Spomínam si na ten záblesk Hlasný tresk Tma Tma
Nakoniec tma začala ustupovať. Ozval sa hlas:
Zuzana, toto je záchranár, u nich tam niečo vybuchlo.
Cez bolesť som pocítil na krku dotyk ruky. Pokúsil som sa otvoriť viečka. Podarilo sa mi to len s veľkou námahou. Pred očami sa mi zjavil prívesok v tvare obdĺžnika s vyrytými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačnú sálu! zaznel hlas úplne vedľa mňa.
Rodičia sa vrátili z práce. Matka hneď utiekla do kuchyne, ale najprv sa pozrela do izby, kde som si robil domáce úlohy. Otec, keď vstúpil do izby, hneď si všimol, že nemám dobrú náladu.
Jánko, čo sa stalo? otec ma pohladil po hlave.
Nič, – zamrmlal som ako štvrták.
No, poďme, rozprávaj!
Čoskoro bude 8. marec. Učiteľka nás dnes nechala dlhšie a povedala, že chlapci musia pripraviť darčeky pre dievčatá.
No a kde je problém? usmial sa otec.
Máme rovnaký počet chlapcov a dievčat. A ona nás rozdelila, kto komu bude darovať, – ťažko som povzdychol. Mne pripadla tá nepekná, Zuzana Šimková.
Všetky dievčatá chcú dostať darček na 8. marec, aj tie menej pekné, – otec sa snažil so mnou hovoriť ako s dospelým. A ako to rozdeľovala? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako to myslíš? otec sa nevedel ubrániť a znova sa usmial.
Podľa kompatibility. Zuzana je Panna a pre Panny sa najviac hodí Býk. A ja som práve Býk.
To je výborne, keď si sadnete! Keď vyrastieš, možno sa do nej ešte zaľúbiš.
Otec sa neudržal a rozosmial sa. Do izby hneď vbehla matka:
Čo sa tu deje?
Mária, choď do kuchyne, – otec sa zarazil a tvár mu stvrdla. Máme so synom dôležitý rozhovor.
Keď matka odišla, smutne som sa spýtal:
Otec, a čo mám teraz robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci urobím darček pre tvoju vyvolenú.
Otec, aký darček vieš urobiť? Veď pracuješ na závode.
Áno! Ale pracujem v oddelení galvaniky. A my tam robíme všetky druhy povrchových úprav kovov.
Otec, nerozumiem ti.
Zajtra uvidíš sám!
***
Nasledujúci deň otec priniesol prívesok na retiazke v tvare obdĺžnika, ktorý vyzeral ako zlatý. Na jednej strane boli vyryté dve znamenia zverokruhu, Býk a Panna, a na druhej strane jemne, ale pekne napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane na 8. marec! Ján.
Ach, ako nádherne ten prívesok vyzeral! A keď ho matka zabalila do celofánového vrecúška, vyzeral ešte úžasnejšie.
***
A tak prišiel 7. marec. Učiteľka nemala v pláne učiť. Najprv žiaci odovzdali darček jej. Dlho sa im ďakovala. Potom oznámila, aby chlapci darovali svoje darčeky dievčatám.
Čo sa tu začalo! Všetci chlapci sa rozbehli k svojim vyvoleným. Aj ja som pristúpil k Zuzane Šimkovej a povedal som, ako ma inštruoval otec:
Zuzana, gratulujem ti k sviatku 8. marca! Možno, že raz osud spojí Býka a Pannu.
Keď som povedal tú naučenú vetu, zamieril som späť na svoje miesto a samozrejme som si nevšimol, ako začalo búšiť srdce tohto dievčaťa, ktoré som považoval za nepekné.
Čoskoro sa rodičia Zuzany presťahovali do inej mestskej štvrte a Zuzana od piatej triedy začala navštevovať inú školu.
***
Otvoril som oči. Biely strop nemocničnej izby. Skúsil som pohnúť rukami a nohami. Pohla sa len ľavá ruka.
Kde to som? spýtal som sa nejasne.
Ozval sa klop a k posteli prišiel pacient na barlách, pozorne si ma prezrel a spýtal sa:
Už si pri vedomí? Si na oddelení urgentnej chirurgie.
Mám ruky a nohy celé? spýtal som sa tichým hlasom.
