Janka sa rozvalila na gauči vo svojej obľúbenej kaviarni v centre Prešova a nedočkavo čakala na svoj objednaný kapučíno a venček. Takto si pravidelne spríjemňovala rána pred prácou, lebo makovník síce zlepší náladu, ale bez poriadnej kávy v tejto krajine sa predsa ani slnko nevyhrabe spoza Tatier.
Za oknom chumelilo ako v rozprávke. Janka si so slastným úsmevom odpila z horúcej kávy a očami pohladkala čerstvý venček. Pri stole naproti nej sedeli dve slečny podľa smiechu a pohľadov staré známe.
Počuj, stretla som tú frajerku svojho bývalého. Normálne som ostala v šoku veď to žiadna kráska, prevrátila očami tá tmavovlasá.
Možno vie halušky parádne variť, alebo má iné prednosti? zachechtala sa jej kamoška.
Ale choď! Pozri jej fotky na Facebooku. Na tvár nevyhrala v lotérii.
Rozosmiali sa tak, až im takmer vypadli plnené rožky z tanierov.
Janka skamenela. Zrazu sa jej vybavili mamine slová, ktoré začula ešte ako sedemročná, keď si mama myslela, že spí: Tá naša Janka, krása asi nezdedila, tvár nijaká, snáď chytí rozum za pačesy a niečo si vymyslí.
Ako dospelá brala Janka vzhľad smrteľne vážne vždy upravená, vlasy na milimeter, šaty vkusne zo Zemplína dovlečené. Ale akokoľvek sa snažila, vždy sa cítila tak trochu ako šedá myš na školskom výlete. Mama jej často vravievala: Hlavu hore, dievča moje, ak neohúriš krásou, aspoň rozum ukáž. Uč sa, snaž, nech neskončíš doma s mačkou pri telke!
Na základke sa hanbila za svoju nesúrodú postavu (krátke nohy, dlhé ruky a ramená ako šofér MHD), na gympli sa konečne naučila obliekať a malo to úspech dostala aj frajera. Ale ten si celkom pravidelne uťahoval z plochého zadku a lopaty namiesto chodidla. Vtedy Janka pochopila, že aj keby vynašla liek na ospalosť počas deviatej hodiny, láske sa rozum ťažko káže.
Dopijúc kávu i venček, uháňala do práce. Po obede mala ísť ku kamoške Daške, nakŕmiť jej kocúra a poliať peperómie. Daša bola na pár týždňov v Bulharsku a jej muž doma prespal len každú druhú sobotu. Aj keby sa zrazili na chodbe, Janku ani nepostrehne, uistila Daša samu seba pred odletom.
U Dašky doma Janka najskôr vysypala granule ospalému Murkovi, a potom zostriekala džungľu v obývačke. Za stenou hrala rádio Koliba a ona sa dala do spevu: Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú… a popri tom krútila bokmi medzi kvetináčmi ako v Rakúsku na jarmoku. Zrazu jej bolo v tejto rozkvitnutej džungli strašne dobre. Bola sama, spievala si a tancovala a nechtiac sa začala usmievať na vlastný odraz v okne.
Vtom v zámku zarachotil kľúč a vo dverách sa objavili dvaja chlapi. Andrej Daškin muž a jeho kamarát Mišo. Obaja zostali stáť ako sochy v banke deň po výplate. Bože, toto je trapas roka, preblesklo Janke hlavou.
Janka, nazdaaar. To je môj bratranec Mišo. Niečo sme zabudli a… No teda, ten tanec bol excelentný, škoda, že nemáme porotcovskú tabuľku, žmurkol Andrej.
Ja, ehm… Daša… poprosila ma…, koktala Janka.
Cúvala ku dverám, keď tu Murko spravil kotrmelec pod jej nohami a Janka, ako lastovička z hniezda, natiahla sa po zemi. Zatiahlo sa jej pred očami.
Prebrala sa v nemocničnej izbe. Vedľa nej sedela milá pani:
Ahoj, ja som Vierka, tvoja izbačka. Lekár vravel, že len slabý otras. Bol ti tu kuriér, aj mladý muž s kvetmi. Mrkla na Janku dobrosrdečne.
Vďaka… vykoktala Janka.
Ticho sa postavila, prišla k oknu, rozbalila tašku a našla ovocie, džús a jej vysnívané venčeky. Určite od Dašky a manžela. Vzala do ruky kytičku chryzantém, kde bola malá kartička: Janka, skoré uzdravenie. Do nemocnice taká milá baba nepatrí. Pozývam ťa na výstavu kvetov. Odmietnutie neberiem! Mišo.
Janka zaborila nos do bielych chryzantém, tesne privrela oči a skočila objať Vierku, susedu z izby…
Veď krása nie je len o tom, čo je na povrchu. Každá baba má tú svoju, niekedy skrytú a hrejivú ako júnové lúče v Košiciach. Važme si, čo z nás sála občas to je viac, než sto nových šiat z bratislavského Auparku.
