Škaredá Paulína
Pane Bože, to je čo za chlapa? Veď to je samé nedorozumenie! Nevidí Paulína sama, za koho sa chce vydať?! Malý, chudučký, ako hriech škaredý!
No takto to zase nepreháňaj! Pravda, veľa nenarastol. Ale vieš ako sa vraví z tváre sa nežije voda! Veď aj Paulína má od krásky ďaleko.
To áno. Ale predstav si, aké budú mať deti! Hrôza!
Mladé mamičky, čo sa nudili a klebetili na lavičke pred vchodom, narovnali prikrývky v kočíkoch a obdivovali svoje spiace bábätká. Kdeže tie jej, ešte neexistujúce Paulínine deti, môžu na ich vnúčatá siahať?
Paulína, ktorá práve vykladala z auta tašky s nákupom pre mamu, sa na susedky usmiala, kývla a už sa starala o svoje:
Miško, zlatko, nie je ti to ťažké? Poď, niečo vezmem! snažila sa vziať Michalovi aspoň jednu tašku, ale on jej to nedovolil.
Paulínka, radšej podrž dvere na vchod! Ťažké veci nie sú pre ženy, to nesmieš robiť!
Susedky na lavičke sa na seba významne pozreli.
No počúvaj, to je veru krpec! Že vraj ženské nemajú ťahať ťažké veci! No nič, pred svadbou sú všetci takí pozorní. Ale potom uvidíme, kto mal pravdu!
Paulína s Michalom už dávno zmizli vo vchode, ale susedy ešte dlho rozoberali ich výšku, váhu, tváre, Michalovo auto, aj Paulíninu chôdzu. Veď pri zlom slove sa netreba namáhať!
Paulína však nemala čas starať sa o ohováranie. Ponáhľala sa za mamou, ktorú nevidela už dva týždne. Najskôr služobná cesta, potom prerábka v novom byte, ktorú s Miškom chceli dorobiť do svadby. Mama prikázala Paulíne, aby sa šetrila, nestresovala a zbytočne nechodila. Chladnička je plná, telefón funguje, do svadby je chvíľa a treba to všetko stihnúť.
No Paulína neodolala. Nikdy nebola tak dlho preč od mamy a s úzkosťou si nevedela poradiť.
Paulínu mama porodila v tridsiatich piatich. Na nosatej, neforemnej a nevýraznej Martine, čo predávala v malom potravinách v Pezinku, už rodičia i kamaráti dávno zlomili palicu. Stará dievka, kde by sa jej už deti zadarili?
A práve tu Martina všetkých prekvapila! Šla na dovolenku k Balatonu a odtiaľ si doniesla ženicha. Nie hocijakého vysoký, ramenatý, modrooký fešák, o akom mohli baby snívať. Pri ňom sa Martina stratila ako sivá myška pri obrovskom kocúrovi v hustej srsti. Skrátka, žiadna k sebe nepasovali.
Ale po tom, čo do Martininho života prišiel Alexander, nosila ten kožuch už ona.
Manžel bol múdry i pracovitý, vedel zarobiť a hlavne na svoju ženu, ktorú zbožňoval, peniazmi nešetril. Martina rozkvitla, obliekla sa podľa módy, dala si urobiť účes a z domu odpudila všetky známe, čo tam chodili otravovať.
Blízke priateľky nemala. Akosi sa to nevytvorilo. Rada by sa zoznámila s ľuďmi bližšie, ale ostatní ju obchádzali príliš nepekná, načo si kaziť náladu, keď si ideš zatancovať?
Preto aj tých zopár kamarátok, čo k nej zašlo na čaj (väčšinou po nejakú protekciu a sľub, že keď privezú do krámu niečo pod pult, jej to neujde), od seba pustila bez ľútosti.
Martina sa bála rečí. Tie sú horšie ako pištoľ nevieš, kde vystrelia a ako ublížia. Rozumela, že Alexander jej podľa rečí nie je súdený, a určite sa nájdu takí, čo mu budú chcieť kopať do svedomia, aby ju opustil. Dokonca si vymyslia nejaké klamstvá. Preto svoj dom premenila na pevnosť nepreniknuteľnú pre všetkých okrem najbližších. Nechcela svoje šťastie stratiť.
Ale bála sa zbytočne. Alexander žiadnu inú okrem Martiny vedieť nechcel. Dobre vedel, že slovenské príslovie Z tváre sa voda nepije nie je len tak. Život ho naučil lepšie než ostatných vyrastal bez rodičov s alkoholickou babkou vo Zvolene.
Rodičov stratil skoro. Ešte nemal tri, keď ich už nebolo. Otec trochu pripitý z kamarátovej svadby, v daždi nezvládol zákrutu.
Ostal s babkou, ktorá si po strate syna nevedela poradiť s bolesťou. Najprv len popíjala, postupne čím ďalej viac. Už v osemnástich si Alexander vedel navariť aj ožehliť, aby v škole nevzbudzoval pozornosť, a učil sa dobre. No jeho krása bola často viac príťažou než výhodou. Rýchlo si ho všímali, ťažko sa zbavoval nevítanej pozornosti dospelých.