Zdá sa, že áno, všetko je na mieste, – povedal mi tú dobrú správu. Len si zabandážovaný od hlavy až po päty.
To je dobré, ak je všetko v poriadku.
Prisťupila sestra a starostlivo sa spýtala:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo! odpovedal som otázkou.
– Tvoj život nie je ohrozený. Ruky a nohy budú fungovať. Zostane len veľa jaziev, – podala mi zapnutý mobil. Tvoja mama prosila, aby si jej zavolal, keď sa zobudíš.
– Synček, – ozval sa matkin hlas cez slzy.
– Mami, všetko je v poriadku, – snažil som sa hovoriť čo najveselšie. Povedali, že zostanú len malé jazvy. Čoskoro ma prepustia.
– Nedovolili mi s tebou zostať v noci. Synček, prídem hneď.
– Mami, prosím ťa, nerozčuľuj sa!
Položil som telefón vedľa seba a pokúsil som sa usmiať na sestru:
– Ďakujem!
– No, čoskoro ťa neprepustia, – usmiala sa sestra. Budeš tu ležať tri týždne. To je isté!
– Čo sa ti stalo? spýtal sa sused z izby, keď sestra odišla.
– Som záchranár. Na závode začali vybuchovať kyslíkové fľaše, – začal som si vybavovať. Zavolali nás. Prišli sme skôr ako hasiči. Miestnosť bola obrovská, vnútri traja zranení. Vbehli sme dnu, fľaše boli rozhodené, miestami horiace. Začali sme vynášať zranených Ja som vyšiel ako posledný Keď som bol už pri dverách, vybuchla ďalšia fľaša Ďalej si nepamätám.
– Áno, dostal si poriadne.
– Ján Kováč, – ozval sa hlas sestry. Máš návštevu, kolegu z práce.
– Ahoj, Ján! Ako si na tom?
– Ruky a nohy celé! odpovedal som optimisticky. Ale zatiaľ môžem podať ruku len ľavou!
– Nechaj to tak!
– Čo sa stalo potom?
– My sme už vychádzali, keď to vybuchlo. Hneď sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý od krvi lekári už boli pri tebe
– Ďakujem!
– Ján, o čom to rozprávaš?! zrazu sa na tvári kamaráta objavil úsmev. – Zdá sa, že nás chcú navrhnúť na medaily.
– Do tej doby ma už prepustia.
– Dobre, idem. Práve bude obchôdzka. Sestra povedala, aby som neostával dlho.
Skôr ako kamarát odišiel, vošiel lekár, muž okolo štyridsiatky:
– No, ako sa máš, hrdina? pristúpil k posteli.
– Normálne.
– Keď už rozprávaš, tak budeš žiť. Poď, prezriem ťa!
– Vy ste ma zošívali? spýtal som sa.
– Nie, Zuzana Šimková. Ona príde pozajtra.
***
Prešli dva dni. Už som sa snažil vstávať. Bolesť v nohách bola stále silná, pravá ruka bola roztrhaná. Na tele som mal aspoň desať rán. Dve na tvári, keď vybuchlo, udrel som do brány, naštastie som stihol vystaviť pravú ruku dopredu. Pozrel som sa do zrkadla. Tvár bola ešte opuchnutá.
Dnes mala prísť na obchôdzku lekárka, ktorá ma predvčerom päť hodín zošívala na operačnej sále. Trochu som sa aj bál.
A tu vošla. Mladá, štíhla žena, pravda v okuliaroch, ale tie jej vôbec neubrali na kráse a biely plášť jej pristal. Ja som mal dvadsaťsedem rokov a už som bol ženatý. Ale po pol roku sme sa rozviedli nezhodli sme sa v charakteroch, ako bolo napísané v žiadosti, ale v skutočnosti sa mojej bývalej manželke nepáčila plat záchranára.
– Dobrý deň! pozdravila lekárka a išla k mojej posteli.
– Dobrý deň! Vy ste ma zošívali?
– Áno, – usmiala sa. Je niečo v neporiadku?
– Dovoľte, prezriem vás!
A sklonila sa nado mnou Pred očami mi visel prívesok so znameniami zverokruhu, ktorý sa kýval na jej krku:
– Zuzana Šimková!!! zvolal som.
Pozorne si prezrela moju opuchnutú tvár.
– Prepáčte! povedala, ale nepoznala ma.
