Ivana sa rozvaľovala na gauči v obľúbenej bratislavskej kaviarni a čakala na svoju objednávku. Často tu ráno začínala deň pri kapučíne a veterníku, aby si zlepšila náladu pred prácou.
Za oknom snežilo, vločky padali na námestie, svetlo blikalo v teplých vitrínach pekárne. Ivana si vychutnala dúšok horúcej kávy. Oproti nej sedeli dve baby, zrejme kamarátky zo strednej.
Hej počuj, predvčerom som narazila na frajerovu bývalku. Úprimne, žiadna sláva! Na čo na nej asi tak videl?
Možno dobre varia bryndzové halušky? Alebo, eh, v posteli vie kúzliť? vyprskla smiechom druhá.
Hádam nie! Pozri si ju na Facebooku. Tá teda krásou neohúri.
Začali sa škeriť, a Ivanu akoby seklo do chrbta. Spomenula si na mamine slová, ktoré počula, keď mala sedem. Naša Ivanka nie je žiadna miss… S tvárou neoslní, aspoň nech je šikovná.
A tak dospelá Ivana na sebe vždy makala. Nikdy sa necítila dosť pekná, nech sa akokoľvek snažila. Mama jej často opakovala: Hlavu hore, dievča. Keď nie si krásna, buď aspoň múdra. Uč sa, makaj, inak zostaneš sama.
V škole sa hanbila za svoju detskú tvár a rovné postavy. Na vysokej škole sa postupne naučila pekne upravovať, obliekať a maľovať. Dokonca si našla chalana. Ale aj ten ju často podpichoval kvôli postave a veľkým nohám. Vtedy Ivana pochopila, že ak ju niekto bude mať rád, tak možno len pre rozum. Na to si už zvykla a šla ďalej.
Po káve a koláčiku bežala do roboty. Poobede si musela odskočiť k susedke Simone, aby nakŕmila kocúra a poliala kvetiny. Simona bola na dovolenke v Turecku, jej muž bol doma málokedy. Aj keby sa s Ivanou náhodou stretol, nevšimne si ju, spokojne sa Simona smiala pred odletom.
U Simone doma najprv nasypala žrádlo ospalému Mišovi, potom sa pustila do polievania kvetov. Od susedov znel rádio. Poznala tú starú pesničku a začala si spievať: Kráľova hoľa, kráľova… Zrazu pocítila zvláštny pokoj. V objatí zelene, pri tónoch pesničky, akoby ožila. Začala pomaly tancovať okolo kvetov a pristihla sa, že sa usmieva sama na seba.
Zrazu sa otvorili dvere a niekto vošiel.
Otočila sa a videla dvoch mužov. Peter! Simonin muž. A ešte niekoho so sebou mal. Obaja ostali stáť v dverách a prekvapene na ňu civeli. No toto, hanba na sto rokov! prebehlo jej hlavou.
Ivanka, ahoj. Toto je môj kamarát Kubo. Prišli sme pre nejaké papiere. Perfektne si tancovala, nemohli sme od teba odtrhnúť oči. Prepáč, že sme rušili.
Ja… len… Simona ma poprosila.
Snažila sa rýchlo vypadnúť, no nevšimla si kocúra pod nohami a nešikovne spadla na zem. Všetko sa jej rozmazalo.
Prebrala sa až na chodbe v nemocnici.
Dobrý, ako sa cítite? Som Katka, vaša izbačka. Máte male otrasenie mozgu, no lekár povedal, že ste v poriadku. Bol tu kurier a jeden mladý muž s kvetmi a ovocím Katka sa usmievala.
Ivana len šepla: Ďakujem…
Opatrne vstala, prešla k oknu a otvorila balíček. Našla tam mandarínky, džús aj svoje obľúbené veterníky. Tipovala, že sú od Simony a jej muža.
Natiahla ruku ku kvetom a medzi bielymi chryzantémami našla lístok. Ivanka, uzdrav sa. Dievča ako ty nemá čo hľadať v nemocnici. Pozývam ťa na výstavu kvetov. S odpoveďou NIE nerátam! Kubo
Ivana ponorila tvár do chryzantém, privrela oči od šťastia a rozbehla sa objať Katku…
Vieš, krása nemusí byť nápadná. Každá z nás ju má inú. Niekedy je teplá a prichádza zvnútra…a v tej chvíli Ivana pochopila, že najkrajšie na živote je byť sama sebou s úsmevom, nešikovnosťou, aj so srdcom na dlani. Mandarínky rozdelila s Katkou, na poduške sa pohrala s voňavými okvetiami a prvý raz v živote sa nesnažila nikoho ohromiť.
Keď neskôr Kubo stál pod jej oknom s papierovou kyticou narcisov a vtipným plagátikom Ivanka kráľovná kvetov a tanca!, Ivana sa odvážila naozaj zasmiať. Zistila, že možno práve to, čo celý život schovávala, niekto iný vníma ako poklad.
Vyšla mu v ústrety v nemocničnej košeli a v papučiach s prasiatkami a svet za oknom sa jej konečne zdal priateľský a otvorený. Prijala pozvanie na výstavu a v tej chvíli pod zamračenou zimnou oblohou pochopila, že krása je len odvaha byť sama sebou.
A keď Ivana na výstave zacítila sviežu vôňu magnólií a Kubove prsty opatrne chytili jej dlaň, ticho si zašepkala: Som dosť presne taká, aká som.
A niekde v diaľke, rovno za vitrážovým sklom, začali padať prvé jarné vločky.
