Pred niekoľkými rokmi som si spomenula na príbeh, ktorý by mohol byť dnes už len rozprávkou.
Zuzana sa trasla, keď počula ostrý výkrik:
“Hej, ošklivče!” Viktor zdvihol nad šteňaťom ťažkú tašku a potom sa obrátil na ňu: “Ty si úplne blázon? Kŕmiť túlavých psov mojím jedlom?”
Jedného jarného dňa Zuzanu prepadla ostrá túžba po láske. Stála pred zrkadlom a zadumane pozorovala svoj odraz. “Ako rýchlo uteká čas,” vzdychla si. “Akoby som bola ešte včera mladá ako čerstvá ruža, a teraz… no, skôr už dozretá slnečnica. Krásna, ale s náznakom jesene. Čoskoro príde zima a potom… je čas vziať život do vlastných rúk!”
Triasedemdesiat rokov – vek, keď múdrosť už máme, ale krása ešte nevybledla. Ideálny čas pre odvážne rozhodnutia! Ale kde nájsť tú pravú lásku? V práci len ženský kolektív, náhodné známosti na ulici nie sú pre ňu a internet jej vnukal len nedôveru.
Ale hovorí sa: kto hľadá, nájde.
A šťastie sa nakoniec usmialo – v ich personálnom oddelení sa objavil nový kolega, Ján Kováč. Vysoký, mierne pri plnoštíhly, s úsmevom dobráka a v prísnych okuliaroch. Približne jej veku. Zuzana si hneď všimla jeho pokojnú povahu a stiesnenú istotu.
Konkurencia bola nemalá. Len tá Blanka, mladšia personálna špecialistka, bola čo do objemu – mladá ako srna, s dlhými nohami, plnými perami a riasami, ktoré mohli jediným mihnutím vyvolať búrku.
Zuzana najprv stratila nádej. Ako by sa jej, skromnej a útulnej, mohlo podariť súperiť s takou kráskou? Určite Ján, bez jediného pohľadu na ňu, padne k nohám Blanky, oslnený jej mladosťou a smelým pôvabom.
Ale mýlila sa. Blanka sa okolo neho točila ako páv, ukazujúc výstrihy a štíhle nohy, no on zostával pokojný:
“Blanká, máte niečo?” skončil a pomohol.
A pozeral sa jej pritom priamo do očí, nevšímajúc si jej triky.
Ale keď raz Zuzana priniesla do práce svoj špecialitný jablkový závin, Ján sa náhle oživil:
“Zuzana, vy ste čarodejnica! Takýto závin pekla moja stará mama. Akoby som bol opäť dieťa!”
Bol to zvláštny kompliment. Zuzana vôbec nechcela pripomínať dospelému mužovi jeho starú mamu. Potrebovala muža, nie chlapca, ktorý nostalgicky spomína. Ale po zamyslení došla k záveru, že je to dobrý začiatok. Lepší taký kompliment, než žiadny.
Navyše Zuzana zistila, že Ján je závislý na domácom jedle. A variť vedela a rada, aj keď z toho trpela – kedysi nosila veľkosť 42, teraz už bola na 46. Preto začala prinášať do práce svoje kulinárske majstrovské diela: pre kolegov radosť a pre seba menej jedla.
Takto, cez koláče a kapustnicu, našla Zuzana cestu k Jánovmu srdcu. Jednoduchú, banálnu, no účinnú – cez žalúdok. A ich vzťah rozkvitol: kvety, komplimenty, dlhé rozhovory.
“Je to úžasné, Ján,” raz priznala Zuzana. “Práve som začala snívať o láske a tu si ty. Taký… skutočný. A ja, priznám sa, som si najprv myslela, že nemám šancu. Najmä s tou Blankou, ktorá pred tebou skoro tancovala.”
“Blanka?” úprimne sa čudoval Ján. “No tak, o čom to hovoríš? Takých ako ona sú milióny: umelé riasy, dlhé nechty, nohy stále na obdiv. Myslia si, že každý muž je z nich bez seba. Nie, vďaka, také nepotrebujem. Žena má byť skutočná: milá, útulná, hospodárna. Ako ty, Zuzka.”
“To je moje šťastie!” radovala sa v duchu Zuzana. “Aj keď dlho blúdilo, našlo ma!”
Zdalo sa, že Ján nemá žiadne chyby. Ale bohužiaľ, ideálnych ľudí neexistuje…
Ich románka trvala už pol roka a veci sa postupne blížili k svadbe. Možno by sa aj konala, keby nie ten pochmúrny novemberový večer.
Počasie toho dňa akoby sa zbláznilo: dážď, mokrý sneh, vietor meniaci smer ako keby sa hral s ľuďmi. Zuzana a Ján, pod rukou, sa ponáhľali domov, skrývajúc sa pod dáždnikom.
“Pozri, mačiatko!” zrazu vykríkla Zuzana a zastavila sa.
Pod lampou, trasúc sa od zimy, sedelo malé čierne mačiatko. Mokré, špinavé, úbohé.
“No tak, Zuzka, poďme! Mrznem a som hladný,” Ján ju potiahol za rukáv.
“Počkaj, chvíľu,” Zuzana sa zohnula k mačiatku. “Poď sem, malý.”
“Zuzka, to myslíš vážne?” podráždene povedal Ján. “Ty máš takmer ženícha hladného a premočeného, a ty sa tu bavíš s túlavými mačkami!”
“Vezmeme si ho,” pevne povedala Zuzana, schovávajúc mačiatko pod kabát. “Nerob scény, Ján, jemu je horšie ako nám.”
“Šialená mačkárka,” zamrmlal a rýchlo kráčal ďalej.
Zuzana s mačiatkom sa ponáhľala za ním.
“Neboj sa, on je dobrý, len bručí,” šepkala mačiatku.
Ale doma sa Jánova dobrosrdečnosť vytratila.
“Nakŕm ho, keď si ho už priniesla, a vyhoď ho!” oznámil.
“Ako to – vyhoď? Von? Tam je sneh, dážď, zima! Je malý, bezbranný!” nahnevala sa Zuzana.
“Zuzka, nebuď hlúpa. Takých mačiek je vonku plno. Nebudeš ich všetky brať domov? Urobila si dobrý skutok – a dosť. Vyhoď ho, ja tiež chcem jesť!”
“Nie, Ján, nevyhodím ho. Ako to nechápeš?”
Ale Ján nechcel rozumieť.
“Mačky nemôžem vystáť!” odsekol. “A vôbec, domáce zvieratá sú zbytočné. Majú byť užitočnéA o rok neskôr, keď sa Zuzana prechádzala parkom s mačiatkom a novým šteniatkom menom Cibuľka, stretla muža, ktorý sa len usmial a povedal: “Vyzeráte ako žena, čo vie, čo v živote naozaj záleží.”