– Som Býk, – a ukázal som na prívesok.
– Ján Kováč? jej pery sa zachveli. Ešte si ma pamätáš?
– No čože, Zuzana? keď som uvidel slzy v očiach ženy, položil som dlaň na jej ruku.
– Prepáč! vytiahla vreckovku a utrela si oči. Nikdy som si nemyslela, že sa takto stretneme.
V ten deň už Zuzana do mojej izby neprišla. Ale už som vedel, že má rovnaký rozpis ako ja: deň, noc a dva voľné.
Nechcel som vyzerať pred ňou bezmocne. Celý ďalší deň som sa snažil chodiť po izbe opierajúc sa o postele, párkrát som sa držiac steny dostal aj na chodbu.
Večer. Lekár z dennej smeny odišiel. Prišla nová smena bolo to cítiť podľa rozhovorov na chodbe. Teraz bude obchôdzka
A zrazu kriky, rýchle kroky na chodbe. Tak to býva, keď privážajú ďalšieho zraneného.
Bolo už desať hodín. Prišla sestra, zhasla svetlo na izbe. Ale nespalo sa mi. Už po polnoci som na chodbe počul kroky, potom stíchli a v tichu som skôr cítil, než počul, že niekto na chodbe plače. Vstal som a opatrne som vyšiel na chodbu.
Za služobným stolom sedela a hlavu mala spustenú na ruky, moja bývalá spolužiačka plakala. Pristúpil som a položil som zdravú ruku na jej plece:
– Čo sa deje, Zuzana!
Vstala a zahrabala sa mi do pleca:
– Operovala som ženu, dostala sa pod auto, – začala sa dusiť slzami. Urobila som všetko možné aj nemožné Teraz je na intenzívke, ale neprežije. Má dve deti jej manžel je teraz s ňou na izbe
– Upokoj sa, Zuzana!
– Už tri roky pracujem ako chirurg a stále si nemôžem zvyknúť, že ľudia umierajú.
– Upokoj sa, upokoj! Také sú naše profesie. Za päť rokov som videl tiež toľko smrtí, ale aj mnoho životov sme zachránili, – ťažko som povzdychol. – Preto odišla aj moja žena. Hovorila, že prichádzam domov ako nie sám sebou a málo zarábam. Ale ja mám vždy okolo štyridsať dá sa z toho vyžiť.
– U mňa je to rovnaké, – pozrela mi do očí. Chlapci sa na mňa pozerajú ako na blázna. Stále som nebola vydatá, žijem s rodičmi ako dieťa.
– No poď, nám je len dvadsaťsedem celý život pred nami.
– Nie, Ján, nám je už dvadsaťsedem.
– Zuzana Šimková, jej pulz mizne, – vykríkla sestra, ktorá vybehla.
– Prepáč! a Zuzana vybehla na intenzívku.
Tú noc som nevedel zaspať. Ráno prišla sestra a ako zvyčajne mi dala injekciu.
– Žena, ktorú dnes v noci operovali, je nažive? spýtal som sa nečakane aj sám pre seba.
– Je nažive, ale stav je veľmi vážny.
***
Prešli tri týždne. Rany na tele sa zhojili. S Zuzanou sme sa vídali počas jej služieb, a navyše ma k nej čoraz viac priťahovalo. Ale oddelenie urgentnej chirurgie nie je miesto, kde sa dá rozprávať o niečom veľmi osobnom.
A počas jednej z ranných obchôdzok lekár oznámil:
– Dnes ťa prepúšťam, – usmial sa a dodal. Z nemocnice. Hneď pôjdeš do polikliniky a tam rozhodnú, ako dlho ešte budeš na maródke.
– Môžem sa zbaliť!
– Áno, áno! Nechaj si na to čas. Teraz ti pripravia prepúšťaciu správu.
Keď lekár odišiel, oholil som sa. Pozeral som sa do zrkadla a spokojne som si všimol, že dve zostávajúce jazvy tvár vôbec nepokazili, skôr pridali na mužnosti. Na ostatné jazvy sa neoplatí pozerať.
Zbalil som sa, vyšiel na chodbu. Proti mne, držiac sa steny, išla pacientka.
Predsa sa jej podarilo prežiť! preblesla mi radostná myšlienka.
Vyšla sestra a podala mi prepúšťaciu správu:
– Zbohom, Ján! Už k nám nechoď!
