Nespievaj
Usmievaš sa nesprávne.
Ivana najskôr nepochopila, že tá poznámka patrí jej. Pozerala sa na svoje ruky zložené v lone na tmavomodrých šatách, ktoré by si sama nikdy nevybrala. Príliš tesné v ramenách. Príliš lesklé. Príliš cudzie.
Ivana. Povedal som, že sa usmievaš nesprávne. Si príliš napätá. Ľudia to vidia.
Karol hovoril potichu, ani sa na ňu nepozrel. Gánil do sály, kde sa už usádzali hostia oslavy výročia jeho firmy. Dvadsať rokov spoločnosti. Veľká slávnosť. Dôležitý večer. Jej úloha na tomto večierku bola stanovená vopred, presne a stručne ako v zmluve: sedieť vedľa, vyzerať slušne, nerozprávať nič navyše, nepiť viac než jeden pohár, nerozprávať sa s partnermi bez jeho dovolenia.
Prepáč, šepla.
Nie, nenaprav to ospravedlnením, ale správnym správaním.
Reštaurácia patrila medzi tie podniky, kde cítiť peniaze v priestore. Nekričia, len ich rozpoznáš v ťažkých obrusoch, tlmenom svetle lustrov, v tichom pohybe čašníkov, ktorí sa pohybovali takmer nepočuť. Ivana tu bola už párkrát a vždy mala ten istý pocit: je tu navyše. Nie ako manželka úspešného podnikateľa, ale ako človek. Ako žena s menom, s príbehom, s tým, čo kedysi bolo vnútri.
Mala päťdesiatpäť rokov. Dvadsaťosem z nich prežila s Karolom Chovancom. Spoznali sa, keď končila štúdium na hudobnej akadémii. Bola vtedy plná života, hlasná, zamilovaná do Dvořáka a Janáčka. On bol mladý podnikateľ, istý si tým, že celý svet možno kúpiť alebo si ho prispôsobiť. Pozeral sa na ňu ako na celý svoj svet. Neskôr pochopila, že ju chcel len upravovať podľa seba.
Karol, môžem ísť za Evou? Sedí tam sama.
Eva počká. Nemáš čo robiť pri stole Sýkorovcov.
Poznáme sa už dvadsať rokov.
Ivana. V hlase mal len únavu, akú pozná človek vysvetľujúci to isté dieťaťu. Dnes je dôležitý večer. Len tu zostaň a usmievaj sa.
Usmiala sa. Správne. Podľa jeho pravidiel.
Sála sa postupne zapĺňala ľuďmi. Partneri, klienti, úrady, manželky úradníkov. Všetci pekne oblečení, všetci primerane živí, všetci rozprávajúci o veciach, o ktorých sa rozprávať patrí na takých večierkoch. Ivana počúvala útržky rozhovorov a premýšľala, kedy naposledy viedla rozhovor, ktorý by ju skutočne zaujímal. O hudbe. O tom, ako sa skladá fuga. O tom, prečo jej aj po rokoch Rachmaninovov druhý klavírny koncert roztrhne dušu, i keby ho len počula náhodou v rádiu.
Rádio doma skoro nikdy nepúšťali. Karol klasiku nemal rád. Vraj mu lezie na nervy.
Pri vedľajšom stole sa žena v červených šatách hlasno zasmiala na niekoho vtipe. Smiech bol ozajstný, mierne hrubý, živý. Ivana sa prichytila, že jej ten smiech závidí. Nie šaty, ani vek či krásu tej ženy. Ale to, že sa smiala, akoby na to mala plné právo. Bez toho, aby pýtala povolenie.
Večera plynula. Prípitky, potlesk, reči o dvadsiatich rokoch úspechu a skvelých vyhliadkach do budúcna. Karol povedal svoj prípitok krátko a výstižne, ako vždy. Sála zatlieskala. Vedel zaujať dav, to sa mu musí nechať. Ivana tlieskala s ostatnými a spomenula si, že to možno aj ona vedela kedysi. Ovplyvniť náladu v miestnosti. Stáť pred ľuďmi a spievať tak, že ani nedýchali.
