Dnes som si uvedomila, že už viac nemôžem. Všetko sa zrútilo ako domček z kariet. Bolo to jednoduché: Ak sa ti nepáči moja matka odíď! povedal manžel a čakal, že ostane. Ale ja som odišla.
Večer sa pomaly chýlil ku koncu a v byte, kde sme žiali ja, môj manžel Jozef a jeho mama Alžbeta, bývalo vždy ticho. Lenže dnes bol zlý deň od rána. Dvojročný Timko bol neposedný, Alžbeta stále niečo kritizovala a ja som sa cítila úplne vyčerpaná. Snažila som sa, ako som vedela: varila som jej obľúbené jedlá, upratovala som, starala sa o Timka. Ale uspokojiť Alžbetu bolo nemožné.
Zuzana, zase si zle zložila uteráky, hrmela Alžbeta, keď prechádzala okolo kúpeľne. Koľkokrát ti mám hovoriť, že sa majú skladať rohom k sebe, nie od seba!
Alebo:
Zle si obliekla dieťa, Zuzana! Vonku je chladno a ty ho dávaš do tenkej bundy! Prechladne!
Vždy som si len povzdychla. Nehádala som sa, trpela som v tichosti, dúfala, že časom sa všetko zlepší, že si Alžbeta zvykne na mňa, na Timka, na náš spoločný život. Jozef, keď to bolo už naozaj neznesiteľné, zvykol mlčať. Ak som sa sťažovala, len pokrčil plecami:
Nerob si z toho hlavu, Zuzana. Mama je stará, má nervy.
Chystala som prekvapenie k našej výročnej svadby. Objednala som malý tort, kúpila Jozefovi nový kožený opasok, o ktorom dlho hovoril. Chcela som príjemný večer len pre nás troch samozrejme s Timkom.
V deň oslavy, keď už bol večer takmer pripravený a Timko našťastie zaspal, Alžbeta spravila ďalšiu scénu. Tentoraz preto, že som podľa nej presolila polievku. Hoci bola úplne normálna.
Toto sa nedá jesť! kričala, búcajúc lyžicou o stôl. Chceš nás otráviť? Zuzana, vôbec nevieš variť!
Stála som pri sporáku a zvierala v ruke naberačku. Výročie, tort, prekvapenie všetko išlo do kelu. Otočila som sa k Jozefovi, ktorý sedel za stolom so sklopeným zrakom. Čakala som, že konečne niečo povie, že ma aspoň tentoraz zastane, že túto absurditu zastaví. Ale mlčal.
Jozef, povedala som potichu. Niečo povieš?
Vstal, pomaly vyšiel z kuchyne do chodby. Šla som za ním.
Mama má pravdu, povedal, nepozrie sa na mňa. Vždy niečo pokazíš.
V očiach sa mi zaleskli slzy. Bola to posledná kvapka. Pozerala som na neho, on hľadel do steny.
Vôbec si uvedomuješ, čo hovoríš? hlas sa mi triasol. Dnes máme výročie! Ja ja som sa snažila! A tvoja mama
Jozef sa ku mne rýchlo otočil. V očiach nemal hnev, len únavu a akúsi ľahostajnosť.
Ak sa ti nepáči moja matka odíď.
Slová zneli tak bežne, tak samozrejme, že som ich spočiatku nepochopila. Povedal to, ako keby mi radil, nie ako rozsudok. Potom sa otočil a odišiel do izby. Večera bola pokazená. Sviatok bol pokazený. Všetko bolo pokazené.
Sedela som na posteli v našej spálni a objímala spiaceho Timka. Slzy vyschli, zostali po nich len slané cestičky. Bola som v šoku. Povedal: Odíď. To myslel vážne? Toto je predsa náš domov. Naša rodina. Naozaj by sa nás tak ľahko vzdať? Kufre som nebal
