V kancelárii panoval obvyklý ruch. Vošla manažérka a priviedla so sebou nenápadné dievča.
Dievčatá, zoznámte sa: Milena, bude teraz pracovať s vami namiesto Karola. Ten bol povýšený. Myslím, že si budete rozumieť, povedala Tamara Nováková a odišla.
Milena si sadla za stôl, kde predtým sedel Karol. Vytiahla pekný hrnček a malý rámik s fotografiou muža. Okamžite sa pustila do práce, akoby tu bola už celé roky.
Ozval sa zvonček oznamujúci obed. Všetky sa naraz zdvihli a zamierili na obed do blízkej reštaurácie. Iba Martina zostala sedieť zmietala sa v zvedavosti, koho má Milena na tej fotke na stole.
Z rámika sa na ňu usmieval pohľadný muž so žiarivým úsmevom a krásnymi rovnými zubami.
Kto to len môže byť? premýšľala Martina, nejaký herec alebo spevák?
Odfotila si fotku mobilom a taktiež vyrazila na obed.
Dievčatá sedeli spolu pri stole a počúvali novú kolegyňu.
So Štefanom sme sa zoznámili pred tromi rokmi, a stalo sa to tak zvláštne, že by ste neverili, že sa to môže stať, začala Milena.
Rozprávaj! žiadali dievčatá zvedavo.
Milena sa v spomienkach vrátila o tri roky späť. Pracovala v jednej veľkej firme a raz sa stalo, že sa zamenil tovar a ten omylom skončil práve vo firme budúceho manžela. Ona bola vyslaná situáciu vyriešiť.
Milena bola múdra, rozvážna a vynikala v pracovných jednaniach. Vzhľadovo však bola úplne nenápadná žiadny mejkap, jednoduché vlasy, prosto šedá myš. Ale keď začali jednania, menila sa na suveréna jemne a pokojne presvedčila každého.
Šéf ju poslal za Štefanom práve preto. Recepčná jej povedala:
Tretie poschodie, kancelária číslo 12, pán Hruška.
Milena zaklopala a vošla.
Volám sa Milena. Prišlo k zámene tovaru, chcela by som to s vami vyriešiť, spôsobili sme vám komplikácie.
Nasledovalo vysvetľovanie. Štefan na ňu neveriacky hľadel
zdalo sa mu, že ju už videl. Rýchle ryšavé vlasy, zelené oči, ani náznak pretvárky. Hlas mala pokojný a istý.
Milena bola pripravená na všetko. No Štefan len povedal:
Pani Milena, nebudeme dávať žiadnu reklamáciu. Verím, že sa to nestane opäť.
Milena sa poďakovala a odišla. O dva dni ju čakal pred vchodom do budovy, vyšla posledná.
Milena, rád vás znova vidím, rozprávali sme sa tu pred dvomi dňami, oslovil ju Štefan milo.
Dobrý večer, Štefan, áno, pamätám si, odpovedala pokojne.
Mám dva lístky do divadla. Nešli by ste so mnou? Mama ochorela, nechcel by som ísť sám, trochu si vymýšľal.
A čo dávajú? spýtala sa Milena.
Začína sa to o dve hodiny, máte čas sa prezliecť, môžem vás odviesť.
Chytré, pomyslela si Milena, ale súhlasila.
Štefan na ňu čakal. Keď vyšla, bol prekvapený čierne šaty zvýrazňovali jej štíhlu postavu, decentný mejkap, lodičky. Takmer ju nespoznal. V divadle sedel vedľa nej a občas na ňu pokukoval. Kladla dobré otázky, bolo vidieť, že divadlu rozumie.
Po predstavení navrhol, že by mohli skočiť na večeru, ale Milena slušne odmietla na druhý deň mala náročné rokovania. Odviezol ju domov. Na konci týždňa sa už stretávali na prechádzky častejšie.
Po dvoch mesiacoch, keď ju po práci opäť čakal, opýtal sa:
Moja mama vás chce spoznať, súhlasíte?
Veľmi rada, vždy som chcela poznať vašu rodinu.
Prijala ich s otvorenou náručou. Pili čaj so slivkovým lekvárom, jedli jablčník a koláče. Rozprávali sa otvorene o detstve, Milena hovorila o svojej babičke a o tom, ako spolu s mamou (učiteľkou dejepisu) robili domáce lekváre. Otec jej zomrel pri práci. Hovorili do noci.
Štefan ju odviezol domov.
Mama si vás veľmi obľúbila, mám veľkú radosť, priznal.
Odvtedy sa vídali denne. O rok bola svadba.
Milena stíchla. Dievčatá ju počúvali a v kútiku duše jej závideli. Len Martina si vravela:
Čo na nej asi našiel? Ničím nevyčnieva. Ja som krajšia, vyššia, stále sa o mňa niekto pokúša ale nikdy to nie je ono, ani vážne.
Zazvonil signál na návrat do práce. Martina pristúpila k Silvii:
Pozri, to je ten jej muž! Veríš tomu? Ja nie! Určite to celé vymyslela, taký by o ňu ani nezakopol!
Po práci, keď všetci vychádzali z budovy, zastavilo čierne auto, vystúpil Štefan.
Milena, som tu, usmial sa a objal ju.
Naozaj je to on? Prečo nie ja? mihlo sa Martine hlavou.
Ženy za nimi mlčky pozerali a každá premýšľala nad tým svojím.
Často si pri pohľade na taký pár položíme otázku: Čo on na nej vlastne našiel? Možno práve to, čo hľadal. Nie vždy muža očarí vzhľad často je omnoho dôležitejšie to, čo cíti. Krása môže oslniť, ale len niečo hlbšie dokáže spojiť dvoch ľudí. Niekedy je potrebné spýtať sa pravého dôvodu tých, ktorí svoju lásku našli a možno zistíme, že šťastie má mnoho podôb.