Naposledy spievala na verejnosti pred dvadsiatimi štyrmi rokmi. Na večierku akadémie, kam ju Karol doviezol a odviezol predčasne, lebo mu prišli dôležité pracovné správy.
Konferenciér ohlásil po dezerte súťaž talentov, keď už sa hostia trochu uvoľnili. Každý, kto chcel, mohol vystúpiť na malej scéne v kúte a ukázať, čo vie. Vtip, kúzelnícky trik, pieseň. Karol sa zamračil.
Aká fraška, zamrmlal.
Ivana neodpovedala. Pozerala na pódium. Mikrofón tam už čakal. Pri klavíri sedel mladý pianista s dobrosrdečnou tvárou, ktorý už počas večere hral zopár skladieb na pozadí. Ivana si ho všimla hneď na začiatku: mal dlhé prsty a zvyk kývať hlavou do rytmu, aj keď hral len potichu.
Postupne niekto povedal vtip, ďalší zahral na harmoniku. Potlesk bol vlažný. Znova vyzval konferenciér ďalších záujemcov a v sále nastalo ticho.
Ivana zrazu pocítila, akoby sa v nej niečo posunulo. Nebola to rana, len nenápadné pootvorenie dlho zatvorených dverí. Odložila servítku. Postavila sa.
Kam ideš? spýtal sa Karol.
Na toaletu.
Nešla tam. Prišla k konferencierovi, niečo mu šepla do ucha. Ten pozdvihol obočie, ale prikývol. Potom k pianovi, načiahla sa k nemu a ticho sa dohodli. Prikývol, v očiach mu zasvietila zvedavosť.
Keď konferenciér ohlásil jej meno, Karol asi najskôr nepochopil, čo sa deje. Potom áno. Ivana bokom sledovala jeho tvár, keď išla na pódium. Snažila sa naňho nehľadieť. Hľadela na mikrofón.
Tri stupne na pódiu. Vyšla hore. Pred sebou sála plná cudzích ľudí v drahých oblekoch a šatách. Niektorí sa už nenápadne rozprávali, očakávanie bolo len zdvorilé.
Ivana prikývla klaviristovi.
Začal prvé akordy a sála stíchla, lebo to nebola žiadna ľahká pesnička. Bol to Rachmaninov. Vokáliza. Jedno z najťažších a najkrajších diel jej študentských rokov. Bez slov. Len hlas a hudba.
Začala spievať. A už v prvých sekundách nemohla sama uveriť, že vôbec má ešte hlas. Že neumrel za tie roky mlčania, že sa nevytratil. Bol tam. Trochu iný, zrelší a temnejší, ale živý. Skutočný.
Tretia fráza a v sále už bolo úplné ticho. Nie postupne, naraz: ľudia prestali hovoriť, odložili poháre, obrátili sa k pódiu. Ivana si to sotva všímala. Spievala s jediným cieľom: nestratiť dych, udržať melodickú líniu, nevnímať Karola a jeho pohľad, nemyslieť na to, čo bude potom.
Na tom nezáležalo. Teraz bolo len toto.
Keď dospievala, ostalo chvíľu ticho. Potom sa časť sály postavila. Potlesk bol tentoraz ozajstný, nie zo slušnosti. Žena v červenom kričala bravó. Pianista na ňu hľadel zdola s takým úžasom, akoby mal pred sebou niečo vzácne.
Ivana zišla z pódia. Nohy sa jej trocha triasli. Srdce bilo pravidelne a rýchlo. Vracala sa k stolu a už videla Karolovu tvár.
Netlieskal.
Sadni si, povedal.
Sadla si.
Vieš, čo si práve spravila?
Spievala som.
Nehráš sa na múdru. Hlas mal pokojný, ľadový. Urobila si zo seba atrakciu na mojej oslave. Bez môjho súhlasu. Chápeš, ako to vyzerá?
Ako?
Ako keby moja žena túžila po pozornosti. Ako keby jej bolo málo. Položil pohár a vzápätí ho zas postavil. Odídeme domov o desať minút.
Karol, ešte nie…
O desať minút, Ivana.
Stihli za ňou prísť traja. Žena v červenom šate, ktorú predstavili ako Tamaru, jej podala ruku: Ste úžasná, odkiaľ ste? Starší pán s bradou jej povedal ticho: Výborné. Mali ste výborných učiteľov? Eva Sýkorová, stará kamarátka, ju objala. Vôňa parfému a niečo domáce. Ivana mala na krajíčku slzy.