***
Mal som svoj jednoizbový byt, ale išiel som k rodičom. Veď mama ma tak očakávala a starala sa. Dokonca si vzala dovolenku.
– Synček! vrhla sa mi do náručia.
– Všetko je v poriadku, mami! Ako vidíš, som živý a zdravý.
– Poď, pripravila som ti jesť. Aký si schudol.
– Oj, ako som sa stýskal po domácom jedle!
– Kým sa neuzdravíš a neozeníš, budeš bývať v rodnom dome. Tvoja izba je stále voľná, – a zakričala ako na dieťa. Choď si umyť ruky!
***
Do večera som zašiel do holičstva. Vstúpil som do svojho bytu. Zobral som si nejaké oblečenie. Matka hneď začala dávať všetko do poriadku.
Večer prišiel otec z práce. Sedeli sme spolu ako kedysi a rozprávali sme sa až do noci.
Uľahol som si v svojej izbe, kde som prežil detstvo a mladosť, ale neusnul som hneď:
Zajtra musím ísť do polikliniky. Potom do práce. A večer
S touto myšlienkou na ďalší večer som zaspal dlho po polnoci.
***
Nasledujúci deň som ráno išiel do polikliniky. Do obeda som obchádzal ambulancie. Poobede som zašiel do práce, práve mala byť moja smena.
– Kam ideš? spýtal sa otec.
– Otec, pamätáš si, dávno, keď som ešte chodil do štvrtej triedy. Urobil si mi prívesok ako darček pre spolužiačku?
– Pre tú nepeknú Zuzanu Šimkovú? Pamätám.
– Pamätáš si, ešte si povedal: Keď vyrastieš, možno sa do nej zaľúbiš.
– Aj to si pamätám.
– Otec, Zuzana je teraz chirurg. Ona ma operovala. A dodnes nosí na krku ten prívesok.
– No to je ale!
– Otec, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem rokov nie je až tak veľa na začiatok života s milovanou osobou. Poučil som sa, že osud nás niekedy spojí v nečakaných chvíľach a že by sme mali dať šancu láske, aj keď sa na začiatku zdá všetko nepravdepodobné.Spomínam si na ten záblesk Hlasný tresk Tma Tma
Nakoniec tma začala ustupovať. Ozval sa hlas:
Zuzana, toto je záchranár, u nich tam niečo vybuchlo.
Cez bolesť som pocítil na krku dotyk ruky. Pokúsil som sa otvoriť viečka. Podarilo sa mi to len s veľkou námahou. Pred očami sa mi zjavil prívesok v tvare obdĺžnika s vyrytými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačnú sálu! zaznel hlas úplne vedľa mňa.
Rodičia sa vrátili z práce. Matka hneď utiekla do kuchyne, ale najprv sa pozrela do izby, kde som si robil domáce úlohy. Otec, keď vstúpil do izby, hneď si všimol, že nemám dobrú náladu.
Jánko, čo sa stalo? otec ma pohladil po hlave.
Nič, – zamrmlal som ako štvrták.
No, poďme, rozprávaj!
Čoskoro bude 8. marec. Učiteľka nás dnes nechala dlhšie a povedala, že chlapci musia pripraviť darčeky pre dievčatá.
No a kde je problém? usmial sa otec.
Máme rovnaký počet chlapcov a dievčat. A ona nás rozdelila, kto komu bude darovať, – ťažko som povzdychol. Mne pripadla tá nepekná, Zuzana Šimková.
Všetky dievčatá chcú dostať darček na 8. marec, aj tie menej pekné, – otec sa snažil so mnou hovoriť ako s dospelým. A ako to rozdeľovala? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako to myslíš? otec sa nevedel ubrániť a znova sa usmial.
Podľa kompatibility. Zuzana je Panna a pre Panny sa najviac hodí Býk. A ja som práve Býk.
To je výborne, keď si sadnete! Keď vyrastieš, možno sa do nej ešte zaľúbiš.
Otec sa neudržal a rozosmial sa. Do izby hneď vbehla matka:
Čo sa tu deje?
Mária, choď do kuchyne, – otec sa zarazil a tvár mu stvrdla. Máme so synom dôležitý rozhovor.
Keď matka odišla, smutne som sa spýtal:
Otec, a čo mám teraz robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci urobím darček pre tvoju vyvolenú.
