Neohlásená návšteva
– Pozri sa na ňu! Bez pozvánky sa predsa nechodí. Pred cestou treba zavolať. Aby sa dohodli. A zostať tam viac než týždeň tiež nie je dobrý nápad, vraj sú unavení a chcú si oddýchnuť. Deti majú školu. A my máme, medzi nami, dovolenku.
Všetky svoje myšlienky o tejto situácii vyslovila Daša svojej mame.
– To mi hovor. Úplne šialené, – prikývla mama.
– Včera som hovorila s touto… Lenkou, – pokračovala Daša, – Tak mi povedala, že pre nich nie je “pohodlné” prijať nás v máji. Deti majú školu, ona a Nikita prácu.
– A čo si jej na to povedala?
– Samozrejme, že by si mohli vziať dovolenku.
– A ona?
– Ona povedala, že dovolenku majú v júli, že meniť termíny je už neskoro, že niekam idú. Oni si teda dovolenku nezrušia, ale my sa máme prispôsobiť.
Nikto z domova sa ani nesnažil vysvetliť Daši a jej mame, že aj iní ľudia chcú oddychovať. Aj tak to nemalo zmysel.
– Čo som hovorila? Zbalíte sa a pôjdete. Budú sa musieť prispôsobiť, keď už budete tam. Nemajú na výber.
– Áno, ale bolo by fajn, keby nás čakali…
Väčšinou hovorili o Lenke, nie o Nikitovi. Nikita, samozrejme, všetko chápal, ale väčšinou bol ochotný ustúpiť.
– Odvtedy, čo žije s touto Lenkou, je iný človek. Treba sa dohodnúť, – nekončila Daša.
– Všetko kvôli nej.
– Určite. Na Nikitu sa dá vplývať, na Lenku – nie.
V pláne pre májové sviatky mala Daša návštevu rodného mesta na severe a zábavu. Mali sa ubytovať u Nikitovho bratranca. Či to chcel alebo nie – pre nich to nebolo dôležité. Oni chceli. Zavolali, hovorili a Lenka, jeho žena, dokázala vysvetliť, že to nevyjde. To Dašu nahnevalo.
– Nepočúvaj ich. Jednoducho sa zbaľte.
– Zavolám ešte raz.
Nový rozhovor nič nezmenil.
Lenka veľmi zdvorilo, ale s istotou oznámila, že na májové sviatky majú plno. Raz majú deti ďalšie hodiny, raz majú naplánovaný výlet. A navyše nemajú príliš peňazí na hostí.
– Vraj odchádzajú, – povedala Daša svojej mame.
– Never tomu. To ona hovorí naschvál.
V ich rodine nemali Lenku radi. Odvtedy, čo prišla, si Nikita začal utvárať vlastný názor. Predtým ho mohli presvedčiť na všetko. Teraz už museli diskutovať.
– Myslíš?
– Samozrejme. Ani sa neobávaj. Zajtra sa začni baliť. V sobotu – na vlak. Privítajú vás doma, nemajú na výber, takže vás pustia.
Samozrejme, pochybnosti boli. Daša je celá po mame. Aj keď ona pochybovala, či ísť k ľuďom, ktorí jasne povedali, že nemajú možnosť sa stretnúť.
– Chuť nemajú. Možnosť sa nájde, – mama akoby čítala myšlienky, – Vidím, že máš pochybnosti. Chceš si oddýchnuť? Oddýchni si. Okrem toho nejde len o teba. Irena a Ľuboš tiež chcú oddychovať, ako aj tvoj manžel. Takže neváhaj. Keď prídete – nebude mať na výber.
– Dobre.
Všetko už bolo naplánované. Takže mama dokázala Dašu presvedčiť. Dievča ani nepopieralo, že jej tento variant vyhovuje. Oni to potrebujú. Ostatní to nejak vydržia.
***
Stojať pred mohutnými dverami bytu Lenky a Nikitu so všetkými taškami, Daša vytočila číslo. Prečo ešte nikto neotvoril?
– Ahoj. Kde ste? – okamžite sa spýtala Daša, znova stlačila tlačidlo zvončeka.
– Ahoj. Ako to myslíš? Ideme na rybačku.
– Na akú? Veď v okolí nemáte rieku.
– Ako to? Aj rieku, aj jazero. Skvelý hotel. Presne to, čo sme chceli. Večer bude zábavný program.
– Nie ste doma?
– Lenka vám to hovorila. Pri mne. Áno, naozaj si pamätám.
Samozrejme, Daša si pamätala. Ale ona neverila, že je to pravda.
– Prišli sme k vám. Stojíme pred dverami. Čo teraz máme robiť, keď ste nás najprv pozvali a potom sami odišli?
– Prepáč, ale my sme vás ani nepozvali.
– Aký je v tom rozdiel? Veď sme tu.
– Nájdite si hotel. Prepáčte. Ale naozaj sme hovorili, že vás nemôžeme pozvať.
Daša už ďalej nehovorila. Bola presvedčená, že Lenka a Nikita sa zachovali zle.
