Raz sa muž vrátil od svojej matky, hlboko si vydýchol a navrhol, aby sme našej dvojarčnej dcérke spravili test otcovstva: Nie pre mňa, pre mamu.
…Pol roka pred našou svadbou mu stále hovorila: Neber si ju, nie je pre teba! — rozpráva tridsaťročná Zuzana, jej hlas sa trieše od zranenia. — Príliš krásna, bude ti zahýbať! Vtedy sme sa tomu len smiali, žartovali, že Janko si mal radšej vybrať „krokodíla“, aby bol pokoj. Teraz nám však do smiechu nie je. Vôbec nie!
Zuzana sa nepovažuje za žiadnu oslňujúcu krásku. Obyčajné dievča z okolia Bratislavy, stará sa o seba rovnako ako iné. Štíhla, upravená, oblieka sa skromne, vždy bola náročná na vzťahy a vážila si seba. Prečo si jej svokra, Alžbeta Horváthová, myslela, že Zuzana je povrchná a neverá, zostáva záhadou. No táto žena premenila život svojej nevesty v nočnú moru.
S Jankom sú štyri roky manželia a majú dcéru. Zuzana je na materskej, jej dni sú nekonečným kolotočom varenia, upratovania a plienok. Jediné, s kým sa stretáva, sú iné mamičky na ihrisku. Ale svokra neprestáva. Podezrieva ju z nevery, špehuje ju ako detektív z lacného seriálu.
Vždy za mnou špehovala! — vzdychne Zuzana, oči jej zaplavia slzy. — Volala, kontrolovala, zrazu sa objavila bez ohlásenia, snažila sa ma mať pod dohľadom. Najprv som sa tým snažila baviť, hovorila som o tom Jankovi, smiali sme sa. Ale to človeka unaví! Niekoľkokrát som vybuchla, vážne sa s ňou pohádala. Na chvíľu utíchla, no potom začala nanovo.
Prvý škandál prišiel pár mesiacov po svadbe. Alžbeta Horváthová náhle prišla za Zuzanou do práce. Bez volania, bez dôvodu. Chcela si overiť: Naozaj tu nevesta pracuje? Alebo možno klamá manželovi a miesto v kancelárii behá za milencami?
Ani neviem, ako ju tam vôbec pustili! — spomína Zuzana, hlas jej vibrá od rozčúlenia. — Máme business centrum, ochranku na vstupe, návštevy len po dohode. Takmer som zomrela, keď ma asistentka priviedla k nej: „Máte návštevu.“ Pýtam sa: „Alžbeta Horváthová, čo tu robíte?“ A ona: „Prišla som sa pozrieť, kde pracuješ.“ A rozhliadala sa po miestnosti! Máme open space, všetci za počítačmi, všetko na očiach. Ani neviem, čo by spravila, keby som mala vlastnú kanceláriu!
Neskôr jej asistentka husťou povedala, že tá podivná pani sa jej vyptávala na všetko. Ako dlho tu Zuzana pracuje? Nemešká? S kým sa kamaráti? Má tu niekoho? „Povedala som, že ste vydatá, máte manžela!“ — doplnila so zvedavým pohľadom. Zuzana bola v šoku. Keď prišla domov, vyliala na Janka všetko: „Tvoja mama prekročila všetky hranice! Porozprávaj sa s ňou, to nie je normálne! Snáď mi nepozerala pod stôl, či tam nemám milenca. Alebo možno aj to!“
Janko sa s ňou vážne porozprával. Na chvíľu bol pokoj. Alžbeta Horváthová volala len večer, pýtala sa, ako sa majú, posielala domáce koláče. Zuzana začala dúfať, že búrka prešla. No mýlila sa.
Ďalší incident sa stal, keď bola Zuzana tehotná, ale ešte pracovala. Prechladla a zobrala si PN, doma spala s vypnutým telefónom, keď zrazu ju prebudilo búchanie na dvere a nepretržitý zvonenie. „Vyskočila som z postele, myslela som, že horí alebo čo! — spomína. — Pozrela som cez kukátko — svokra! So skrivenou tvárou kopala do dverí a pištala na zvonček. Bála som sa otvoriť, zavolala som Jankovi: „Okamžite príď, neviem, čo sa deje!“ Došiel za dvadsať minút. A ona celú tú dobu stála pred dverami a čakala na mňa!“
Vyhnali Alžbetu Horváthovú. Zuzana vyhrkla, že ak sa to zopakuje, zavolá políciu a psychiatrickú kliniku. „Nech ju držíš ďalej odo mňa!“ — žiadala od manžela. A znova nastal kľud.
Zuzana porodila dcéru, no svokra sa na vnučku ani nepozrela. Neskôr sa ukázalo prečo. Neverila, že to je jej vnučka. „Samozrejme, veď ja chodím na ľavo, ako by to mohlo byť Jankovo dieťa?“ — trpko sa usmeje Zuzana. Dôvod? V Jankovej rodine sa rodili iba chlapci. Dievča, podľa Alžbety Horváthovej, je dôkaz nevery. „Nepočúvala som ten nezmysel, — hovorí Zuzana. — Nehovorím s ňou. Janko k nej zásadne chodí sám, raz za mesiac. A možno je to lepšie. Nikdy by som jej neverila s dcérou.“
No najhoršie malo ešte prísť. Vtedy, keď sa Janko vrátil od matky, ťažko si vydýchol, zaváhal a zrazu navrhol, aby ich dvojarčnej dcére spravili test otcovstva. „Nie pre mňa, Zuzka, veď čo! — rozmachoval rukami. — Ja neverím! Je to pre mamu! Chcem, aby už konečne dala pokoj. Úplne sa zbláznila a ja to musím počúvať!“
Zuzana sa mu trpko vysmiala do tváre. „Pre mamu? — spýtala sa, hlas jej driemal od hnevu. — Radšej povedz, že si uveril jej bludom! Ty dobre vieš, že ona sa nikdy neupokojí. Spravíme tri testy v rôznych nemocniciach — povie, že sme doktorov podplatili a výsledky sú falšované! Nebudem tancovať, ako mi píše, bodka!“
„Veď to nie je také ťažké, ten test…“ — nevzdával sa Janko.
„Prečo? — pozrela na neho Zuzana, zadržujúc slzy. — Ja viem, čí je to dieťa. A ty? Ak potrebuješ test, tak ho spravíme. Ale najprv podáme na rozvod. Nebudem žiť s mužom, ktorý mi neveruje!“
Jej slová viseli vo vzduchu ako rozsudok”Ale Janko len mlčal, pohľad upretý do zeme, akoby tam hľal odpoveď, ktorú nedokázal nájsť v sebe.”