Rástol zatrpknutý a nahnevaný. Ako ináč, keď nepoznal objatie? Babka radšej fľašu ako vnuka, a ľudia sa len čudovali jeho výzoru, no nik sa nikdy nepýtal, ako sa mu žije.
Okrem predavačky Zuzany, do ktorej pekárne chodil každý deň po chlieb. Sama vychovávala dvoch synov, vedela aké je to vyrastať bez mamy, cítila sa v tom detskom domove tak isto. Ale chlapci doma mali vždy teplo, starostlivosť, síce nie veľa peňazí, no na stole chlieb, na panvici zemiaky a v hrnčekoch čaj s medom, ktorý jej nosil sused včelár.
Nože, ďakujem! Koľko platím?
Ale, od srdca! Sama ľudí obsluhuješ, ostatným nedopraješ? Neurážaj ma!
Zuzana denne so cihlou chleba dávala aj žemľu.
V škole si daj! dôrazne vravela a pohladila Alexandra po vlasoch.
A táto nezištná láskavosť ho zohrievala celý deň, pomáhala mu znášať ten svet. Sprvu odmietal žemľu, ale potom zistil, že jeho odmietnutie Zuzanu raní. Tak len pekne poďakoval. Pomáhal v pekárni, a časom ju začal brať ako mamu.
Život veci rozdelil sám. Keď mal pätnásť, babka zomrela srdce to nevydržalo. Zuzana si vtedy Alexandra bez dlhého rozmýšľania adoptovala.
Ty si mi už dlho syn, formálne to len doriešime.
A tak mal Alexander rodinu mamu aj bratov. Hnev i bolesť zmizli, lebo ich mal kto vyhnať.
Vyštudoval priemyslovku, našiel si prácu, opravoval babkin byt. Dievčatá ho často oslovovali, no všetky nakoniec cúvli. Tá, do ktorej bol zamilovaný, mu povedala rovno:
Nie, Alexa, ja s tebou vážny vzťah nechcem. Si príliš pekný. Odišiel by si, možno by som ostala sama, možno s dieťaťom. Ty krásavec si rodinu nezaslúžiš, mám strach. Baby po tebe šalejú! Len si vyber!
Zabudnutý hnev sa opäť objavil, ale Alexander vedel, kde s otázkami ísť.
Synak, nie je tvoja. Tá tvoja je ešte niekde inde, čaká na teba. Nezúfaj! Bez viery nič na svete nejde. Len vydrž! Všetko príde.
Zuzana vždy vedela, čo povedať, aby syna ukľudnila. Alexander si povedal, že čakať vie dobre, zvyšok príde sám.
Roky plynuli a skutočnú lásku nestretol. Bol už smutný, keď mama Zuzana rozhodla, že pôjde k Jadranu.
Ach, Alexa, mal by si more zažiť! Je aké no musíš to vidieť.
Aké, mama?
Obrovské, jemné aj hrozivé. Vždy iné, synček! Vyber sa, je to radosť!
Tam na dovolenke stretol Martinu. Stála pri pobreží, pozerala do rozbúrených vĺn a nikoho nezaujímala. Alexander však onemel vyzerala ako jeho adoptívna mama. Po bližšom rozhovore vedel, že osud mu daroval najväčší dar po Zuzane. Taká dobrá, pokorná, túžiaca po láske! V tej chvíli vedel to je to, čo tak dlho hľadal!
A samozrejme, šancu už nepustil.
Svoju dcéru Paulínu milovali tak, až sa báli svojich citov.
Sme ju moc nerozmazlili? obávala sa Martina.
Nie, je rozumná! bozkával dcérkinu hlavu Alexander.
Tak silno o tom presvedčený, že Paulíne nezostávalo nič, iba rodičov tešiť.
Po mame je! hladila svoju vnučku Zuzana. Dobrú dušu máš, Paulínka! Ochraňuj svoje ženy, synak! Šťastie je, keď v dome býva láska!
S maminou a bratmi sa Alexander stále stretával, a keď cítil, že je s ním zle, povedal najskôr bratom, aby ženu ani mamu nestresoval.
Dobre si urobil, Alexa! Zvládneme to! bratia mali vždy pripravený plán.
Rýchlo mu našli doktora a po vážnej diagnóze mu nedovolili prepadať zúfalstvu.
Nemôžeš to vzdať! Máš dcéru! Sme s tebou! Medicína napreduje.
Boj trval desať rokov, Alexander prekvapoval lekárov vôľou žiť.
Viete, iní by už vzdali. Vy ste silný človek!
Len prikývol, mysliac na to, že silu mu dávajú Martina a Paulína, ktorá sa po škole hneď hnala do nemocnice s balíčkom, aby do otca niečo dostala.
Nechcem jesť, dcérka odmietal.
Jedz, ocko! Polievku máš presolenú, mama pri varení plakala. Ale povedala som jej, že už nebude, že sa uzdravíš a vrátiš! Neboj sa, dobre som povedala?
