BÚRKA, KŇAZIVÝ KŇAŽ, PRIPRAVENÝ NA OBLEČENIE, ALE PONECHANÁ DIEŤA V ŽIADOM SLOKE PRAVIDLA UROBILA NIEČO ÚŽASNÉ
Nikto sa neodvážil priblížiť k nemu, lebo každému rástol výron. Kňaz, mohutný a divoký, bol odsúdený na obetu, kým z ničoho sa neobjavila jedinečná dievčina Mojmila opustená, takmer neviditeľná pre všetkých. To, čo urobila, zanechalo celú dedinu bez slov a príbeh sa tak zmenil na večný sen, ktorý mení osudy.
Ďaj mi to odtiaľ, červíčko! zakričal rezeňáreň, hádžajúc špinavý kus plátna, ktorý Mojmila len v poslednej chvíli vyhne. Mojmila utekala s kúsok tvrdého chleba v rukách, nepozerajúc sa späť. Bosé nohy búšili po kameňoch úzkych uličiek, zatiaľ čo smiech dospelých sa rozplýval za múrmi.
Nevedela, akú je hodinu ani koľko času uplynulo od posledného jedla. Vedela len jedno nemôže dlhšie zotrvať na jednom mieste. Prebehla hlavné námestie a zmizla medzi kríky za jarmováčskym ohradu. Tam, za drevenou prekážkou, kde ju nikto nevidel, sa schovala a prikryla si kolená k hrudi.
Chlieb bol tvrdý, ale to ju nevadilo. Jedla pomaly, hľadela cez plot na druhú stranu. Búrka byl znova neposedný. Čierny kôň dlhým hlasným reknutím búšal po zemi svojimi kopytami. Byl väčší, temnejší, viac divoký ako ostatní. Kedykoľvek sa niekto priblížil, kôň sa vzpružil hrozivým postojom.
Minulý týždeň jeden z robotníkov spadol a zlomil si ruku. Odvtedy nikto neodvážil vstúpiť do ohrady bez bastionu. Mojmila všetko pozorovala. Každý deň, zo skrytej jamy medzi suchou trávou a rozbitém doskom, sledovala každé jeho hýbnutie.
Fascinovala ju jeho sila, ale ešte viac ho zvierala samotnosť, ktorá ho obklopovala. Nie je to hnev, ktorý v ňom horí, ale skôr strach alebo nedôvera rovnako ako ona, ktorá použila svoje trápenie ako štít. Náhle otvorili dvere. Z kancelárie v zadnej časti vykročil pán Ján Šimko, majiteľ farmy.
Krátko kráčal, obklopený dvoma robotníkmi. Jeden niesol zložku, druhý ťažkú lanovú vrvu. Už viac nemôžeme riskovať, povedal Ján bez zdvihnutia hlasu. Tento kôň už neslušne. Je prekliaty alebo bláznivý. V pondelok ho zabijeme. Mojmila cítila v bruchu uzavretý uzol.
Ste si istý, pán? spýtal sa jeden z robotníkov. Môžeme ho predať lacno. Možno niekto chce takýto výbuch na štyroch nohách. zamrčal Ján. Rozhodnuté. Muži odišli. Mojmila nešla. Jej prsty sa silno svŕkli okolo ošarpanej látky šiat.
Slovo obet mučivo sa ozývalo v hlave ako chladný ozvenu. Búrka bol stále nepokojný, šialený, s penou na tvári a pohľadom zahľadeným do neznámeho neba. Mojmila ho dlhý čas pozorovala, až jej oči začali plameňovať.
Bez rozmyslu vstala, preklzla medzi kríky a zmizla. V noci farma spala, svetlá zhasnuté, robotníci chrapkali v stodole, vietor šibalsko šuchotal suché vetvy eukalyptu, ktoré strážili bránu. Mojmila počkala, kým nastalo ticho. Potom prešla cez lúku a šmykla sa cez medzeru medzi uvoľnenými doskami ohrady. Nemusela pochodňu, nepotrebovala ju.
Mesačný svit bol dosť. Búrka ho uvidela okamžite. Zakríkla. Sila jej kopyt búšala po zemi. Dievča stála tri metre od neho, netlačila sa bližšie. Nehovorila. Len si sadla, neujala, nevystrčila ruku, len sklonila hlavu a čakala. Kôň vypľul vzdych, no nepohnul sa ani dopredu ani dozadu.
Dýchal rýchlo, napätý, akoby nepoznal, prečo je taká malá bytosť v jeho území. Mojmila pomaly povýšila pohľad a ich oči sa stretli. Minúty plynuli, možno aj hodiny. Potom sa zviera otočilo, spustilo hlavu a položilo sa na zem s chrbtom k nej. Mojmila sa neusmiala, neplačala, len dýchala hlboko.
Keď obloha pomaly zosvietila, vstala pomaly, vyšla tam, kde prišla, a znovu zmizla medzi kríky. Nehovorila, ale noc zmenila niečo vo vzduchu. Slnko len oklonilo za vrchy, keď prvé lúče osvetlili ohradu. Mojmila už nebola. Nikto si nevšimol jej nepřítomnosť. Nikto nevedel, že bola, no všetko sa zdalo iné.
Búrka ležal v kúte ohrady, hlava sklonená, oči zatvorené. Nepohyboval sa tak, ako predtým. Robotníci, zvyknutí na jeho divokú energiu od úsvitu, pozorovali ho s nedôverou.