Ivana, kde si bola tak dlho? Preboha, veď ty si spievala ako…
Eva, musíme ísť, Karol sa objavil vedľa. Chytil Ivaninu ruku. Nie drsne, skôr navonok nežne, no v prstoch bol tlak, ktorý cítila cez šaty. Prepáčte, Ivane od rána bolí hlava. Odchádzame.
V aute neprehovoril. Celú cestu. Bolo to horšie než akékoľvek slová. Ivana hľadela von oknom na nočný Bratislavský Bulvár, osvetlené lampy, výklady. Mala pritom zvláštne pokojný pocit. Ani radosť, ani strach. Akoby si práve spomenula na svoje meno.
Doma si zvesil sako, zavesil ho do skrine a otočil sa k nej.
Tak teda. Chápem, že sa nudíš. Že potrebuješ niečo pre seba. No musíš chápať, že sú určité mantinely. To, čo si spravila, mi vyrobilo hanbu pred ľuďmi, od ktorých závisí moja práca.
Spievala som. Ľudia tlieskali.
Urobila si zo seba umelkyňu na firemnom večierku. Chápeš rozdiel?
Nie, povedala rovne, sama ani nečakala, že jej hlas bude taký jasný. Vysvetli.
Dlho na ňu hľadel. Potom:
Máš všetko. Dom, peniaze, postavenie. Nerozumiem, čo ti chýba. A úprimne, ani už nechcem rozumieť.
Poviem ti, čo mi chýba. Chýbam si ja sama.
Nechápem.
Vieš.
Vošla do spálne a zavrela dvere. Ľahla si v šatách, pozerala do plafónu. Hladký, biely, taký, ako ich život navonok. Počula, ako Karol blúdi po byte, otvára a zatvára skrine. Potom ticho.
Do rána nespala. Premýšľala. Vybavovala si, ako súhlasila pred pätnástimi rokmi s odchodom zo základnej umeleckej školy, kde učila spev. Karol povedal, že to je pre jeho ženu neseriózna práca, že plat je smiešny, že nemusí pracovať. Rozhodla sa, že si nájde niečo iné. Že sa nájde sama. Lenže vždy, keď sa pokúšala, dôvod mi Karol vysvetlil, prečo to nie je vhodné, alebo že to netreba.
Nevykrikoval na ňu, nebýval. Len vždy pokojne vysvetlil, čo je správne a čo nie. A za dvadsaťosem rokov tak zvykla počúvať jeho vysvetlenia, až prestala počuť vlastný hlas. Skutočne. Aj v hlave.
Až do včerajška.
Ráno, kým bol v sprche, vytiahla Ivana starú tašku z vrchnej police skrine. Zbalila dokumenty. Občiansky, diplom z konzervatória, pár fotiek. Mobil. Trochu eur, ktoré si šetrila posledné tri roky bokom na keby niečo. Dosiaľ netušila, načo. Teraz už áno.
Obliekla si rifle, sveter, bundu. Keď vyšiel Karol z kúpeľne, stála pri dverách s taškou na pleci.
Kam ideš?
Odchádzam.
Pauza bola dlhá.
Nehovor nezmysly.
To nie je nezmysel. Odchádzam.
Ivana. Utieral si ruky do uteráka, sledoval ju unavene ako niekoho, kto dramatizuje. Oddýchni si, upokoj. Večer sa porozprávame.
Už nie je o čom.
Nemáš peniaze. Nemáš prácu. Kam pôjdeš?
Niečo nájdem.
Si smiešna, Ivana. Máš päťdesiatpäť rokov. Kam asi…
Otvorila dvere a vyšla. Za chrbtom počula jeho hlas, ale slová už nerozumela. Výťah šiel dolu pomaly. Hľadela na svoj odraz v kovových dverách unavený, trochu rozmazaný. Skoro sa naňho usmiala.
Išla pešo cez mesto. Len tak. Bola suchá, studená jeseň, vo vzduchu lístie a vôňa kávy z neďalekej kaviarne. Vošla dnu, vzala si pohár, sadla si k oknu a vytiahla mobil. Zavolala jedinej osobe, ktorej mohla zavolať.
