**Nezvyčajné zoznámenie**
Na šesťdesiate narodeniny Zdenky Jánovej sa zhromaždili príbuzní a známi. Ešte nie je stará, ale už ani mladá, no nepovažuje sa za dôchodkyňu – príliš je energická a činorodá. Od mladosti jej všetko v rukách horelo, stále vie veľa a často vraví:
„Ešte mám prach v zásobníkoch, akurát sa môžem podeliť,“ a smeje sa.
V kaviarni bolo plno: manžel, dvaja synovia s manželkami, príbuzní a kolegovia, už bývalí. Do práce sa nevráti, aj keď v podniku, kde roky pracovala ako hlavná účtovníčka, sa rozlúčila so slovami:
„Nehovorím zbohom, prídem vás navštíviť… A vlastne si neviem predstaviť, čo budem robiť doma na dôchodku. Ale každý sa k tomu dostane, aj ja… prišiel môj čas.“
Kolegovia Zdenku Jánovú mali radi – bola dobrosrdečná, vždy pomohla a poradila. Riaditeľ ľutoval, že taký skvelý odborník odchádza, ale nič sa nedalo robiť. Aj kolegovia sa smútkom vravili:
„Zdenka Jánová, nedáme vám pokoj doma, budeme volať. Kto nám inak poradí?“
„Volajte, dievčatá, volajte, nebudem mať nič proti…“
Teraz boli všetci v kaviarni veselí, a jubilantka vyzerala skôr ako omladená než ako šesťdesiatnička. Mala na sebe dlhé kakaové šaty, luxusné prírodné korále a topánky na nízkom podpätku. To bolo pre ňu dôležité – už ani nepamätala, kedy naposledy nosila podpätky.
„Mama, si taká krásna a mladá,“ chválili ju obaja synovia a darovali jej obrovské kyte ruží.
„Ďakujem, moji milí,“ objímala a bozkávala ich.
Oslava bola úspešná a všetci odchádzali spokojní. Manžel Ján ju celý večer neprestal obdivovať – dnes bola obzvlášť krásna. So Zdenkou prežili pokojný a šťastný život, spolu už takmer štyridsať rokov, vychovali dvoch synov a teraz mali konečne čas žiť pre seba.
„Jano, daj výpoveď, stačí už tej práce,“ presviedčala ho žena.
„Dobre, Zdenka, popremýšľam. Ja si tiež neviem predstaviť sedenie doma. Plánoval som pracovať do sedemdesiatky, uvidíme podľa zdravia. Naša generácia je pracovitá, bez práce by sme nevedeli žiť,“ odpovedal.
„S tým súhlasím, pracovitá generácia, tak nás vychovali…“
Nasledujúce ráno po oslave Zdenka vstala skôr. Synovia s manželkami, jej sestra s manželom a stará mama boli ešte u nich. Rodinný dom postavil Ján sám – teda nie úplne sám, ale jeho tím. Ešte stále pracoval v stavebnej firme. Dom bol veľkorysý, dvoch poschodí, aby sa všetci príbuzní zmestili.
Zdenka zatial varia na priestrannej kuchyni. Hostia odídu až večer, takže treba ich pohostiť. Synovia milujú jej čerešňový koláč – už pečie v rúre.
„Hostia sa prebudia a budeme piť čaj alebo kávu s koláčom. Mám rada, keď je doma rušno, inak sme tu len my dvaja s Jánom. No, ešte mama, ale tá je skoro neviditeľná, len zriedka vychádza, je chorá.“
Po chvíli počula za chrbtom manžela:
„Zdenka, dnes si tiež nemohla poležať? Už máš šesťdesiat, mala by si sa šetriť!“ zasmial sa Ján. „Ale komu to hovorím…“ dodal, vediac, aká je jeho žena neposedná.
Keby mohla, vstáva skoro vždy, hlavne keď sú hostia. Vždy pripravovala chutné a bohaté raňajky. Ján pri stole vravel:
„Raňajky zjedz sám, obed sa rozdeľ s priateľom a večeru…“
„A večeru?“ spýtala sa Zdenka.
„Večeru tiež zjem sám,“ dokončil a obaja sa zasmiali.
Hostia sa postupne prebudili, zhromaždili sa v kuchyni a veselie pokračovalo.
„Je tu u vás krásne,“ povedala sestra Alžbeta. „Čisto, útulne, a záhrada je upravená. Si šikovná, Zdenka.“
„Čo ja? Bez Jana by som nič nezvládla. On je môj hlavný pomocník,“ pohladila manžela po vlasech.
A Ján sa na ňu láskavo pozrel a dodal:
„Zdenka je moja radosť, neúnavná, a ma ťahá so sebou. A v dvoch, ako sa hovorí, sa dajú hory prenášať.“
„Šťastie ste mali vy obaja. Ty s ňou, a ty, Jano, s mojou sestrou,“ povedala Alžbeta.
„To je pravda. Som šťastný so svojou Zdenkou. Neviem si ani predstaviť, čo by bolo, keby sme sa tenkrát nezoznámili. Ako by vyzerali naše životy oddelene?“
Všetci sa rozosmiali, lebo príbeh ich zoznámenia poznal každý.
„Áno, ten príbeh…“ Zdenka sa zamyslela. „Ani ja si neviem predstaviť život bez teba, Jano.“
„Mama, porozprávaj nám, aj keď sme to už počuli,“ požiadal mladší syn. „Alebo ty, tati, ty to vieš lepšie podať.“
Za ich študentských čias sa im stal v autobuse veselý prípad. Ján cestoval po prednáškach domov, autobus bol ako vždy preplnený. Stál, zaborený do poznámok, aby doma nemusel strácať čas učením. Chcel sa po škole aj prejsť, aj keď s Oľgou sa pohádali pred týždňom a odvtedy nehovorili. Ani on sa neponáhľal s odpustením – niečo ho zastavovalo. Navyše, keď sa predstavila jeho matke, tá ju nemala rada.
„Synku, tvoja Oľga sa mi nepáči. V jej pohľade je niečo prefíkané a vôbec nie je prívetivá. Prvýkrát prišla k nám a ani nepozdravila, hovorila stroho. Neviem, Jano, ty s ňou budeš žiť, nie ja…“
Zamyslený nad poznámkami pocítil, že ho niekto chytil za ruku – bola to konduktérka:
„Zaplatíme cestu,“ povedala a on jej podal peniaze.
Odtrhla lístok a spolu s ním mu vrátila jednokorunovú mincu. Ján automaticky strčil ruku do vrecka a