Čo sa s ním deje? spýtal sa hlavný robotník Róbert, škrabúc si bradu. Neviem, ale nepáči sa mi to, odpovedal iný, položil vrece ovsa na koliesko vozíka. Vyzerá podivne, ticho, akoby bol chorý. Ján Šimko prišiel neskôr so širokým klobúkom a pevnými krokmi, ako každé ráno, s vrásknutým nosom a únavou v očiach.
Keď ho uvidel, robotníci sa zatiahli a jeden otvoril bránu ohrady. Ján zamrčal: Tak to vyzerá, pane, povedal. Nehýbal sa skoro nič. Neprezeral ani krmivo. Hlavný robotník položil rúčku na kopec a pozrel sa na Búrku. Možno už skonal, povedal.
Ján sa opatrne priblížil, rukami v vreckách, pohľad zameraný na zviera. Búrka zdvihla hlavu, keď ho počul, no nepostavila sa. Čo keby už bol unavený z boja? spýtal sa jeden z robotníkov z ohrady. Možno už rozumel, dodal druhý.
Ján zamračil čelo. Koňov takýchto nerozumiť. Vzal si malú hromadu vlhkej zeme a pustil ju medzi prsty. Rozhodol som sa, že musí odísť. Robotníci nemluvili. Všetci vedeli, čo odísť znamená.
Zavolajte veterinára, prikázal Ján. Chcem byť pri tom, keď to urobia. Róbert prikývol a odišiel. Ten deň sa šepkalo po farmári ako suchý vietor, že Búrka je prekliaty, iní tvrdili, že je syn diabláta. Nikto nevidel takú silu, takú nezvládnuteľnú divokosť. Priviezli ho z prestížnej chovu s papiermi a sľubmi veľkosti, ale už od kolieska ukazoval známky nepokoja. Žiadny domáci jazdec ho nepustil, žiadna sedla, žiadne ríčiny.
Najlepší krotitelia zo severu prišli a odišli, ponížení a roztrhaní. A predtým, keď sa zrazu upokojil, nikto nevedel prečo. Len jedna dievčina ukrytá za kríkom hľadala, ako vždy, s tvárou posypanou prachom a očami veľkými, akoby videla niečo, čo ostatní nevideli.
Mojmila v ten deň nejedla, nehľadala chlieb, len sa vrátila na svoje skryté miesto a sledovala Búrku. Noc predtým nebola len sen. Bola s ním. Videla ho zblízka, cítila jeho ťažké dýchanie, teplo a skrytú silu a na okamih nepoznala strach.
Búrka bol ako ona divoký, roztrhaný, zvyknutý, že ho všetci považujú za hrozbu. Nikto sa k nemu neodvážil bez úmyslu ho podmaniť alebo potrestať, rovnako ako ona, ktorá dostávala len kričanie alebo popchnutie. Preto nerozumela, čo cíti v hrudi, keď ho vidí ležať, neťahajúc sa. Bolo to, akoby aj on podľahol niečomu hlbšiemu, alebo len odpočíval. Nech ťa nikto neberie od sily, šepkal z úkrytu.
Viem, čo to je. raz povedala, keď všetci odišli na obed. Mojmila sa opäť vplížila do ohrady. Vedela, že je zakázané. Vedela, že ak ju odhalia, už nebudú chcieť, aby sa vracala, ale nemohla zostať nečinná. Búrka stál teraz pri tieni stĺpu. Otočil hlavu, keď ju uvidel vstúpiť. Nestál, len dýchal.
Dievča pomaly kráčala, bosé nohy tlčali suchý prach. Keď sa dostala niekoľko metrov od neho, zastavila sa. Ahoj, povedala takmer bez hlasu. Pamätáš si ma? Kôň zakrikol, akoby odpovedal. Nie agresívne, nie vystrašené. Mojmila si sadla, rovnako ako noc predtým.
Nedotkla sa, len ho pozorovala. Minúty plynuli v tichu. Potom sa na ohrade objavil Róbert, kričal: Čo tu robíš, mačiatko? Vyskočil k nej, chcel ju odtrhnúť. Búrka zakrikol hrozivo. Mojmila sa zachránila, chytla sa okraja ohrady a robotníci sa zhromaždili.
To je šialenstvo, povedal Ján, keď prišiel. Toto zviera nesmie byť zabité, niekde v tom je pravda. Robotníci sa pozerali zmätení. Túto dievčinu je treba pozorovať, povedal Róbert a odštartoval.
Keď sa na slnku prebudil nový deň, dedina stála v tieni oblohy, ľudia šepkali o dievčati, ktoré si získalo divokého koňa. Búrka ležal v ohrade, hlava sklonená, oči medziľahlé. Žiadny robotník sa neodvážil priblížiť, len ho sledoval s nedôverou.
Zmenil si ho, povedal Ján, keď sa pozrel na Mojmilu. Už viac nebudeme obetovať. Obyvatelia farmačných domov začali ticho tlieskať. Dievčina, so špinavým šatkom a očami plnými slz, sa usmiala, hoci to už nebolo z úzkosti, ale z úľavy.
Búrka zostal pri nej, ako strážca, ktorý už nenosí svoj starý hnev. Pomaly sa prešiel po poliach za farmou, kde slnko zapadalo za vrchami, a Mojmila sledovala jeho kroky. V tichu sa ich spája sen a realita, a v tom okamihu sa ukázalo, že niekto, aj keď sa zdá byť stratený, môže zmeniť celý svet aj keď tento svet je len rozľahlý slovenský pás kríkov, prachu a tichých nocí, kde sa divoký kôň a opustená dievčina doplnia a spoločne nájdu pokoj.