Otec, aký darček vieš urobiť? Veď pracuješ na závode.
Áno! Ale pracujem v oddelení galvaniky. A my tam robíme všetky druhy povrchových úprav kovov.
Otec, nerozumiem ti.
Zajtra uvidíš sám!
***
Nasledujúci deň otec priniesol prívesok na retiazke v tvare obdĺžnika, ktorý vyzeral ako zlatý. Na jednej strane boli vyryté dve znamenia zverokruhu, Býk a Panna, a na druhej strane jemne, ale pekne napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane na 8. marec! Ján.
Ach, ako nádherne ten prívesok vyzeral! A keď ho matka zabalila do celofánového vrecúška, vyzeral ešte úžasnejšie.
***
A tak prišiel 7. marec. Učiteľka nemala v pláne učiť. Najprv žiaci odovzdali darček jej. Dlho sa im ďakovala. Potom oznámila, aby chlapci darovali svoje darčeky dievčatám.
Čo sa tu začalo! Všetci chlapci sa rozbehli k svojim vyvoleným. Aj ja som pristúpil k Zuzane Šimkovej a povedal som, ako ma inštruoval otec:
Zuzana, gratulujem ti k sviatku 8. marca! Možno, že raz osud spojí Býka a Pannu.
Keď som povedal tú naučenú vetu, zamieril som späť na svoje miesto a samozrejme som si nevšimol, ako začalo búšiť srdce tohto dievčaťa, ktoré som považoval za nepekné.
Čoskoro sa rodičia Zuzany presťahovali do inej mestskej štvrte a Zuzana od piatej triedy začala navštevovať inú školu.
***
Otvoril som oči. Biely strop nemocničnej izby. Skúsil som pohnúť rukami a nohami. Pohla sa len ľavá ruka.
Kde to som? spýtal som sa nejasne.
Ozval sa klop a k posteli prišiel pacient na barlách, pozorne si ma prezrel a spýtal sa:
Už si pri vedomí? Si na oddelení urgentnej chirurgie.
Mám ruky a nohy celé? spýtal som sa tichým hlasom.
Zdá sa, že áno, všetko je na mieste, – povedal mi tú dobrú správu. Len si zabandážovaný od hlavy až po päty.
To je dobré, ak je všetko v poriadku.
Prisťupila sestra a starostlivo sa spýtala:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo! odpovedal som otázkou.
– Tvoj život nie je ohrozený. Ruky a nohy budú fungovať. Zostane len veľa jaziev, – podala mi zapnutý mobil. Tvoja mama prosila, aby si jej zavolal, keď sa zobudíš.
– Synček, – ozval sa matkin hlas cez slzy.
– Mami, všetko je v poriadku, – snažil som sa hovoriť čo najveselšie. Povedali, že zostanú len malé jazvy. Čoskoro ma prepustia.
– Nedovolili mi s tebou zostať v noci. Synček, prídem hneď.
– Mami, prosím ťa, nerozčuľuj sa!
Položil som telefón vedľa seba a pokúsil som sa usmiať na sestru:
– Ďakujem!
– No, čoskoro ťa neprepustia, – usmiala sa sestra. Budeš tu ležať tri týždne. To je isté!
– Čo sa ti stalo? spýtal sa sused z izby, keď sestra odišla.
– Som záchranár. Na závode začali vybuchovať kyslíkové fľaše, – začal som si vybavovať. Zavolali nás. Prišli sme skôr ako hasiči. Miestnosť bola obrovská, vnútri traja zranení. Vbehli sme dnu, fľaše boli rozhodené, miestami horiace. Začali sme vynášať zranených Ja som vyšiel ako posledný Keď som bol už pri dverách, vybuchla ďalšia fľaša Ďalej si nepamätám.
– Áno, dostal si poriadne.
– Ján Kováč, – ozval sa hlas sestry. Máš návštevu, kolegu z práce.
– Ahoj, Ján! Ako si na tom?
– Ruky a nohy celé! odpovedal som optimisticky. Ale zatiaľ môžem podať ruku len ľavou!
– Nechaj to tak!
– Čo sa stalo potom?
– My sme už vychádzali, keď to vybuchlo. Hneď sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý od krvi lekári už boli pri tebe
– Ďakujem!