Eva, potrebujem pomoc.
Preboha, čo sa stalo?
Odišla som od Karola.
Ticho. Potom:
Kde si teraz?
Eva bývala sama v dvojizbáku v Ružinove. Deti má dávno preč, manžel zomrel pár rokov dozadu. Otvorila dvere, uvidela Ivanu s jednou taškou a nič sa nepýtala. Len ustúpila: Poď ďalej. Voda už vrie.
Sedeli v kuchyni do noci. Ivana rozprávala, Eva počúvala bez prerušovania, bez povzdychov, iba doliala čaj. Keď Ivana skončila, Eva povedala:
Ty si odišla. To je hlavné. Všetko ostatné sa dá riešiť.
Zablokuje mi účty. Už asi aj zablokoval.
Zablokoval?
Áno. Vlani mi už pohrozil uvidíš, ak sa pokúsiš odísť.
To uvidíme, povedala Eva a stiahla ústa do úzkeho prúžka.
Karol dlho nevydržal. Už večer začal Ivane vyrážať mobil: najskôr volal sám, potom jeho asistentka, potom mama, ktorú si stihol Karol zrejme pohovoriť. Mama plakala do telefónu:
Ivanka, Karol mi volal, povedal, že si sa včera správala divne, že potrebuješ lekára…
Mama, nemám žiadny nervový kolaps.
On hovorí, že to bolo veľmi nevhodné, vraj si ho hanbila…
Mama. Som v poriadku. Bývam u Evy. Volám ti zajtra.
Účty boli naozaj zablokované. Ivana to zistila, keď išla vybrať niečo z bankomatu. Karta nefungovala. Peniaze v obálke rýchlo dochádzali, Eva za bývanie odmietla čokoľvek, ale to nešlo naveky.
O tri dni Karol poslal jej veci. Nepriniesol osobne. Dvaja neznámi chlapi priniesli tašky. Ivana ich prebrala hneď v predsieni. Náhodne nabrané veci: letné šaty v októbri, lodičky na opätku, nejaké ozdoby. Ani jedna teplá vec, ani jedna kniha. Aj to bola správa.
Na druhý deň volala mama Karol bol u nej na čaji, porozprával, že Ivana je emotívna, nevyrovnaná a on si už nevie rady, že potrebuje odborníka. Mama len počúvala. Vedela vždy načúvať tým, čo rozprávali rozumne a kľudne.
Ivana, možno by si mali hovoriť…
Mami, on mi blokuje peniaze a šíri o mne reči, že som šialená. Vieš, aké to je?
Mama mlčala.
On je muž, Ivanka. Oni sú takí, keď sú urazení.
Ivana zložila a dlho hľadela z okna. Potom vytiahla svoj diplom a položila ho na stôl. Tmavomodré puzdro, zlaté písmená. Ivana Chovancová. Absolventka spevu. Špecializácia: klasický spev. Rukou ho nedržala pätnásť rokov.
Na druhý deň zavolala do akadémie. Spýtala sa na Vladimíra Blahu, profesora, čo ju učil. Myslela, že už tam dávno nie je. Bol. Pracoval stále, už mal cez sedemdesiat. Dali jej číslo.
Vladimír? Tu Ivana Chovancová. Spomínate si na mňa?
Pauza.
Chovancová? Zo štvrtého ročníka?
Áno.
Jasné, že si spomínam. Kde ste sa stratili, Ivanka? Roky som vás nepočul.
Stratila. Máte pravdu. Vladimír, potrebujem pomoc.
Stretli sa o dva dni na akadémii, v malej triede na treťom poschodí. Bol presne taký, ako si ho pamätala: drobný, chudý, prísny pohľad, ruky na kolenách.
Ostárli ste, skonštatoval.
Aj vy.
To je normálne. Trochu sa usmial. Spievajte.
Teraz?
Na čo čakať?
Začala spievať. Najprv nesmelo, dych nestačil, hlas sa triasol, najmä v horných polohách. Blaha počúval bez jediného slova. Keď skončila, pomlčal:
Hlas je, vyhlásil. Technika slabá, dych chabý. Ale hlas máte. To je najdôležitejšie, Ivanka. Ostatné sa dá obnoviť.
