou mu zavolala. “Ak ma nevyrušuješ, prídem skôr,” odsekol. Tak už nevolala.
Vchodové dvere boli pootvorené, hudba len hrmela. Niekto z tých, čo vyšli fajčiť, ich nedovrel. Alebo možno Mária, oslavenkyňa, ich nechala otvorené pre meškákov. “Skvelé. Nikto si ma nevšimne,” pomyslela si Janka a vošla do polotmavej chodby. Okamžite ju zasiahla hlasná hudba a výkriky hostí.
Zložila zimník, šálu strčila do rukáva. Na vešiakoch viseli dve, tri obrovské bundy. Mária pozvala kopu ľudí. S námahou našla miesto pre svoj kabát. Obula si vychladnuté topánky, trasúc sa od chladu, vošla do miestnosti.
Po tme ju oslepilo svetlo, hudba jej rozbíjala srdce. Desať chlapcov a dievčat tancovalo okolo stola, zaplnili celú izbu. Nikto si ju nevšimol. Hľadala očami Máriu, no nevidela ju.
Mínuc tancujúcich, prešla do kuchyne. Keď už bola pri sklenených dverách, tie sa prudko otvorili. Zafilialená Mária, s očami horiacimi ako u šibeničáka a usmievanou víťaza na perách, narazila do nej. Jej zmätok a rozpaky okamžite zmyli úsmev.
Za Máriou sa objavil Denis. Roztiahnutými prstami si upravoval rozstrapatené vlasy.
“Ty už si tu?” spýtala sa Janka a premenila pohľad na Máriu.
Tá už stihla ovládťú rozpaky a znova sa široko usmiala, akoby sa nič nestalo.
“Oslava je už v plnom prúde. Prečo meškáš?” spýtala sa. “Pôjdeš tancovať? Alebo si dáš najprv drink?” Mária prešla okolo nej.
“Nezavolal si. Nepostrehol si, že tu nie som? Alebo si bol príliš zaneprázdnený?” spýtala sa hlasom, v ktorom bolo cítiť sklamanie a horkosť.
“Veď som nestihol. Ja som tiež len prišiel.” Denis sa naklonil, aby ju pobozkal, ale ona couvla.
Cítila vôňu Máriiných obľúbených parfumov.
“Janka, o čo ti ide? My sme tam len krájali salámu,” bránil sa.
“Mohol by si si aspoň utrieť šminku z líca. Odovzdaj jej to.” Strčila mu do ruky darčekovú tašku. Denis ju len tak-tak chytil, kým ona sa už pretláčala medzi hosťmi k východu.
V prízemí si vyzula topánky, natiahla čižmy, schmatla zimník a vybehla z bytu. Šála jej vypadla z rukávu na schody. Keď sa zohnula po ňu, z bytu vyšiel Denis. Janka vybehla dolu.
“Janka, všetko si zle pochopila!” kričal za ňou.
Vykúkla na ulicu a mraz jej znova spálil tvár. Spomenula si, že zabudla topánky, ale vracať sa za nimi? “Ako to mohol urobiť? Prišiel skôr a nevolal, nehľadal ju… A to sa volala kamarátka. Ako mohla? Zradcovia…” Janka sa dusila slzami a kráčala opačným smerom než domov. Až keď jej riasy od zmrznutých slz zťažkli a špička nosa stratila cit, uvedomila si to.
“Kam teraz? Domov? Mama sa bude pýtať, utešovať, hovoriť, že Denis sa jej nikdy nepáčil… Možno do kostola? Dnes je predsa slávnostná omša. Nie, tam bude veľa ľudí, a je ďaleko.”
Rozhliadla sa. Ušla už dosť ďaleko. Vošla do obchodu, aby sa trochu zohriala. Teraz ľutovala, že si obliekla tenké šaty. Mráz jej prenikal až do kostí napriek zimníku. “Ochorím. No a čo? Budem ležať s horúčkou, nech sa im hanbí…” Janka si odfrkla. Cítila, že riasenka sa od slz a námrazy roztekla.
V obchode bolo prázdno. Predavačka sa na ňu len znudene pozerala. Janka si dala šálu na hlavu a konce omotala okolo krku. Znova vykročila do mrazu.
Zrazu počula, ako za ňou niekto kráča po snehu a ťažko dýcha. Otočila sa a uvidel”A keď sa otočila, uvidel, že ten chlapec v čiernom je vlastne ten istý Denis, ktorý ju celý čas sledoval s výčitkami v očiach.”