– Ján, o čom to rozprávaš?! zrazu sa na tvári kamaráta objavil úsmev. – Zdá sa, že nás chcú navrhnúť na medaily.
– Do tej doby ma už prepustia.
– Dobre, idem. Práve bude obchôdzka. Sestra povedala, aby som neostával dlho.
Skôr ako kamarát odišiel, vošiel lekár, muž okolo štyridsiatky:
– No, ako sa máš, hrdina? pristúpil k posteli.
– Normálne.
– Keď už rozprávaš, tak budeš žiť. Poď, prezriem ťa!
– Vy ste ma zošívali? spýtal som sa.
– Nie, Zuzana Šimková. Ona príde pozajtra.
***
Prešli dva dni. Už som sa snažil vstávať. Bolesť v nohách bola stále silná, pravá ruka bola roztrhaná. Na tele som mal aspoň desať rán. Dve na tvári, keď vybuchlo, udrel som do brány, naštastie som stihol vystaviť pravú ruku dopredu. Pozrel som sa do zrkadla. Tvár bola ešte opuchnutá.
Dnes mala prísť na obchôdzku lekárka, ktorá ma predvčerom päť hodín zošívala na operačnej sále. Trochu som sa aj bál.
A tu vošla. Mladá, štíhla žena, pravda v okuliaroch, ale tie jej vôbec neubrali na kráse a biely plášť jej pristal. Ja som mal dvadsaťsedem rokov a už som bol ženatý. Ale po pol roku sme sa rozviedli nezhodli sme sa v charakteroch, ako bolo napísané v žiadosti, ale v skutočnosti sa mojej bývalej manželke nepáčila plat záchranára.
– Dobrý deň! pozdravila lekárka a išla k mojej posteli.
– Dobrý deň! Vy ste ma zošívali?
– Áno, – usmiala sa. Je niečo v neporiadku?
– Dovoľte, prezriem vás!
A sklonila sa nado mnou Pred očami mi visel prívesok so znameniami zverokruhu, ktorý sa kýval na jej krku:
– Zuzana Šimková!!! zvolal som.
Pozorne si prezrela moju opuchnutú tvár.
– Prepáčte! povedala, ale nepoznala ma.
– Som Býk, – a ukázal som na prívesok.
– Ján Kováč? jej pery sa zachveli. Ešte si ma pamätáš?
– No čože, Zuzana? keď som uvidel slzy v očiach ženy, položil som dlaň na jej ruku.
– Prepáč! vytiahla vreckovku a utrela si oči. Nikdy som si nemyslela, že sa takto stretneme.
V ten deň už Zuzana do mojej izby neprišla. Ale už som vedel, že má rovnaký rozpis ako ja: deň, noc a dva voľné.
Nechcel som vyzerať pred ňou bezmocne. Celý ďalší deň som sa snažil chodiť po izbe opierajúc sa o postele, párkrát som sa držiac steny dostal aj na chodbu.
Večer. Lekár z dennej smeny odišiel. Prišla nová smena bolo to cítiť podľa rozhovorov na chodbe. Teraz bude obchôdzka
A zrazu kriky, rýchle kroky na chodbe. Tak to býva, keď privážajú ďalšieho zraneného.
Bolo už desať hodín. Prišla sestra, zhasla svetlo na izbe. Ale nespalo sa mi. Už po polnoci som na chodbe počul kroky, potom stíchli a v tichu som skôr cítil, než počul, že niekto na chodbe plače. Vstal som a opatrne som vyšiel na chodbu.
Za služobným stolom sedela a hlavu mala spustenú na ruky, moja bývalá spolužiačka plakala. Pristúpil som a položil som zdravú ruku na jej plece:
– Čo sa deje, Zuzana!
Vstala a zahrabala sa mi do pleca:
– Operovala som ženu, dostala sa pod auto, – začala sa dusiť slzami. Urobila som všetko možné aj nemožné Teraz je na intenzívke, ale neprežije. Má dve deti jej manžel je teraz s ňou na izbe
– Upokoj sa, Zuzana!
– Už tri roky pracujem ako chirurg a stále si nemôžem zvyknúť, že ľudia umierajú.
– Upokoj sa, upokoj! Také sú naše profesie. Za päť rokov som videl tiež toľko smrtí, ale aj mnoho životov sme zachránili, – ťažko som povzdychol. – Preto odišla aj moja žena. Hovorila, že prichádzam domov ako nie sám sebou a málo zarábam. Ale ja mám vždy okolo štyridsať dá sa z toho vyžiť.