Dobre, Paulína Tak to bude
A vždy sa vrátil domov, hoci prognózy sa horšili. Ale veď ho čakali!
Odišiel ticho. Doma, na ramene Martiny. Zaspal a už sa neprebudil. Martina pri ňom sedela do svitania, v pamäti preberala život.
Nie, Alexa… Nemám sa na čo sťažovať. Koľko sme toho spolu prežili! Bola som s tebou šťastná Ďakujem ti, môj drahý…
Ráno vošla do spálne malá Paulína a vykríkla tichým hláskom, ako vtáčik lapený v pasci.
Ticho, malá moja! Ockovi už nie je zle Je mu už dobre Neplač Martina nemala síl bojovať so slzami. Som tu s tebou…
Martina s Paulínou neostali samy. Bratia Alexa dohliadali, Zuzana chodila často. Rodina držala spolu, spoločný smútok sa znáša ľahšie.
Roky utekali, Paulína rástla. S každým rokom sa ešte menej pozerala do zrkadla. Chápala, že nie je pekná a nezmôže s tým nič.
Veď svoj nos si neprestrihne, oči nezväčší. Ani mrkva, ktorú schrumkávala, vraj aby podrástla, nepomáhala.
V škole sa jej smiali, v triede prehŕňali prosíčky, vždy mala najlepšie poznámky na prednáškach nečumela po chlapcoch, vedela, že v ich skupine, kde je viac dievčat než chlapcov, veľa nenachytí.
Čo budeš robiť, mama? smútila Martina, keď dcéra bola už odborníčkou, ale súkromie stále nula.
Pošleme ju k moru! rozprávala Zuzana. Raz to vyšlo, možno znovu. Čo povieš?
Paulína sama nepojde, bude sa priečiť!
Pôjdeme všetci. Oslovíme aj bratov so ženami a deťmi. Celá rodina, aspoň nám Paulína utečie! Nezabúdaš, ako zdrhla z dediny do mesta posledne, keď prišla ku mne? Naše detiská ju aj tak vedia zmiasť.
Ideme! rozhodla Martina.
Ale osud mal iné plány.
K moru išla, no aj tam sa nechcela pohnúť od rodiny. Hoci ju prehovárali, stála si za svojím:
Sama nikam nepôjdem!
Rodina to musela prijať.
A osud sa chystal jej zamávať pred nosom. Hneď po návrate do Bratislavy, vracajúc sa z práce, zaparkovala auto a zastihol ju lejak. Čerstvo kúpené lakované topánky zahodila naboso a utekala cez mláky. Pri dome ju pomlátila špinavá voda z kolesa auta, čo prešlo okolo.
No toto! vykríkla Paulína.
A rozosmiala sa tak, že šofér, ktorý ju polial a prišiel sa ospravedlniť, ostal očarený.
Osud sa potmehúdsky usmial, zapísal si ďalší úspech a šiel ďalej, lebo vedel, že Paulína s Michalom budú šťastní.
A tak aj bolo.
Po pár rokoch tie isté susedky pri vchode, pri starších deťoch ticho šuškali, keď Miško prišiel autom pre Paulínu:
Pozeraj, čo za kožuch tá šeredka nosí! Mňa môj nepresvedčí, jej áno!
Zasa ty…?
Nepristane jej to! Nie je to pre ňu!
Ach, si lenivá! Oči závidené, jazyk zlý! Čo ti bráni spať pre šťastím Paulíny? Jej muž síce nie je krajší, ale je pozorný! A deti má krásne!
Prečo je to tak, že niekto má všetko, hoci si nič nezaslúži, a iný nič? Pozri na nich! Ani pokožka, ani tvár. Ale deti… nádhera! Ako to?
Genetika! Veď jej otec bol fešák, hovorila moja mama.
A prečo je Paulína stále taká milá? Nikdy nič nepovie, vždy sama poďakuje. Mala by celý svet nenávidieť, keď jej na kráse osud nepridal…
Mala, ale nemusela! Keby si menej závidela, možno by si aj ty krásnela!
Ach, už prestaň! Ako docieliť, aby ťa muž tak miloval? Možno má nejaké tajomstvo!
Tak sa pýtaj! Možno ti ho povie.
Ja sa učím od takých nie!
Ako chceš. Ale zo závisti sa krása nerodí!
Paulína o rečiach sused nemala v hlave miesto. S rodinou, deťmi, mamou, Zuzanou, čo sa chystala presťahovať bližšie, a príbuznými bolo stále čo robiť.
Sáška, Maťko, domov! Babka už vybrala koláč z rúry! Necháme ju čakať?
A tak ich večery boli vždy plné rozhovorov, hudby s gitarou a rozprávky od Martiny pre vnúčatá.
A tak pokračoval život.
A ak by ste chceli vedieť, prečo deti škaredých rodičov bývajú krásne, odpoveď nie je o vzhľade, ale o srdci a láske. Krása vonkajšia pominie, ale dobrota a radosť tvoria skutočné rodinné šťastie. Lebo, ako hovoria starí Slováci Z tváre sa voda nepije. A to je pravda, ktorú treba nosiť v srdci.
