Záblesk Hlučný výbuch Tma Tma
Nakoniec tma začala ustupovať a ozval sa hlas:
Božena Nováková, sme záchranári, niečo sa tam rozpadlo.
Cítil som, ako sa na krku kymá ruka. Pokúsil som sa otvoriť oči, len tak ťažko sa podarilo. Pred očami sa mihol príves v tvare obdĺžnika s vyrytými znakmi zverokruhu A v bielom plášti stála žena.
Do operačnej! zvolal hlas hneď vedľa.
Rodičia sa vrátili z práce. Mama hneď bežala do kuchyne, pozrela do izby, kde syn robil domáce úlohy. Otec Marek, keď vošiel do izby, hneď si všimol, že synovi nie je najlepšia nálada.
Tomáš, čo sa deje? potŕl ho po hlave.
Nič, zamŕzal chlapec, štvrtáč.
Dobre, poď, rozprávaj!
Už čoskoro Medzinárodný deň žien. Učiteľka nás dnes zdržala a povedala, že musíme dievčatám pripraviť darčeky.
A kde je problém? usmial sa otec.
Chlapci a dievčatá sú rovnakí. Rozdelila, kto komu dá, povzdychol Tomáš. Dostala som nepeknú, Bohuslavu Gáborovú.
Všetky chcú darček na Medzinárodný deň žien, aj tie menej atraktívne, snažil sa otec rozprávať ako s dospelým. A ako rozdelila? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu?
Ako to? Marek sa rozosmelil.
Podľa kompatibility. Bohuslava je Panna a Panny najviac sťahuje Býk. Ja som Býk.
To je super, keď sa hodíte! Možno sa do nej aj zamiluješ.
Ja?! Do Bohuslavy Gáborovej?!
Otec sa rozosmial. Do izby vběhla Mama:
Čo tu máte?
Lenka, choď do kuchyne, zmenil tvár na prísny. S Tomášom máme dôležitý rozhovor.
Keď mama odišla, Tomáš smutne spýtal:
Tato, čo teraz mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci ti vyrobím darček pre tvoju vyvolenú.
Akože, na fabrike si niečo vyrobíš?
Jasné! Pracujem v galvanickom závode, robíme povrchové úpravy kovov.
Tato, nerozumiem.
Zajtra uvidíš!
***
Nasledujúci deň otec priniesol reťazový príves v tvare obdĺžnika, ktorý vyzeral ako zlatý. Na jednej strane boli vyryté dva znaky zverokruhu Býk a Panna, a na druhej drobne, no pekne napísané:
Mojej spolužiačke Bohuslave na Medzinárodný deň žien! Andrej.
Ten príves vyzeral úžasne! Keď ho mama vložila do plastovej sáčky, vyzeral ešte lepšie.
***
A tak prišiel 8. marec. Učiteľka neplánovala vyučovať. Najprv deti odovzdali darčeky. Poďakovala sa dlho, potom vyhlásila, že chlapci majú dať darčeky dievčatám.
Zrazu všetci chlapci bežali k svojim vyvoleným. Tomáš sa podal k Bohuslave Gáborovej a povedal, čo ho otec naučil:
Bohuslava, všetko najlepšie k Medzinárodnému dňu žien! Možno raz osud spojí Býka a Pannu.
Po tej vete Tomáš šiel na svoje miesto a nevedel, že si práve zabil srdce tej nepeknej dievčiny podľa neho. O niekoľko mesiacov potom rodičia Bohuslavy presťahovali do iného mestskej časti a ona sama z piatakej triedy prešla do inej školy.
***
Andrej otvoril oči. Biela stropnica nemocničnej izby. Skúšal hýbať rukami a nohami len ľavá ruka sa pohybovala.
Kde som? spýtal sa nejasne.
Začul sa škríp a k posteli prišiel ošetrovateľ na vozíku, pozrel sa na neho a spýtal:
Prebudil ste sa? Ste na oddelení urgentnej chirurgie.
Mám všetky končatiny? spýtal sa tichým hlasom.
Vyzerá to, že áno, len ste obväzovaný od hlavy po päty.
To je fajn, keď je všetko celé.
Prišla sestra a opatrne sa spýtala:
Ako sa cítiš?
Čo sa so mnou deje? odpovedal Andrej.
Život ti neohrozuje. Ruky a nohy budú fungovať. Budeš mať malé jazvy, ale nič vážne, povedala a ukázala na svoj telefón. Mama ti volala, keď sa prebudíš.
Synku, zaznel hlas matky skrz slzy.
Mamo, všetko je v poriadku, snažil sa znieť čo najoptimistickejšie. Povedali, že budú iba drobné jazvy a čoskoro ma prepustia.
Nemôžeme ťa nechať spať samotného. Hneď prídem.
Mamo, nesmrkaj! zakrúžlila sestra a poďakovala sa:
Ďakujem!
***
Sused v izbe sa spýtal, keď sestra odišla:
Čo sa vám stalo?
Andrej povedal:
Som záchranár. Na fabrike sa rozložili balóny, spôsobili výbuch. Volali nás, išli sme na miesto, kde boli traja zranení. Vstúpili sme dovnútra, balóny boli rozdelené, kdekoľvek plamene. Pomáhali sme zraneným Ja som bol posledný, čo vyšiel von, keď sa pri dverách rozstrčil ďalší balón. Už si nepamätám, čo sa stalo ďalej.
To ti patrí, povedala sestra. Prichádza kolega.