Za ako dlho?
Závisí od vás. Ak budete seriózna, za dva-tri mesiace môžeme uvažovať o vystúpení. Odmlčal sa. Prečo ste prestali?
Vydala som sa.
A muž zakázal spev?
Nie. Iba… tak nejako vyprchal.
Blaha na ňu dlho hľadel.
Postupne, zopakoval. Dobrá. Chovancová, začíname.
Každý deň cvičili. Ivana chodila do akadémie na deviatu, odchádzala po druhej, niekedy neskôr. Hlas sa vracal pomaly, nie vždy rovnako. Raz išlo všetko ľahko, na druhý deň akoby začínala od znova. Blaha bol prísny, žiadne úľavy pre vek a pauzu. Hovoril: Spev je len technika a vôľa. Všetko ostatné sú výhovorky.
Eva jej vybavila vedú miesto v centre alebo kultúrnom dome učila spev pre starších. Platili málo, no boli jej peniaze. Trikrát do týždňa viedla lekcie, ženy okolo šesťdesiatky i sedemdesiatky spievali len tak, pre radosť. Pozerať na ne bolo ako liek.
Medzitým sa Karol nezastavil. Cez známych prichádzali ku Ivane správy: vraj odišla kvôli inému učiteľovi, má labilnú psychiku, on jej výstupy roky toleroval a napokon už musel nechať ísť. Verzie sa menili, pointa zostávala: ona je blázon, on je obeť. Časť známych verila, časť ani neprotestovala. Mama volávala málo a vyberala slová.
Myslíš aj na budúcnosť? Na bývanie?
Myslím, mama.
Karol vraj chce všetko riešiť pokojne, ak sa vrátiš.
Nevrátim sa.
Veď ste mohli uzavrieť rozvod, rozdeliť majetok…
Mama, blokuje mi peniaze a rozpráva o mne, že som mimo. S takým človekom nevyjednávaš s takým sa lúčiš. Navždy.
Mama povzdychla, zmenila tému. Ivana sa na ňu nehnevá. Mama žila v inom čase a s inými predstavami, čo je manželstvo a čo trpezlivosť. Hnevať sa na ňu bolo ako hnevať sa na niekoho, kto nehovorí tvojím jazykom.
O mesiac prišiel zlom. Po hodine Blaha povedal, ani nezdvihol oči od nôt:
O dva mesiace je v meste veľký benefičný koncert. Klasika. Hľadajú sólistov. Môžem odporučiť vás.
Ivana zastala.
Vladimír, nevystupovala som dvadsaťštyri rokov.
To viem.
Publikum bude seriózne?
Prenáša to krajská televízia, výťažok ide detskej nemocnici. Áno, bude.
Zamyslela sa.
Premyslím si to.
Rýchlo. Čakajú len krátko.
Prijala za dva dni. Blaha prikývol, akoby inak ani nečakal.
Nasledujúcich šesť týždňov bolo najintenzívnejších v jej dospelosti. Pripravovali program árie z opier, niekoľko piesní, na konci podľa Blahovho výberu opäť Rachmaninov, iné a zložitejšie dielo. Ivana zvykla zaspávať u Evy na gauči od únavy ešte pred večerou. No táto únava mala inú príchuť bola živá, nie lepkavá sivá.
Eva jej nosila čaj, hundrala, že sa Ivana príliš unavuje a málo je. Smiali sa, boli si teraz bližšie, než za dvadsať rokov predtým. Takéto spolužitie, keď už sa nemáš za čím skrývať, spája človeka rýchlo.
Tri týždne pred koncertom začali problémy. Najskôr zavolal správca, mladý nervózny muž, vraj majú otázky k jej účasti. Vyhýbal sa odpovedi, bol rozpačitý. Ivana sa spýtala priamo:
Volal vám Chovanec?
Pauza.
Nemôžem komentovať.
Rozumiem.
Zavolala Blahovi. Ten len:
Príďte zajtra. Ja s organizátormi pohovorím.