– U mňa je to rovnaké, – pozrela mi do očí. Chlapci sa na mňa pozerajú ako na blázna. Stále som nebola vydatá, žijem s rodičmi ako dieťa.
– No poď, nám je len dvadsaťsedem celý život pred nami.
– Nie, Ján, nám je už dvadsaťsedem.
– Zuzana Šimková, jej pulz mizne, – vykríkla sestra, ktorá vybehla.
– Prepáč! a Zuzana vybehla na intenzívku.
Tú noc som nevedel zaspať. Ráno prišla sestra a ako zvyčajne mi dala injekciu.
– Žena, ktorú dnes v noci operovali, je nažive? spýtal som sa nečakane aj sám pre seba.
– Je nažive, ale stav je veľmi vážny.
***
Prešli tri týždne. Rany na tele sa zhojili. S Zuzanou sme sa vídali počas jej služieb, a navyše ma k nej čoraz viac priťahovalo. Ale oddelenie urgentnej chirurgie nie je miesto, kde sa dá rozprávať o niečom veľmi osobnom.
A počas jednej z ranných obchôdzok lekár oznámil:
– Dnes ťa prepúšťam, – usmial sa a dodal. Z nemocnice. Hneď pôjdeš do polikliniky a tam rozhodnú, ako dlho ešte budeš na maródke.
– Môžem sa zbaliť!
– Áno, áno! Nechaj si na to čas. Teraz ti pripravia prepúšťaciu správu.
Keď lekár odišiel, oholil som sa. Pozeral som sa do zrkadla a spokojne som si všimol, že dve zostávajúce jazvy tvár vôbec nepokazili, skôr pridali na mužnosti. Na ostatné jazvy sa neoplatí pozerať.
Zbalil som sa, vyšiel na chodbu. Proti mne, držiac sa steny, išla pacientka.
Predsa sa jej podarilo prežiť! preblesla mi radostná myšlienka.
Vyšla sestra a podala mi prepúšťaciu správu:
– Zbohom, Ján! Už k nám nechoď!
***
Mal som svoj jednoizbový byt, ale išiel som k rodičom. Veď mama ma tak očakávala a starala sa. Dokonca si vzala dovolenku.
– Synček! vrhla sa mi do náručia.
– Všetko je v poriadku, mami! Ako vidíš, som živý a zdravý.
– Poď, pripravila som ti jesť. Aký si schudol.
– Oj, ako som sa stýskal po domácom jedle!
– Kým sa neuzdravíš a neozeníš, budeš bývať v rodnom dome. Tvoja izba je stále voľná, – a zakričala ako na dieťa. Choď si umyť ruky!
***
Do večera som zašiel do holičstva. Vstúpil som do svojho bytu. Zobral som si nejaké oblečenie. Matka hneď začala dávať všetko do poriadku.
Večer prišiel otec z práce. Sedeli sme spolu ako kedysi a rozprávali sme sa až do noci.
Uľahol som si v svojej izbe, kde som prežil detstvo a mladosť, ale neusnul som hneď:
Zajtra musím ísť do polikliniky. Potom do práce. A večer
S touto myšlienkou na ďalší večer som zaspal dlho po polnoci.
***
Nasledujúci deň som ráno išiel do polikliniky. Do obeda som obchádzal ambulancie. Poobede som zašiel do práce, práve mala byť moja smena.
– Kam ideš? spýtal sa otec.
– Otec, pamätáš si, dávno, keď som ešte chodil do štvrtej triedy. Urobil si mi prívesok ako darček pre spolužiačku?
– Pre tú nepeknú Zuzanu Šimkovú? Pamätám.
– Pamätáš si, ešte si povedal: Keď vyrastieš, možno sa do nej zaľúbiš.
– Aj to si pamätám.
– Otec, Zuzana je teraz chirurg. Ona ma operovala. A dodnes nosí na krku ten prívesok.
– No to je ale!
– Otec, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem rokov nie je až tak veľa na začiatok života s milovanou osobou. Poučil som sa, že osud nás niekedy spojí v nečakaných chvíľach a že by sme mali dať šancu láske, aj keď sa na začiatku zdá všetko nepravdepodobné.