Do izby vstúpil kolega Ján a hneď sa ho zešiel k posteli:
Ahoj, Tomáš! Ako sa máš?
Ruky a nohy celé! odpovedal Andrej optimisticky, hoci mohol pozdraviť len ľavou rukou.
To je super!
Čo potom?
Ján mu rozprával, ako sa snažili vyjsť, keď balón explodoval, a že ich lekári už boli pri ňom.
Vďaka! povedal Andrej.
Ján sa zrazu zasmial:
Hovorili, že nás chcú poslať na medaily.
Andrej sa usmial a povedal, že čoskoro dostane prepustenie. Ján mu povedal, že čoskoro bude obchádzka.
Do miestnosti vošiel lekár, muž okolo štyridsiatich rokov:
Ako sa máš, hrdina? pristúpil k jeho posteli.
Normálne.
Ak hovoríš, budeš žiť. Poďme sa pozrieť!
Zase ste ma zaskočili? spýtal sa Andrej. Nie, pani Bohuslava, príde o dva dni.
***
O dva dni neskôr Andrej už skúšal vstávať. Bolesť v nohách bola ešte silná, pravá ruka bola roztrhaná, a po celom tele mali jazvy, niekde aj na tvári, keď balón explodoval. Pozrel sa do zrkadla tvár ešte bola opuchnutá.
Dnes ho mal prehliadať lekár, ktorý ho predtým tri hodiny operoval. Andrej sa mierne bál.
A vrátila sa mladá, štíhla lekárka v okuliaroch, biely hábit jej perfektne sedel. Andrej mal už 27 a bol ženatý, ale po šiestich mesiacoch sa rozviedli rozdiely v povahách a nízky plat jej bývalého manžela.
Dobrý deň! pozdravila a pristúpila k posteli.
Dobrý deň! Ste vy, kto ma operoval?
Áno, niečo nie je v poriadku?
Naopak, všetko perfektné! Veľmi vám ďakujem!
Poďme vás skontrolovať.
Ležala nad ním a pri tom Andrej uvidel príves so znakmi zverokruhu, ktorý mu visel okolo krku:
Bohuslava Gáborová!!! zakričal.
Lekárka ho pozrela na opuchnutú tvár:
Prepáčte! povedala, že ho nepoznala.
Som Býk, ukázal na príves.
Tomáš Gábor? jej pery sa zachveli. Pamätáš si ma?
No čo, Bohuslava? keď videl slzy v jej očiach, položil kúsok papiera na jej ruku.
Odpusť! vytiahla vreckovku a utriekla si oči. Nikdy som nemyslela, že sa stretneme takto.
***
Od toho dňa Bohuslava už viac nenavštevovala jeho izbu. Andrej však pochopil, že jej rozvrh je podobný jeho cez deň, v noci a dva voľné dni. Nechcel pred ňou vyzerať bezradne. Celý nasledujúci deň sa snažil chodiť po izbe, opierajúc sa o posteľ, niekoľkokrát sa chytil za stenu a vyšiel do chodby.
Večer skončila denná zmena a nastúpila nocná. Všade bolo ticho, až na ozývajúce sa kroky, keď prinášali ďalších zranených. O osem hodín si sestra zhasla svetlá. Ale niečo nespávalo. O polnoci sa v chodbe ozvali šepot a pláč. Andrej cítil, že niekto plače, a opatrne vyšiel von.
Za recepčným stolom sedela jeho bývalá spolužiačka, rozplakaná. Položil jej silnú ruku na rameno:
Bohuslava!
Ona sa mu priklonila:
Operovala som ženu, ktorá spadla pod autá, rozplakala sa. Urobila som všetko, čo som mohla. Je v intenzívnej starostlivosti, ale neprežije. Má dvoch detí jej manžel je pri nej.
Uvoľni sa, Bohuslava! povedal Andrej.
Trikrát som už štyri roky pracovala ako chirurg a nemôžem sa privykneť na smrť ľudí.
Uvoľni sa! opakoval. Táto profesia nás učí… Po piatich rokoch som videl veľa úmrtí, ale aj veľa záchranných prípadov. zamyslel sa. Môj manžel odišiel, pretože som príliš často domov neprichádzal a zarábal málo. Hovorí, že život je stále možný.
Ja som rovnaká, povedala Bohuslava. Žijem s rodičmi, ako dieťa.
No vieš, máme pred sebou ešte viac ako 27 rokov, celý život pred nami.
Bohuslava Vladimírovna, jej srdce už neprieskumuje, zakričala sestra.
Bohuslava rýchlo išla späť do intenzívky. Andrej tú noc už nevedel spať. Ráno prišla sestra a urobila mu masáž.
Žena, ktorú včera v noci operovali, žije? spýtal sa prekvapene.
Žije, ale je v kritickom stave, odpovedala.
***
Tri týždne plynuli. Rany na Andrejovom tele sa hojili. S Bohuslavou sa stretávali, keď mala zmeny v rozvrhu, a čím viac ich stretnutia trvali, tým viac ho k nej priťahovalo. Odbor urgentnej chirurgie ale nie je miesto na osobné záležitosti.
Po jednej z ranných prehliadok lekár povedal:
Dnes vás prepíšeme, usmial sa a doplnil. Z nemocnice priamo do vašej polikliniky, kde rozhodnú, či ešte zostanete.
Môžem sa zbaliť!
Áno, nie je potrebné sa ponáhľať. PripraviaA napokon som si uvedomil, že najcennejší darček je nádej a nová šanca.