Blaha to vybavil. Ako, to netušila, no zostala v zozname. Ale ešte nebolo koniec. Týždeň pred koncertom Eva volala, trochu vynervená:
Ivana, dnes tu boli dvaja. Vraj od Karola. Pýtali sa, či tu bývaš.
Čo si povedala?
Že nikoho nepoznám. Ale postávajú ešte vonku. Dávaj pozor.
Ivane prebehla po chrbte zima. Nie strach skôr istota: on sa len tak nevzdá. Zvykol rozhodovať. Jej odchod bola preňho hanba, nie strata blízkeho.
Povedala o tom Blahovi. Zložil okuliare, pretrel ich a znova nasadil.
Takže sa bude snažiť koncert prekaziť.
Asi áno.
Bojíte sa?
Pozrela si to úprimne.
Nie. Už nie. Už dosť bolo strachu.
Dobre. Blaha pozrel bokom. Na koncerte bude Viktor Král. Produkčný. Veľké sály. Pozval som ho naschvál. Počul o vás od niekoho zo svojich. Chce si vás vypočuť. Tak že si dajte záležať, Chovancová.
Ivana sa naňho pozrela.
Vy ste to celé…
Učím štyridsať rokov, povedal Blaha. Mal som tri študentky, čo mali ozajstný hlas. Jedna odišla do zahraničia, druhá zomrela skoro. Tretia sa vydala a stratila. Stále som na tú tretiu myslel. Rád, že sa našla.
V deň koncertu bolo zamračené. Ivana prišla do filharmónie o dve hodiny skôr, prešla sa sama po pódiu, stála a počúvala prázdno. Veľká sála pre osemsto hostí, rady stoličiek mizli v prítmí. Mala rada tieto chvíle, keď prázdny sál čaká.
Hodinu pred vystúpením za ňou prišiel správca, šeptol:
Pani Chovancová, vonku stoja dvaja. Vraj na poverenie vášho manžela, žiadajú vás k východu.
To nie je môj manžel. Už nie.
Majú vraj potvrdenie od lekára, že nutne potrebujete hospitalizáciu.
Ivana mlčala.
Nech rozprávajú. Ja vystupujem. Ak chcú, nech sa posadia do sály.
Volám Blahu. On to vyrieši.
Blaha zariadil aj to. Ako, nevedela, no tí dvaja zostali vonku. Pred vystúpením ešte v hale zahliadla vysokého pána v drahom kabáte, ktorému Blaha vážne niečo hovoril to bude asi Král.
Ivana išla na rad tretia v programe. Sála plná. Kamera do boku. Na pódiu stála v jednoduchých tmavých šatách, ktoré si sama vybrala. Bez lesku, bez parády. Pozerala do hľadiska.
Začala spievať.
Prvá skladba išla ľahko, skoro radostne. Druhá si vyžiadala úsilie, v polovici skoro stratila frázu, ale zachytila ju. Pri tretej už nemyslela na sálu, na kameru, ani na to, čo sa deje vonku. Myslela len na hudbu. Na to, že tu je jej miesto. Odtiaľto je. To je ona.
A keď začala Rachmaninova, v sále zavládlo hlboké ticho. Také, keď ľudia naozaj počúvajú, nielen počúvajú, ale vnímajú. Spievala a mala pocit, že to je ako keď človek po dlhej chorobe vyjde von a zistí, že nebo je stále modré. Nezmizlo. Čaká.
Musela dospievať poslednú frázu, keď sa z bočných dverí objavil Karol.
Videla ho bokom. Rýchlo kráčal k pódiu, hovoril niečo ochrankárovi, mával. Tvár červenú, napätú. Za ním ďalší.
Ivana dospievala poslednú notu. Nevynechala jedinú.
Sála vstala.
Karol sa zastavil uprostred uličky. Pri ňom už Král, vysoký vo vlnenom kabáte, pokojne niečo vysvetľoval. Ivana videla, ako Karol reaguje, ako sa mu mení tvár. Nie ako vo filme, ale ticho, neodvratne: zrazu si uvedomoval, že tu už nič nezmôže.
Potom sa otočil a odišiel.
Za kulisami došla k Ivane Král, podal ruku.
Počul som o vás. Dnes som vás naozaj počul. Máme čo prebrať.
O čom?
