Na oslavu šesťdesiatych narodenín Zdenky Jánovej sa zhromaždili príbuzní a známi. Ešte nie je stará, ale už ani mladá, no považovať sa za starú nechce – je príliš čulá a činorodá. Od mladosti jej všetko v rukách horí, veľa dokáže a často hovorí:
“Ešte mám prach v prachovniciach, dokonca sa môžem podeliť,” a zasmieva sa.
V kaviarni bolo živo: manžel, dvaja synovia s manželkami, príbuzní a kolegovia, už bývalí. Do práce sa už nevráti, aj keď v podniku, kde dlhé roky pôsobila ako hlavná účtovníčka, sa rozlúčila so slovami:
“Neželám si dlhé rozlúčky, budem vás navštevovať… Ale vlastne si neviem predstaviť, čo budem robiť doma na dôchodku. No každý sa k tomu raz dostane, teraz som na rade ja.”
Kolegovia Zdenku Jánovú rešpektovali – bola to zlatá duša, vždy poradila a pomohla. Riaditeľ ľutoval, že takýto odborník odchádza, no čo už. Kolegyne sa smiali:
“Zdenka Jánová, nedáme vám pokoj! Budeme vám volať. Kto nám inak poradí?”
“Volajte, dievčatá, volajte, nepohoršujem sa…”
Teraz všetci sedeli v kaviarni usmievaví a plní radosti, a samotná jubilantka vyzerala ako zázrak – akoby omladla, namiesto toho, aby starnela. Mala na sebe krásne kakaové šaty, luxusné prírodné korále a dokonca aj topánky na nízkom podpätku. To pre ňu znamenalo veľa, lebo už ani nepamätala, kedy naposledy nosila podpätky.
“Mami, aká si krásna a mladá,” chválili ju obaja synovia a podávali jej obrovské kytece ruží.
“Ďakujem, moji milí,” objímala a bozkávala ich.
Oslava bola úžasná, všetci odchádzali spokojní. Manžel Ján ju takmer nestratil z očí – dnes bola obzvlášť krásna. So Zdenkou prežili štyridsať rokov pokojného a šťastného manželstva, vychovali dvoch skvelých synov a teraz mali konečne čas žiť pre seba.
“Janko, daj výpoveď. Už dosť si dochádzal do práce,” presviedčala ho.
“Dobre, Zdenka, popremýšľam. Ani ja si neviem predstaviť, čo by som robil doma. Plánoval som pracovať do sedemdesiatky, uvidíme podľa zdravia. Naša generácia je pracovitá, bez práce by sme nevedeli žiť,” odpovedal.
“S tým súhlasím. Pracovití sme, tak nás vychovali…”
Na druhý deň po oslave Zdenka vstala skoro. V dome mali hostí – oboch synov s manželkami, sestru so švagrom a starú matku. Chatu postavil Ján vlastnými silami, respektíve jeho tím. Dodnes pracoval v stavebnej firme. Rozvŕšťal sa, ako len mohol, lebo materiál mal po ruke a pre seba ho nakúpil lacnejšie. Teraz bol rád, že postavil veľký dvojpodlažný dom, lebo príbuzných mali veľa a všetci sa v ňom zmestili.
Zdenka zatial zúrivala v priestrannej kuchyni. Hostia odídu až večer, takže všetkých treba nakŕmiť. Synovia milujú jej čerešňový koláč, ktorý práve pekla.
“Hostia sa zobudia a dajú si koláč s čajom alebo kávou. Milujem hostí, je tu veselo. Len my dvaja s Jánom v takomto dome by sme boli osamelí. No mama je ešte tu, aj keď ju takmer nie je vidieť – zriedka vychádza, lebo je chorá.”
Po chvíli počula za chrbtom manžela:
“Zdenka, aj dnes ti nie je ľahko? Predsa len, prekročila si šesťdesiatku! Mala by si šetriť energiu,” smial sa Ján. “Hoci komu to hovorím…” dodal, dobre vediac, aká je jeho žena neposedná.
Ako by mohla ležať v posteli, keď má doma hostí? Vždy vstávala skoro a varenie raňajok pre nich a pre Jána bolo jej rituálom. A raňajky vždy výdatné a chutné, tak si zvykli. Navyše, keď si Ján sadal za stôl, vždy povedal:
“Raňajky zjedz sám, obedom sa rozdeľ s priateľom a večeru…”
“A večeru?” spýtala sa Zdenka.
“Večeru tiež zjem sám,” dokončil Ján a obaja sa začali smiať.
Hostia sa postupne zobudili a zhromaždili sa v kuchyni, kde veselie pokračovalo.
“Je tu krásne,” povedala Iva, Zdenkina sestra. “Čisto, útulno, a záhrada je upravená. Si šikovná, Zdenka.”
“A čo ja? Bez Jána by som to nedokázala. On je môj hlavný pomocník,” pohladkala manžela po vlaskoch.
Ján sa na ňu nežne pozrel a dodal:
“Zdenka, moja radosť, sama si neúnavná a ťaháš mňa za sebou. A v dvoch, ako vždy, sa dajú prekonať aj hory…”
“Šťastie vás oboch našlo. Tebe so sestrou, aj tebe, Ján, s mojou sestrou,” povedala Iva.
“To rozhodne. Som šťastný so svojou Zdenkou. Ani neviem, čo by sa stalo, keby sme sa tenkrát nestretli. Ako by vyzerali naše životy oddelene?”
Všetci sa rozosmiali, lebo príbeh ich stretnutia poznali.
“Áno, ten príbeh…” Zdenka sa zamyslela. “Ani ja si neviem predstaviť život bez teba, Janko.”
“Mami, porozprávaj nám to ešte raz, aj keď sme to počuli už toľkokrát,” požiadal mladší syn. “Alebo ty, oco, ty to vieš lepšie podať.”
V dávnych časoch študentských dní sa Jánovi a Zdenke prihodila veselá príhoda v autobuse. Ján cestoval domov po prednáškach, autobus bol ako vždy preplnený. Stál, zaborený do poznámok, lebo doma nechcel strácať čas učením. Po škole chcel aj vonku, aj keď s Alenou sa pohádali už týždeň dozadu. Nehovorila s ním. Ani on sa neponáhľal s zmierením, niečo ho v tom brzdilo. Navyše, jeho matke sa Alena nepáčila.
“Synáčik, tvoja Alena sa mi nepáči. Niečo prefíkané je v jej pohľade a vôbec nie je prívetivá. Prišla k nám