Zmluva. Turné. Najskôr tu, potom aj v zahraničí. Mám niekoľko sál v Európe, ktoré hľadajú hlas ako váš. Trochu sa usmial. A viac vám nikto nebude brániť. Sľubujem.
Blaha stál v kúte, díval sa. Keď zachytila jeho pohľad, len prikývol. Raz. To stačilo.
S mamou sa porozprávali naozaj až potom. Ivana šla k nej, sadli si v kuchyni, mama dlho mlčala. Potom:
Videla som ťa v telke. Na koncerte.
Videla?
Eva volala, že mám zapnúť. Zapla som. Mama narovnávala a skladala obrúsok. Nevedela som, že tak spievaš.
Počula si ma na škole.
To bolo dávno. Vtedy som bola tvoja mama, bála som sa o teba. Teraz som len pozerala, a zrazu ty… Pozrela hore. Prepáč mi.
Za čo?
Že som viac verila jemu než tebe. Vedel rozprávať. Ty si mlčala. Myslela som, že keď mlčíš, tak je všetko v poriadku. Nerozumela som.
Ivana ju chytila za ruku.
Mama, pochopila si to správne. Len neskôr. To je normálne.
Nehneváš sa?
Nie.
Mama ticho plakala. Ivana vedľa nej sedela a držala ju za ruku. Myslela na to, že odpustiť neznamená tváriť sa, že nič nebolo. Znamená vziať si so sebou len to, čo treba ďalej. A zvyšok nechať.
Ubehol rok.
Ivana stála za oponou viedenskej sály, počúvala, ako sa publikum usádza. Zvučali cudzie hlasy, no boli to tie isté zvuky ako všade šuchot, šepot, tlmený kašeľ. Malá historická sála s vysokými oknami. Vonku snežilo.
Jej život teraz vyzeral takto: prenajatý byt vo Viedni, malý, ale jej. Zmluva s Králom, nové možnosti. Kufor, s ktorým sa presúva mestami. Blaha jej volal raz do týždňa, niekedy konzultovali program cez obrazovku. Mama lietala k nej občas a vždy sa čudovala, čo všetko Ivana stíha.
O Karolovi sa dopočula už len sporadicky. Vraj biznis utrpel, niektorí partneri odišli. Po pol roku sa znovu oženil mladá tichá žena, skoro nikto ju nepozná. Ivana zistila, pomyslela si a cítila len unavené pochopenie. Nie škodoradosť, ani bolesť. Niektorí ľudia sa nemenia. Len si hľadajú nových vhodných ľudí.
Jej je tej ženy ľúto. Ale už to nie je jej príbeh.
Ten jej je iný. Je v ňom veľa, čo si predtým nevedela predstaviť: únava z cestovania, hádky s dirigentmi, trapasy v cudzom jazyku, samota po hoteloch. Ale je v ňom aj to druhé: ráno v inom meste, keď otvoríš okno a vchádza cezň neznáma ulica. Potlesk, ktorý patrí tebe. Právo kúpiť si aké chceš šaty. Právo zavolať, komu chceš. Právo zavrieť dvere a vedieť, že za nimi ťa nik nečaká s výčitkami, že niečo robíš zle.
Niekedy rozmýšľa nad stratenými rokmi. Nie s trpkosťou, len čisto a úprimne. Dvadsaťosem rokov. Veľa. Mohla by spievať. Mohla byť niekým iným. Alebo tým istým, len skôr.
Lenže mohla by je najzbytočnejšia vec na svete. To už vie.
Je tu teraz. Hlas je teraz. Scéna je teraz.
Za oponou sa objaví asistentka:
Pani Chovancová, ešte tri minúty.
Už idem.
Ivana si upraví šaty, jednoduché, tmavé, ktoré si sama vybrala. Urobí pár dýchacích cvikov. Zatvorí na chvíľu oči.
V hlave sa jej naraz objaví Karolova tvár v tej reštaurácii. Usmievaš sa nesprávne. Prepáč. Ako sedela s tým svojím správnym úsmevom a myslela na to, že nepočuje vlastný hlas.
Teraz sa usmeje. Nie správne. Len tak. Lebo chce.
A vyjde na pódium.
Sála stíchne.
A Ivana začne spievať.
